Bola som pozrieť obyvateľov v robotníckej ubytovni. Sťažujú sa na drogy, sexbiznis a vysokú kriminalitu

„Keď sa niečo deje na chodbe, prejdem a idem preč. Mne je to jedno, pokiaľ sa ma to netýka. Človek si naozaj musí zvyknúť, no pokiaľ sa to deje v noci, viem sa veľmi nahnevať.“

Jeho osobný príbeh je poznačený rozvodom a stratou kontaktu s rodinou. „S dcérami nemám vzťah. Vnukov som nevidel už štyri roky.“ 

Do budúcna nemá jasný plán. „Možno by som išiel do domova dôchodcov, ale je to pre mňa príliš drahé. Neviem, inam kam by som šiel“ hovorí. Zároveň mi vysvetľoval, že ubytovňa je pre neho jediné útočisko, keďže vraj prišiel o všetky peniaze kvôli synovi jeho bývalej priateľke. Zároveň však nechce nikoho zaťažovať a preto žije s tým, čo má.

Polícia problém nevidí

„V súčasnosti neevidujeme žiadne oznámenia týkajúce sa narúšania verejného poriadku ani inej protiprávnej činnosti. V druhom polroku minulého roka evidujeme dve oznámenia pre rušenie nočného pokoja a nevhodné správanie osôb,“ vyhlásili pre Refresher bratislavskí mestskí policajti. Na mieste vraj robia preventívne kontroly a na každý podnet reagujú. Prípadné podozrenia z vážnejšej kriminálnej činnosti postupujú štátnym policajtom. 

Počas rozhovoru na chodbe som si všimla mladé, telesne postihnuté dievča, ktoré upratovalo chodbu. Keď som sa jej prihovorila, odpovedala mi, že tu býva, je nezamestnaná a preto si privyrába upratovaním spoločných priestorov. Je to dlhodobá obyvateľka a s priateľom si prenajímajú izbu už viac ako dva roky. Ona mi na rozdiel od pána Tadeusa povedala, že je s bývaním spokojná a je to určite lepšie ako to, odkiaľ pochádza. 

Keď sme s Tadeusom sedeli na chodbe, všimla som si viacerých mužov v kapucniach, ktorí prechádzali po schodisku, pýtala som sa ho, či sú to obyvatelia. „Nie, sú to narkomani, ktorí si sem prišli po svoju dávku, hore bývajú nejakí dealeri," vysvetľuje mi Tadeus.

„Nepatrím sem"

Mirka z vrátnice mi vysvetľuje, že na ubytovni žije len dva mesiace a dúfa, že odtiaľ čoskoro odíde. „Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že sem nepatrím." Mirka sa musela vysťahovať zo štvorizbového bytu v Petržalke, ktorý si prenajímali jej rodičia. Žili tam spolu 40 rokov, no keďže boli len v prenájme, Mirka v ňom údajne nemohla zostať. 

S dvoma autistickými synmi sa preto musela vysťahovať, avšak život jej vôbec neprial. Našla si rôzne byty, v ktorých zostávala však len krátko kvôli nespoľahlivým majiteľom. Hľadala preto ďalej, no postupne sa jej úspory míňali natoľko, že teraz nemá na depozit a ani na nájom bežného bytu v Bratislave. 

Jediný príjem, ktorý má, je opatrovateľský príspevok a invalidné dôchodky jej synov. Tu však prichádza ďalšia komplikácia. Keď sa presťahovala do ubytovne UNI, jednému z jej synov sa zdravotný a psychický stav zhoršil natoľko, že sa odsťahoval do zariadenia pre telesne znevýhodnených ľudí Gaudeamus. „Nezvládal toto prostredie. Nonstop tu niekto kričal, tá špina, ľudia, kriminalita, úplne ho to vyviedlo z jeho psychickej pohody," opisuje Mirka.

Druhý syn je však ťažký autista a prostredie ho poznačilo tiež. Mirku údajne aj viackrát napadol. Mirka opisovala, že jej syn je celý deň zatvorený v izbe a nevychádza odtiaľ. Nepustí tam dokonca ani ju a preto Mirka celé dni trávi na vrátnici. „Dohodla som sa so správcom, že ho budem niekedy zastupovať, pretože vo svojej izbe nemôžem byť. Dovtedy som sa celé dni od šiestej do druhej v noci prechádzala po chodbách, teraz môžem byť aspoň tu, na vrátnici."

Na to, aby sa dostala z ubytovne, potrebuje peniaze na zaplatenie nájmu a depozitu. Nedarí sa jej našetriť. Keď som sa s ňou rozprávala, rozplakala sa, pretože má pocit, že je každý deň v začarovanom kruhu, z ktorého sa nevie vyslobodiť. 

Kedysi mala údajne úplne normálny život, každý deň bolo navarené a opraté. „V tejto kuchyni sa nedá variť, je tam špina a je to tam všetko nechutné, nedokážem si pomôcť, všetko sa mi tu hnusí. Za práčovňu musím platiť 5 eur na jednu práčku a tie práčky sú úplne zdemolované. Každý deň len prežívam a dúfam, že sa mi raz podarí odtiaľto odísť."

Mirka prežila sviatky tu, v ubytovni. Na jej počudovanie tam však bol vtedy kľud. Normálne Vianoce však nemajú s tými, ktoré prežila na ubytovni, vraj nič spoločné. 

„Ja tu sedím a každý deň vidím, kto sem chodí. Sú to rôzni narkomani, predávajú sa tu drogy a bojím sa im niečo povedať, pretože čo im môže taká slabá žena. Za jednou Rómkou sem dokonca chodia muži, lebo si tu zriadila svoj sexuálny privát. Takto tu majú vyrastať moje deti?" hovorí Mirka.

Redakcia Refresheru kontaktovala aj ubytovňu UNI s otázkami k fungovaniu zariadenia a výpovediam obyvateľov. Do uzávierky článku nám však na otázky neodpovedali. Dôvod nepoznáme, aj keď by nám ich odpovede pomohli lepšie pochopiť tomuto miestu.

Po rozhovore s Mirkou som si išla pozrieť spoločné priestory, ako napríklad toalety, sprchy, a kuchyňu. Vybavenie v kuchyni je veľmi strohé, avšak na navarenie základného jedla úplne stačí. Ubytovaní to porovnávajú s klasickou "intrákovou" kuchyňou, kde radšej však nikto nevarí, pretože je tam zlá hygiena. 

Keď som prešla na druhé poschodie, prihovorila som sa viacerým ubytovaným, ktorí mi ukázali svoje izby. Prvá izba bola v žalostnom stave. Špinavé steny, špinavý koberec, všade neporiadok. Býval tam druh s družkou, ktorá paradoxne každý deň upratovala spoločné priestory. 

Zobrazit galerii

(2)

Rodina mu zrušila trvalý pobyt

Na chodbe som zbadala ďalšieho mladého muža. Vošiel do kuchynky a začal si robiť kávu. Pristavila som sa pri ňom a vysvetlila som mu, kto som. Aj on bol veľmi priateľský. Bol ochotný mi ukázať aj svoju izbu. 

Peťo pôsobí na prvý pohľad ako bežný človek. Má upratané, veci uložené, ovocie na stole, žiadny chaos, ktorý by som v tomto prostredí čakala, keďže som predtým videla izbu spomínaného páru.

Prečo je dvadsaťštyriročný chalan tu, medzi ľuďmi, ktorí často bojujú s dlhmi, závislosťami a základnými vecami ako hygiena?

„Ja sa za seba nehanbím… ale úprimne povedať, že toto je ubytovňa, fú,“ povie a pozrie sa okolo seba, akoby sa sám sebe čudoval, že to vyslovil nahlas.

Keď sa ho spýtam, či je to tu naozaj také zlé, prikývne. Hovorí, že fotky na internete sú milosrdné a realita je niekde inde. Pripomína aj konflikty, napätie, rasistické poznámky, ktoré sa tu vraj riešia často a nahlas. 

Hovoril mi, aké nepríjemné mu je, keď si indickí spolubývajúci prídu robiť jedlo do kuchynky a obyvatelia ubytovne im pritom nadávajú, strkajú do nich a rasisticky im nadávajú. Počas mojej návštevy ubytovne som ich videla niekoľko, s bicyklami či kolobežkami a na chrbte mali boxy Bolt Food.

Peťo mi hovorí, že bol dlhodobo závislý na drogách, ale prestal. Dnes už nepije ani alkohol, nechce sa k tomu vrátiť a snaží sa držať režim, ktorý mu v hlave robí aspoň aký-taký poriadok. Keď sa ho pýtam, či to zvláda, hovorí, že robí všetko pre to, a práve abstinencia je dôvod, prečo musí z ubytovne rýchlo odísť. 

Opakuje, že je typ človeka, ktorý keď dostane nápad, ide do toho bez akýchkoľvek zábran. Aj preto stopoval naprieč Európou – dostal sa až do Holandska, kde ho okradli. Vrátil sa na Slovensko a na nejaký čas skončil v ubytovni pre ľudí bez domova, kým čakal na doklady. Potom sa uchytil v Tescu a hoci na túto firmu v rozhovore občas spustí spŕšku nadávok, zároveň mi vysvetľuje, že tá práca mu psychicky pomohla.

Veľká časť jeho frustrácie sa viaže k tomu, že na ubytovni sa cíti ako niekto, kto tam nepatrí. Nie preto, že by bol lepší človek, ale preto, že sa snaží udržať hygienu a aspoň základný poriadok. Hovorí mi o spolubývajúcich, ktorí sa idú sprchovať raz za týždeň a ešte sa čudujú, prečo to Peťo robí častejšie.

S rodičmi a príbuznými nie je v kontakte roky, opisuje to ako rozhádzaný systém ľudí, ktorí sa navzájom ignorujú a v každom je nejaký problém, najčastejšie alkohol či konflikty. Hovorí, že je dlho sám a vlastne si na to zvykol. Vzťahy vníma skepticky, lebo v okolí nevidí veľa funkčných párov. Zároveň priznáva, že niekde v ňom je túžba po blízkosti, len neverí, že ju vie normálne vybudovať, pretože bol vždy skôr samotár a nevie konverzovať s ľuďmi.

Peťo mi taktiež povedal, že ho vlastná rodina úplne zrušila, nemá trvalý ani prechodný pobyt, a tým pádom sa pre systém stáva niekým, s kým sa komunikuje ako s problémovým. Spomínal moment z nemocnice, keď ho sestrička pred ľuďmi nahlas označila za bezdomovca. „Všetci pozerali… strašne som sa hanbil."

Sociálne siete nemá, Instagram nepoužíva, WhatsApp si vraj stiahol len kvôli práci. Na internete sleduje hlavne YouTube, UFC, jedlo a dokumenty. A aj keď pôsobí ako niekto, kto sa vie “zasmiať na všetkom”, je z neho cítiť, že veľa vecí prežíva sám.

Keď sa ho pýtam, čo ďalej, nevie. Nechce ísť do Česka, lebo tam už bol. Hovorí o východe, ale nevie, čo by tam robil. Zahraničie znie logicky, no jazyk je pre neho problém. Na ubytovni som stretla naozaj všelikoho, no aj keď si človek povie, že je to bratislavské „ghetto", každý z ubytovaných má svoj ťažký príbeh.

Ubytovňa UNI nie je len miestom na prespanie pre robotníkov. Pre niektorých je to posledná zastávka pred ulicou, pre iných jediná možnosť, ktorú si ešte dokážu zaplatiť. Tadeus nemá na domov dôchodcov. Mirka nemá na depozit. Peťo nemá trvalý pobyt. Spája ich jednoduchá vec, v Bratislave si bývanie dovoliť nevedia. A tak zostávajú tu. Otázka napokon nie je, prečo tu títo ľudia sú. Skôr prečo pre nich inde nezostalo miesto.