Myslíš si, že trpíš ADHD, no tvoj lekár to nerieši? V USA by ti takmer s istotou naordinovali lieky

Pravidelne meškala do školy, vyrušovala ostatných alebo naopak, spala v zadnej lavici. Prischla jej prezývka „zmätená Maťa“. Pomoc vyhľadala po vysokej škole, keď sa jej symptómy výrazne zhoršili.Diagnostikovali ju v Londýne, kam sa po štúdiu presťahovala.

Hovorí, že mala šťastie: „O diagnostiku som požiadala ešte predtým, ako na ADHD začali
vo veľkom upozorňovať médiá. Čakala som asi pol roka, v súčasnosti čakajú pacienti v Anglicku na diagnostiku dlhé roky.“

Podobne to funguje aj v ostatných európskych krajinách. Do šiestich mesiacov zistí svoju diagnózu asi 55 % ľudí. V USA lekári prípady aktívne vyhľadávajú. ADHD tu diagnostikujú nielen psychiatri, ale aj pediatri či všeobecní lekári. Takmer všetci pacienti zistia svoju diagnózu do pol roka.

Otvorená debata, iný prístup k diagnostike

Ja sama som si po pár mesiacoch života v USA uvedomila, že tu o ADHD počúvam oveľa častejšie ako v Európe. Pri deťoch nie je nič nezvyčajné, že ich v prípade najmenšieho podozrenia otestujú. Učitelia v školách si ich všímajú tiež a prípadné podozrenia komunikujú rodičom. Dospelí zasa úplne v pohode zahlásia niečo ako: „Oh, it is my ADHD brain“ – v preklade „Och, to je môj ADHD mozog“.

V USA tiež používajú inú – voľnejšiu diagnostickú metódu ako v Európe. Volá sa DSM-5 a jej pravidlá určila Americká psychiatrická asociácia. Americkí lekári v rámci diagnostiky ADHD u pacientov sledujú problémy s nepozornosťou, hyperaktivitou a impulzivitou. Na to, aby niekomu stanovili diagnózu, nemusí trpieť všetkými troma symptómami naraz.

Európa dlho využívala výlučne medzinárodnú klasifikáciu chorôb ICD – 10 podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, pričom diagnostikovaný pacient musel spĺňať všetky príznaky. To sa postupne mení a Európa sa posúva k novému spôsobu ICD – 11, ktorý je bližší americkej diagnostike.

Rozličné prístupy a rýchlosť diagnostiky vedú k priepastným rozdielom. Zo svetových výskumov vyplýva, že výskyt ADHD je všade vo svete približne rovnaký. Poruchu pozornosti má v celosvetovej populácii zhruba 8 % detí a 2,5 - 6 % dospelých. Počet prípadov, ktoré diagnostikujú, však realitu úplne neodráža ani v USA, ani v Európe.

USA v oficiálnych dátach uvádzajú, že ADHD má 11 % detí, v Európe je to často menej ako 5 % – v závislosti od štátu. V Spojených štátoch pre vysoký výskyt vedú odborníci debaty o tom, či zbytočne nediagnostikujú aj zdravé deti.

Dospelí sú ešte komplikovanejšia skupina a lekári u nich diagnostiku neraz podceňujú. Zatiaľ čo na deťoch si problémové správanie všimneme hneď, príznaky dospelých sú menej viditeľné. Často ich zakrývajú, pretože sa za ne hanbia.

„Celý život som mala so sebou veľmi zlý vzťah, nechápala som, prečo ostatným idú niektoré veci tak ľahko. Ako napríklad ísť do postele alebo ráno vstať, chodiť na čas alebo dodržiavať termíny. Prečo sa celý život niekde naháňam, strácam, zabúdam, prečo žijem v hanbe a úzkosti. Dostať odpovede na otázky, ktoré ťa prenasledujú celý život, je veľmi oslobodzujúce,“ opisuje Martina svoje pocity po tom, čo sa dozvedela, že má ADHD.

Lieky ako prvá voľba

Odborníci sa zhodujú, že k nárastu prípadov v uplynulých rokoch výrazne prispela aj vyššia miera informovanosti. Obrovský záujem o diagnostiku a liečbu viedol napríklad v Anglicku k problémom s termínmi a dlhými čakacími dobami. V USA zasa pocítili nedostatok liekov. V prípade liečby lekári postupujú tiež veľmi odlišne.

V Spojených štátoch často využívajú ako prvú voľbu lieky a to aj pri malých deťoch. Komfort pacienta a zlepšenie jeho výkonu v škole či na pracovisku je najväčšia priorita. Európski odborníci sa snažia o holistickejší prístup a v predpisovaní liekov sú konzervatívnejší. Často ich využívajú až ako poslednú možnosť.

Martina zatiaľ lieky neužíva, no vo svojom živote využíva viaceré kompenzačné mechanizmy:

„Učím sa požiadať o pomoc, keď ju potrebujem, robím si pravidelné prestávky, nastavujem si hranice. Moja obľúbená metóda je tzv. body – doubling, kedy obávané činnosti robíš spolu s niekým. Ak práve nikto nie je poruke, mám na to appku Dubbii – to je úplný hit!“

Rozdiely medzi USA a Európou v ADHD teda nie sú o mozgoch, ale o kultúre a prístupe. Američania dokážu odlišnosť rýchlo pomenovať a liečiť, Európania ju častejšie zľahčujú alebo odkladajú. Do diagnostiky vstupuje tlak na výkon, školské normy, stigma duševného zdravia aj postoj k liekom.

„Cítim veľkú radosť, že si svoj život teraz môžem budovať na základe toho, že poznám svoje limity aj silné stránky. Nemám už od seba také očakávania ako kedysi, už si toľko nenadávam a vnímam ten nekončiaci chaos ako daň za mozog plný nápadov, empatie a zmyslu pre spravodlivosť,“ uzatvára Martina.