Dominika doučuje angličtinu a cestuje po svete: Táto práca je skôr o slobode ako o peniazoch, cez prázdniny pracujem v gastre

Práve z dôvodu lepšieho pracovného režimu aktuálne pracuje z Azorských ostrovov. Tie jej vyhovujú nielen časovým pásmom, ale aj sympatickými nákladmi na život. Kým na Slovensku ceny stúpajú, na Azoroch si nedávno dala kávu s koláčom za euro štyridsať.

Vyučovanie z druhého konca sveta vie byť mimoriadne náročné. Keď predtým žila v Austrálii, najväčším problémom bol práve časový posun. „Bolo to veľmi náročné, lebo výučba mi vychádzala na noc. Učila som od jednej v noci do piatej ráno. Veľakrát sa mi stalo, že prišiel moment, keď som si povedala, že to radšej celé zabalím a pôjdem robiť niečo iné,“ hovorí o odvrátenej strane práce na opačnom konci pologule.

Väčšina ľudí si po škole hľadá stabilnú prácu, ty si sa rozhodla zbaliť a odísť. Čo ťa viedlo k tomu, že si vymenila istotu za nomádsky život?

Premýšľala som, ako môžem žiť slobodne. Neskôr som si uvedomila, že už nechcem mať klasickú robotu a snažila som sa nájsť spôsob, ako môžem prepojiť cestovanie a prácu. Momentálne je pre mňa sloboda a spoznávanie sveta prioritou.

Ako si sa dostala k doučovaniu? Študovala si učiteľstvo alebo si si dorobila nejaké kurzy?

Angličtinu som začala doučovať už počas strednej školy a tam som si uvedomila, že by som to chcela robiť aj po škole. Veľmi ma bavila práca s deťmi. Po strednej škole som však nešla hneď na vysokú. Najprv som vycestovala do Austrálie a potom som sa rozhodla, že si spravím pedagogické vzdelanie.

Na klasickej štátnej škole by si bez magisterského titulu učiť nemohla. Ako to funguje v tvojom prípade?

Áno, na štátnej škole sa vyžaduje magister. No keď si človek založí živnosť a učí na vlastnú päsť, tak mu stačí bakalár.

Ako dlho už teda žiješ týmto spôsobom života?

Keď som si robila bakalára, musela som byť aj na Slovensku, ale bolo to tak, že som vždy niekam cestovala. Každé leto som bola v USA a od minulého roka to mám takto už full-time, že cestujem a pracujem.

Konkurencia medzi online lektormi je obrovská. Darí sa ti hľadať klientov len cez tvoj vlastný Instagram, alebo si musíš pomáhať aj sprostredkovateľskými platformami?

Prešla som do online priestoru a venujem sa vlastnému projektu s názvom Cup of English. Pôsobím na sociálnych sieťach, kde zdieľam edukačný obsah, a vďaka tomu získavam ďalších klientov.

Sú tvoji študenti len Slováci, alebo učíš ľudí z celého sveta?

Momentálne sú to Slováci a mám aj nejakých rakúskych študentov.

Ako sa slovenská lektorka dostane k zahraničným študentom?

Tých rakúskych študentov som získala cez známosť. Vo Vietname som spoznala jednu Rakúšanku, stali sme sa veľmi dobrými kamarátkami a potom to tak nejako prirodzene prišlo.

Dokážeš si týmto spôsobom vyskladať stabilnú klientelu? Koľko študentov momentálne učíš?

Dokopy momentálne učím okolo 20 študentov a mám ešte ďalšiu lektorku, ktorá mi vypomáha učiť ďalších asi 7 až 8 ľudí. Niektorí chcú mať hodinu raz, iní dvakrát do týždňa.

Spomínala si, že ťa vždy bavilo učiť deti. Aké máš teraz vekové skupiny?

Áno, s deťmi ma to stále baví, je to s nimi veľmi hravé. Najmladšiu žiačku mám 6-ročnú, tam sa veľa hráme a spievame. Učím aj dospelých, tam sú hodiny organizované podľa individuálnych potrieb – ak niekto potrebuje gramatiku, sústredíme sa na ňu. Okrem toho mám vytvorené rôzne kurzy napríklad pre cestovateľov a tie sú zamerané na praktickú angličtinu.

Mnohí ľudia sa boja rozprávať, aj keď teoreticky jazyk ovládajú. Čo vnímaš ako najväčší problém u slovenských študentov v porovnaní so zahraničnými?

Myslím si, že Slováci majú dobrý učebnicový základ – minimálne čo sa týka gramatiky. Často im však chýba sebavedomie hovoriť. Najväčším problémom je strach a mentalita „radšej budem ticho, než by som mal povedať niečo zlé“. Keby som to mala porovnať s mojím 13-ročným študentom z Rakúska, tak tá úroveň sa ani nedá porovnať. Je minimálne o dva levely vyššie.

Z vlastnej skúsenosti viem, že online výučba často zvádza k pasivite. Ako vyzerajú tvoje hodiny, aby študenti naozaj napredovali a nestratili pozornosť?

Závisí to najmä od veku a potrieb človeka. Niektorí sa naozaj chcú sústrediť len na gramatiku, ale pre mňa je to hlavne o konverzácii. Chcem, aby človek na hodinách veľa rozprával. Zameriavam sa na témy, ktoré sú pre študenta zaujímavé – ak je niekto športovec, venujeme sa športovým témam. Pri deťoch je to zase hlavne cez hry a obrázky. Veľa ľudí si myslí, že s deťmi sa to online nedá, ale mne sa to osvedčilo. 

Učiť dospelých či deti je všeobecne náročné. Aký je denný limit hodín, ktorý dokážeš odučiť? Štyri hodiny denne sú môj limit. Viac hodín už znamená menšie sústredenie.

Pri súkromnom doučovaní si klienti platia hodiny dobrovoľne, čo občas znamená, že k nim pristupujú o niečo benevolentnejšie než ku klasickej škole. Ako riešiš časté rušenie či presúvanie hodín tak, aby si na to finančne nedoplácala?

Väčšinou vždy nachádzame so študentami nejaký náhradný termín. Vychádza mi to nakoniec tak, že sa mi žiadna hodina ako keby nezruší a mám počas týždňa ten rozvrh naplnený. Ale ak zrušia hodinu bez náhradného termínu 24 hodín pred lekciou, musia zaplatiť 50 percent z ceny.

Čo je podľa teba adekvátna suma za 45 alebo 60 minút?

Závisí to od typu kurzu a od toho, ako dlho sa tomu lektor venuje. Skúsenejší lektori môžu ísť s cenou pokojne aj na 30 eur. Potom sú tu študenti, ktorí si chcú len privyrobiť, a tí idú s cenami nižšie. Keď sa však cena nastaví príliš nízko, oberá to potenciálnych klientov o taký ten profesionálny pocit.

Ako máš ceny nastavené ty?Osobne to mám teraz nastavené na 18 eur za 45 minút.

Dá sa na základe tvojej skúsenosti takýmto online učením uživiť? Vyrovná sa ten zárobok aj nákladom, vzhľadom na to, že cestuješ a presúvaš sa?

Závisí to od toho, ako si to človek nastaví. Určite to môže byť plnohodnotná práca, z ktorej sa dajú vytvárať aj finančné rezervy, ale nie je to automatické. Zo začiatku je to skôr o slobode, než o veľkých peniazoch. Keďže som robila počas leta na brigádach v USA, dokázala som si vytvoriť finančné rezervy, z ktorých teraz čerpám hlavne na presuny a letenky.

V akej sume sa pohybujú tvoje mesačné zárobky pri plnom rozvrhu?

Keď mám plný rozvrh, tak si viem za mesiac zarobiť okolo 1400 až 1500 eur.

Spomínala si letné brigády v USA. Plánuješ si tento model udržať aj do budúcna? Že si v lete odskočíš zarobiť a z toho potom počas roka čerpáš?Áno, plánujem v tom pokračovať. Zároveň ale dúfam, že sa mi podarí rozbehnúť aj projekty, ktoré mám naplánované, a ktoré by mi vedeli prinášať pasívny príjem aj v čase, keď nemám hodiny.

V Amerike robíš tiež lektorskú prácu?

To je úplne iné, tam robím v oblasti hospitality (pohostinstvo/služby).

Rozdiel medzi online výučbou a prácou v službách je obrovský. Ktorá z týchto dvoch prác ťa napĺňa viac?

V živote potrebujem robiť niečo zmysluplné, takže učiteľstvo mám určite radšej. Čo však vnímam ako veľké plus na hospitality, je to, že je to pre mňa mentálny detox. Vlastne iba behám po reštaurácii a nemusím myslieť na dôležitejšie alebo zložitejšie veci.

Učiť online a pri tom cestovať znamená prispôsobovať sa časovým pásmam. Ako si s prácou fungovala napríklad na druhom konci sveta?

Vo Vietname to bolo ešte v pohode, lebo hodiny mi začínali okolo deviatej večer. V Austrálii to ale bolo veľmi náročné, lebo to vychádzalo na noc. Učila som od jednej v noci do piatej ráno.

Malo vôbec zmysel žiť v Austrálii, ak si noci trávila pred počítačom a dni dospávaním?

Dalo sa to skĺbiť – doobeda som dospávala a poobede som už mala voľno a pobehala som, čo sa dalo. Samozrejme, k učeniu patria aj nejaké prípravy, ktoré som musela robiť mimo vyučovacích hodín. Výhodou bolo, že v Austrálii som bola navyše cez Vianoce a Nový rok, takže som mala aj prestávku, keďže študenti väčšinou počas prázdnin hodiny nemávajú.

Bol moment, keď si si naozaj povedala, že to celé zabalíš a nájdeš si klasickú prácu?

V Austrálii to bolo náročné s tým vstávaním a učením o jednej v noci. Nie je to len práca, kde si sadneš za počítač a niečo naťukáš, pred študentmi musíš byť aktívna. Veľakrát sa mi stalo, že prišiel moment, keď som si povedala, že to radšej celé zabalím a pôjdem robiť niečo iné. Ale to sú len chvíľkové momenty a vždy sa k tomu vrátim.

Teraz si na Azoroch. Podľa čoho si vyberáš destinácie?

Medzitým som bola ešte vo Vietname a robila som aj dobrovoľníčku v Afrike, kde som tiež učila deti. Momentálne zostávam v jednej destinácii zhruba dva mesiace. Azory sú pre mňa destináciou pre život. Európa mi vyhovuje časovým pásmom, pretože keď som učila z Vietnamu alebo z Austrálie, bolo to dosť náročné. Mám totiž fixné hodiny, takže časové pásmo je pre mňa podstatné.

Mnohí si pri nomádstve predstavia nekonečnú dovolenku. Ako vyzerá tvoja reálna denná rutina?

Všetky hodiny mi vychádzajú cez obed a poobede, takže takýto režim mi vyhovuje. Spoznávať krajinu stíham pred prácou aj po nej.

Bežní digitálni nomádi môžu často pracovať aj z rušnej kaviarne kdesi pri pláži. Ty však učíš, takže pre svoje videohovory potrebuješ nielen stabilný internet, ale aj absolútne ticho a súkromie. Podľa čoho si teda vyberáš ubytovanie?

Napríklad teraz som v co-living space, takže mám svoju izbu a pracovný priestor, ale zdieľam kuchyňu a spoločné priestory. Vietnam je lacný, tam som mala celé ubytovanie sama pre seba. Najdôležitejšie je spoľahlivé a stabilné internetové pripojenie. Väčšinou píšem ubytovaniam dopredu alebo čítam recenzie, či je internet spoľahlivý. Vždy musím mať v zálohe aj vlastný internet na hotspot.

Dokážeš z platu 1 500 eur na Azoroch vyžiť lepšie ako na Slovensku? Aká je tam cenová realita?

Podľa mňa by sa tu určite oplatilo žiť. Nájom je nižší. Potraviny v obchodoch sú cenovo na bežnej európskej úrovni. Čo sa týka reštaurácií a stravovania sa vonku, to je určite lacnejšie. Ceny sú tu ako u nás, no pred niekoľkými rokmi. Minule som mala napríklad koláč s kávou a zaplatila som 1,40 €. Dajú sa tu robiť aj rôzne aktivity, ktoré sú cenovo dostupné. Je tu krásne a väčšinou sú všetky atrakcie spojené s prírodou – turistika a termálne pramene. Čo sa týka samotného ubytovania, ceny sú podľa mňa o nejakých 20 až 30 % nižšie ako na Slovensku.

Keď si človek zbalí celý svoj život do jedného batohu, asi veľmi rýchlo prehodnotí svoje materiálne potreby. Zmenilo ťa to?

Naučí ťa to rozlišovať medzi tým, čo chceš, a tým, čo naozaj potrebuješ. Nemám veľa vecí, ale za to mám viac zážitkov. Časom si fakt uvedomíš, že toho veľa nepotrebuješ. Oblečenie sa vždy operie a kozmetika sa dá všade kúpiť.

S akou batožinou väčšinou cestuješ?

Mám väčší cestovateľský batoh, do ktorého sa snažím vždy zbaliť. Tým, že cestujem primárne do krajín, kde je teplo, mi stačia ľahké veci.

Tento spôsob života pôsobí veľmi oslobodzujúco, no nechýba ti stabilita, rodina a pevná komunita priateľov?

Občas je to náročné, pretože nikto nevidí napríklad tú samotu. Vždy, keď prídem naspäť do izby, som tam sama. Sú momenty, keď si poviem, že radšej by som bola niekde v kancelárii s kolegami. Sloboda je však pre mňa momentálne prioritou. Psychicky je to náročnejšie, než sa zdá, chýba mi najmä komunita, rodina a istá stabilita.

Ako dlho si myslíš, že vydržíš takto fungovať?

Určite viem, že takto nebudem chcieť žiť navždy. Budem chcieť stabilitu, a tým, že som rodinný typ, tak aj rodinu. Momentálne to vnímam len ako jednu kapitolu života a uvidím, koľko to vydrží.

Aké plány máš najbližšie mesiace?

Na Azoroch budem pravdepodobne ešte dva mesiace, zatiaľ nemám spiatočnú letenku. Potom by som chcela ísť na chvíľku do Španielska a na konci júna budem znova odlietať do Ameriky na dva mesiace.