Slovák z východu sa najviac tešil na mužské semenníky. Ľuďom ponúkal, že ich zavraždí a zje

Pri prestrelke v lese prišiel o život

Stretnutie si dohodli na 10. mája 2011. Vystrašený Švajčiar však na miesto neplánoval prísť. Bál sa totiž, že údajný kanibal hovorí pravdu, a tak kontaktoval úrady, ktoré prípad posunuli slovenskej polícii. Tá ho už čakala v lese.

Čurko prišiel na miesto v dohodnutom čase a so sebou si zobral celú vražednú výbavu. Zabalenú mal pílku na porciovanie obete, lieky na jej uspanie, malé fľašky vodky, nôž na bodnutie do srdca, gumené rukavice, špagáty, leukoplast či čierne korenie, ktorým chcel zakryť pach ľudského mäsa.

Akcia polície nevyšla úplne podľa predstáv. Ozbrojený Čurko začal strieľať, pričom ho polícia v sebaobrane postrelila a zomrel v nemocnici. V lese, kam si Čurko vodil obete, našli vyšetrovatelia miesto, ktoré vyzeralo ako obradný oltár so sviečkami.

Prípad slovenského kanibala bol natoľko netradičný, že zaujal aj zahraničné bulvárne médiá, ako napríklad Daily Mail či Metro. Markus Dubach, ktorý sa takmer stal Čurkovou obeťou, o komunikácii s údajným slovenským kanibalom napísal knihu Die Entscheidung (Rozhodnutie).

Časť rodiny si myslela, že to na neho „našili“

Matej Čurko sa narodil v roku 1968 v Košiciach. Podľa vyjadrenia psychológa Antona Heretika z knihy Zlo bol od detstva emočne chladný, nevedel prejavovať city a vyhýbal sa spoločnosti. Vyrastal spoločne s mladším bratom Mariánom, s ktorým si však príliš nerozumel.

Z Mariána sa stal úspešný hudobník, ktorého môžu ľudia poznať napríklad z humornej šou Partička, kde účinkoval spoločne s Danom Danglom. Skladal tiež hudbu k známym seriálom ako Panelák či Mafstory. K prípadu jeho brata ho ešte v roku 2011 vyspovedal Nový Čas Nedeľa.

„Nebol výbušný, ale mal radikálne názory. Jeho dva životy – ten normálny a ten druhý – boli rozdelené hrubou čiarou. Nikdy sa nepreriekol, nič nenaznačil, jeho správanie ničomu nenasvedčovalo, akoby jeho dva svety nesúviseli,“ povedal o bratovi.

Klinická psychologička Lenka Sarnecká si myslí, že svoje „druhé ja“ vedel zrejme skrývať aj vďaka nadmernému intelektu. „Pokiaľ mi je známe, Matej Čurko vyštudoval vysokú školu, mal nadpriemerne vysoké IQ, zamestnanie, koníčky a dve deti. Okolie ho vnímalo ako bezproblémového. Pravdepodobne aj vďaka svojmu intelektu dokázal svoje pravé patologické pohnútky dobre zatajovať, keďže si bol vedomý dôsledkov,“ povedala pre Refresher.

Jeho brat Marián ako jediný z rodiny uveril verzii polície. Zvyšní členovia sa nazdávali, že išlo o komplot voči jeho osobe. Manželka Mateja Čurka napríklad tvrdila, že neovládal dobre angličtinu, a tak nemohol komunikovať so Švajčiarom.

Internetom o dôvode jeho zabitia kolovali rôzne konšpiračné teórie spájajúce sa aj s tým, že dlhodobo podával sťažnosti na štátne úrady. Na Facebooku napríklad niekto ešte v roku 2011 založil stránku, podľa ktorej bol údajne Čurko „odstránený, lebo bojoval proti slovenskej vláde“.

„Mali ho odsúdiť, keď bol taký veľký kanibal. Neverím, že by niekoho zabil, máme čisté svedomie, vieme svoje, nech si dokazujú. Len nech sa majú dobre, nech nikdy nepocítia na svojich rodinách takéto krivdy,“ povedala pre košický Korzár svokra Mateja Čurka.

Ako tínedžer dobodal suseda, na psychiatrii nevydržal

S násilím mal Matej Čurko skúsenosti už v mladosti. V roku 1981 ako 13-ročný sekáčikom na mäso a nožom napadol svojho mladšieho suseda, 11-ročného Ľuboša.

„V ten deň, krátko po tom, ako som prišiel zo školy, u nás zaklopal. Chcel si požičať časopis ABC, ktorý som nemal, tak som mu ponúkol iný. Ten však iba prelistoval a vrátil mi ho so slovami, že tam nie je, čo hľadá. Otočil som sa teda, aby som časopis odložil do poličky, a vtedy sa to začalo,“ zaspomínal si Ľuboš na útok z detstva pre PLUS 7 dní. Keď sa začal brániť, Matej Čurko z miesta utiekol. Neskôr sa polial horľavinou a plánoval sa podpáliť, čo sa mu však nepodarilo.

Zakrvavený Ľuboš po útoku bežal za susedmi a neuvedomoval si, že má v chrbte zabudnutý nôž. Keď ho susedia zbadali s nožom v chrbte, ihneď odpadli, a tak záchranku musela privolať ich známa, ktorá bola vtedy na návšteve. Rodičia Mateja Čurka tvrdili, že ich syn na suseda Ľuboša zaútočil z dôvodu, že bol „v zlom rozpoložení, lebo nezvládol matematickú súťaž“.

Po hrozivom útoku umiestnili 13-ročného Mateja Čurka na psychiatriu. Počas liečby opakovane vravel, že na suseda zaútočil, lebo „chcel ochutnať ľudské mäso“. Údajne zvažoval, že by zjedol buď kus mäsa nejakého dieťaťa, alebo aj svoje vlastné.

„Chodil som do tehelne, v ktorej sa už nepracovalo, a čakal som, či tam nestretnem nejaké menšie dieťa, ktorému by som to spravil. Ale žiadne neprišlo,“ povedal podľa informácií PLUS 7 dní vtedy 13-ročný Čurko svojej psychiatričke.

Matka Mateja Čurka vtedy trvala na tom, aby jej syna z liečebne prepustili, a odmietla, aby následne navštevoval odborníka. Jeho duševný stav tak lekári nikdy dlhodobo nesledovali.

„V roku 1981 bola téma psychiatrie a psychológov veľké tabu a zároveň obrovská stigma na rodine, ktorej člen sa na psychiatrii liečil. Ľudia chceli tú tému ‚zamiesť pod koberec‘ a dúfať, že sa na to zabudne. Aj z vlastnej praxe viem, že rodičia často popierajú sami v sebe, že ich dieťa spáchalo násilný trestný čin, čo však komplikuje aj následnú spoluprácu odborníkov s dieťaťom,“ hovorí klinická psychologička Lenka Sarnecká.

Ľuboš, ktorého v detstve jeho sused takmer zabil, nevedel pochopiť, ako mohol Matej Čurko zostať na slobode bez lekárskeho dozoru a navyše v dospelosti bez problémov získať zbrojný preukaz.

Kde sa mohla stať chyba?

„Určite môžeme uvažovať o istom pochybení, respektíve diere v systéme následnej starostlivosti o pacienta, ktorá existuje na Slovensku dlhodobo a vyžadovala by si zmenu. I keď ma to sčasti prekvapuje, zjavne sa v tej dobe, v kontexte vyvíjajúcej sa diagnózy, správania počas hospitalizácie, ako aj záveru odborníkov maloletý Matej Čurko nejavil ako nebezpečný pre spoločnosť,“ uviedla Sarnecká.

„Samotná diagnóza predstavuje zdvihnutý varovný prst, závažnejší bol samotný skutok ako aj motivácia páchateľa. V trinástich rokoch ešte nie je ani zďaleka ukončený proces vývinu osobnosti. Navyše jedna vec je počiatočná diagnóza, druhá vec je následný vývoj tejto osobnosti, schopnosť jedinca zaradiť sa do spoločnosti, napríklad chodiť do školy, navštevovať nejaké krúžky a podobne,“ dodala ďalej.

Vinu však podľa jej názoru určite nenesie nemocnica, ktorá nemôže do prepustenia pacienta nič hovoriť. O prepustení pacienta totiž v takýchto prípadoch rozhoduje súd, ktorý podľa psychologičky vychádza napríklad zo znaleckých posudkov a z pozorovania pacienta počas hospitalizácie.

Štandardom po prepustení z liečebne by však v takomto prípade malo byť uloženie následnej ambulantnej liečby. „Prečo sa to neudialo, by bolo už len na úrovni špekulácií. V tom čase stále išlo o maloletého, čiže kľúčovú úlohu zohrávali zákonní zástupcovia – rodičia. Nevieme, do akej miery spolupracovali s lekármi a so súdom aj po prepustení maloletého z liečenia. Predpokladám, že určitá forma kontroly prebiehala prostredníctvom šetrenia sociálnych pracovníkov,“ uviedla klinická psychologička.

Pokiaľ by v súčasnosti súd nemohol dospelého pacienta prepustiť z liečby pre pretrvávajúcu hrozbu pre spoločnosť, bol by umiestnený do detenčného zariadenia, kde by ho ďalej liečili. Klinická psychologička však zdôrazňuje, že na Slovensku takéto zariadenia pre maloletých aj naďalej chýbajú.

Aj keby sa liečil, nie je isté, že by nikdy nevraždil

Forenzný psychológ Anton Heretik na základe informácií o duševnom zdraví údajného kanibala Čurkovi diagnostikoval schizoidnú poruchu osobnosti – niekedy označovanú aj ako psychopatia.

„Pre ľudí so schizoidnou poruchou osobnosti je typické sociálne stiahnutie aktívneho typu, uprednostňujú autonómiu. Obvyklá je tiež porucha rozpoznávania a zvládania emócií a desomatizácia, ako keby žili vo svete vlastnej hlavy, pritom hlboko vo vnútri je takzvané ‚zamrznuté jazero citov‘. Schizoidní pacienti obvykle nerešpektujú bežné sociálne normy, pretože nie sú v súlade s uspokojovaním ich potrieb. Ťažko sa orientujú v potrebách iných, pokiaľ nie sú v súlade s ich vlastnými potrebami,“ povedala pre Refresher klinická psychologička Zuzana Šofraneková.

Aj keby bol však Matej Čurko po prepustení z liečebne pod lekárskym dohľadom, jeho neskoršie činy by nešlo s istotou vylúčiť.

„Pri poruchách osobnosti ide o určité silné osobnostné črty, ktoré bránia človeku v jeho hladkom začlenení sa a fungovaní v spoločnosti. Tie nevieme vyliečiť, možno iba zmierňovať. Významný podiel zohráva dedičnosť, výchova, ako aj okolnosti – traumy –, ktoré jedinec zažil. Intervencia odborníkov teda mohla priniesť určité zmeny, možno by spomalila celý proces, ale či by úplne predišla vraždám, je v tomto prípade otázne,“ dodala k téme.

Nenávidel krik a plač, preto ľudí uspával

Matej Čurko bol ženatý s kolegyňou z práce a vychovával dve deti. Až do tridsiatich rokov pritom nemal nikdy dievča. So svojou partnerkou sa oženil potom, ako otehotnela a porodila ich prvé dieťa. Psychické ťažkosti sa u Čurka prejavili aj v danom období, keď zrejme s cieľom spáchať samovraždu užil množstvo liekov.

Vo voľnom čase vyhľadával fóra venované samovraždám, na ktorých vystupoval pod prezývkou Orion218, uvádzajú Topky s odkazom na prepis konverzácií Čurka, ktoré zverejnila TV JOJ. Svoje nicky však často menil.

Týmto spôsobom sa zoznámil aj s dvojicou žien, ktoré neskôr zabil a údajne zjedol. Svoje budúce obete upozorňoval, aby nezanechali listy na rozlúčku. Polícia by totiž mohla po nich vyhlásiť pátranie skôr, než by boli mŕtve.

Vyšetrovatelia potvrdili, že zabil 21-ročnú Luciu zo Sniny, ktorá bola nezvestná od 3. septembra 2010, a 30-ročnú Elenu z Oravského Veselého, ktorú polícia hľadala od 22. júna 2010. Časti oboch tiel našla polícia zakopané v lese v Kysaku. Z tela Eleny kanibal odrezal pravý prsník a pravé chodidlo. Z Lucie ľavý prsník, pravé chodidlo, svaly ramena a z dolných končatín, píše Anton Heretik v knihe Zlo.

Obidve ženy mali duševné ťažkosti a pred odchodom z domu hľadali podľa internetovej histórie obec Kysak, kde sa mali stretnúť s Čurkom. Pri chatovaní s Elenou jej vrah dával na výber medzi zabitím udusením, omámením liekmi alebo utopením. Preferoval však zabitie človeka po omámení, pretože podľa vlastných slov neznášal „krik, plač a strach“. „Neboj, ja ti pomôžem, zober si plavky a utopím ťa,“ cituje jeho slová košický Korzár.

Bolo obetí viac?

Taliansky Corriere ešte v roku 2011 informoval o desiatkach žien, ktoré sa stali nezvestnými v období, keď Čurko zavraždil dve Slovenky. Všetky spájal podobný vek, sklony k samovražde a vyhľadávanie kontaktu na kanibala.

Verziu, že obetí bolo viac, nevylúčil ani jeho brat. „Možno ich bolo tridsať, ja netuším koľko. Bol však natoľko precízny, že na to nikto neprišiel. Prezradilo ho až to, že zlyhal ľudský faktor. Predstavte si, že by sa ten muž (Švajčiar Markus Dubach – pozn. red.) nezľakol a brat by takto fungoval ďalej,“ vyjadril sa pre Nový Čas Nedeľa.

Vyšetrovanie však akékoľvek iné vraždy nepreukázalo. Rovnako sa nepodarilo dokázať, že Matej Čurko svoje obete naozaj konzumoval. Vieme len, že sa tým počas internetových komunikácií pravidelne chválil a detailne opisoval chuť a prípravu ľudského mäsa.

S Matejom Čurkom sa však okrem iného spája aj smrť 21-ročného Čecha Jana, ktorý pri zvažovaní samovraždy kontaktoval Kanibala z Kysaku, uvádza Blesk. Keď sa Jan dozvedel, že ho polícia zastrelila, sám sa bodol do srdca. Zabil sa teda spôsobom, akým to mal za neho spraviť Matej Čurko. Posledná potenciálna Čurkova obeť tak paradoxne zomrela až po jeho smrti.