Navštívil som nemocnicu pre odsúdených: každý týždeň vraj majú rezeň so šalátom a niektorí na izbe TV so 100 kanálmi (Reportáž)

Do Trenčína som pôvodne nešiel kvôli tejto reportáži, ale potreboval som sa tam stretnúť s jedným z odsúdených. Pravdepodobne to bola pre mňa aj jediná cesta, ako sa na takéto miesto dostať. V minulosti som sa totiž už viackrát pokúšal vybaviť si prehliadku iných ústavov na Slovensku s cieľom opísať svoje zážitky do článku. Bohužiaľ, vždy ma odmietli kvôli prísnym bezpečnostným protokolom.

Dostať sa do väznice nebolo jednoduché ani teraz. V prvom rade mi odsúdený musel poslať tzv. „navštívenku“, bez ktorej by som sa nikam nedostal. Išlo o dokument s mojimi základnými údajmi, ako meno a priezvisko, dátum narodenia a rodné číslo. Keďže som za ním išiel prvýkrát, proces, kým vybavil všetku administratívu, trval približne dva týždne.

Nešlo o kamarátsku, ale profesionálnu návštevu. Za odsúdeným som išiel preto, aby som ho vyspovedal na účely projektu, na ktorom pracujem. Náš rozhovor som si teda potreboval nejako zaznamenať. Opatrenia mi však nedovoľovali vziať si so sebou telefón či diktafón. Nakoniec však môj kolega, s ktorým na projekte pracujeme, vybavil výnimku od riaditeľa ústavu: mohol som mať počas návštevy pri sebe pero aj zápisník a robiť si poznámky. Hoci to nebolo ideálne, za daných podmienok mi to veľmi pomohlo.

Stretnutie vo väznici s odsúdeným som si nakoniec naplánoval na sobotu v riadnych návštevných hodinách – ráno o desiatej hodine. Podľa pokynov z navštívenky som sa pred ústav dostavil o pol hodinu skôr, aby som dovtedy stihol prejsť bezpečnostnou prehliadkou.

Nenápadná budova, za ktorou sa odohráva vlastný svet

Pred Nemocnicu pre obvinených a odsúdených, ktorá sa nachádza v centre Trenčína, som dorazil krátko po deviatej hodine. Išlo o nenápadnú modernizovanú budovu so svetlosivou fasádou a kamenným soklom. Na prvý pohľad mi pripomínala skôr nejaký úrad než miesto, kde väznia ľudí.

O funkcii tohto objektu oveľa viac vypovedal hlavný vchod. Dominovala mu masívna tmavohnedá oceľová brána – dostatočne vysoká a plne krytá, aby okoloidúci nevideli do nádvoria. Viseli nad ňou vlajky Slovenskej republiky a Európskej únie. Hneď vedľa brány sa nachádzali ťažké vchodové dvere pre peších návštevníkov. Vľavo na múre od dverí mi udrela do očí tabuľa s nápisom: „Chránený objekt“. Keď som sa bližšie poobzeral po okolí, všimol som si zamrežované okná na vyšších poschodiach a všadeprítomné kamery.

Mal som asi polhodinovú časovú rezervu, ktorú som využil na to, že som sa poprechádzal po okolí. Ku vchodu som sa vrátil na minútu presne a zazvonil na zvonček pri vchodových dverách. Po niekoľkých sekundách sa otvorili a vyšiel z nich mladý strážnik v uniforme. Vypýtal si odo mňa navštívenku a doklady. Očami ich skontroloval, povedal mi, nech počkám, a zavrel.

Medzitým sa pred budovou začali zbiehať ľudia. Najskôr prišla mladá žena s malým chlapcom, potom starší manželský pár. Do piatich minút sa takýmto spôsobom pred vchodom zhromaždilo odhadom pätnásť ľudí všetkých vekových kategórií. Za chvíľu strážnik znova vyšiel a zobral doklady aj od nich. Potom ma ako prvého zavolal dovnútra.

Bezpečnostná kontrola

Až keď som prekročil prah mohutných dverí, začal som si plne uvedomovať, kde sa nachádzam. Nebudem klamať, znervóznel som. Išlo o malú miestnosť s pásom a bezpečnostnými skenermi. Strážnik mi prikázal, aby som vybral všetko, čo mám vo vreckách, a prešiel cez celotelový skener. Išlo o rovnaký prístroj, aký môžeš poznať z bezpečnostných kontrol na letiskách. Keď som sa bez pípania ocitol na druhej strane, vrátil mi osobné veci a podal visačku. Povedal mi, aby som si ju pripol na viditeľné miesto. Vďaka nej strážnici vedeli, že som návštevník.

Nakoniec mi dal do ruky kľúčik od skrinky, do ktorej som si mohol odložiť osobné veci, a poslal ma na nádvorie. Tam už na nás čakali ďalší traja príslušníci ZVJS. Najskôr som zabočil do malej miestnosti vpravo, kde som si vyložil veci do skriniek. Potom som išiel za nimi.

Jeden z bacharov ma poprosil, aby som rozpažil ruky, a celého ma skontroloval ručným vyhľadávacím detektorom. „Všetko je v poriadku. Môžete sa postaviť k dverám na schodisku vľavo, tam počkajte na ostatných,“ povedal mi a ukázal rukou na jeden zo vstupov do budovy.

Keď skontrolovali ostatných návštevníkov, prišla za nami pani strážnička, odomkla dvere a povedala, nech ju nasledujeme. Všetci strážnici – ale predovšetkým ona – boli na nás veľmi milí. Všimol som si, že sa dala do reči s niektorými návštevníkmi a dokonca žartovala s malým chlapcom, ktorý do väznice prišiel s maminou. Hoci mi nebolo všetko jedno, pretože ma čakal nie úplne najpríjemnejší rozhovor, vďaka prístupu tejto príslušníčky ZVJS som sa cítil oveľa bezpečnejšie a komfortnejšie.

S celou skupinou sme prechádzali spleťou chodieb a schodísk, kým sme sa konečne dostali do návštevnej miestnosti. Tu nás zverila kolegom, ktorí už spolu s odsúdenými a väznenými čakali na náš príchod.

Pripadal som si ako v škole, len prísne stráženej

Ešte predtým, než sa všetci rozutekali k stolom, kde už sedeli ich blízki či známi, nám jeden zo strážnikov prikázal, aby sme si preštudovali pravidlá návštev. Nemohli sme odsúdenému nič odovzdať ani si od neho nič vziať. Nesmeli sme sa ho ani svojvoľne dotýkať – s výnimkou krátkeho objatia či podania ruky na začiatku a na konci návštevy. Rovnako tak sme sa nemohli voľne presúvať po miestnosti. Keby niekto tieto pravidlá porušil a neuposlúchol pokyny stráže, mohli by návštevu predčasne ukončiť.

Len čo strážnik oficiálne zahájil návštevy, miestnosť ožila a naplnila sa hlasmi rôznych ľudí. Deti sa s nadšením vrhali k otcom, rodičia konečne objímali svoje deti a manželky si sadali oproti mužom, ktorých možno celé dni či týždne nevideli. Všetci sa rozprávali a nikto nešetril slovami, pretože každý chcel za tie dve hodiny povedať čo najviac.

V miestnosti bol taký ruch, že som musel zvýšiť hlas, ak som chcel, aby mi môj respondent rozumel. Napriek prítomnosti strážnikov a prísnym pravidlám som sa cítil ako v hlučnej školskej triede počas veľkej prestávky.

Dve hodiny, ktoré sme mohli stráviť s odsúdenými a väznenými, ubehli rýchlejšie, než by človek čakal. Krátko pred koncom času návštev sa začali návštevníci lúčiť so svojimi blízkymi. Keď sme sa všetci rozlúčili a opustili miestnosť, strážnici nás vyviedli späť na nádvorie, kde sme si zo skriniek vyzdvihli svoje veci. Potom sme cez vrátnicu vyšli z budovy, naspäť do slobodného sveta.

Z ústavu som odchádzal s úplne inými pocitmi, než som čakal. V mnohom mi toto miesto pripomenulo časy, keď som chodil do základnej školy. Na chodbách viseli rôzne obrazy, na parapetoch rástli izbové kvetiny a priestory všeobecne pôsobili upratane a organizovane. Možno práve to ma prekvapilo najviac. Väzenie som si totiž predstavoval ako oveľa pochmúrnejšie, špinavšie a surovejšie miesto.

To však nič nemenilo na tom, že som si neustále všímal znaky prísnej kontroly. Ústav žije vlastným životom, podľa vlastných pravidiel a vlastného režimu. Človek tam môže mať posteľ, televízor a pravidelne teplé jedlo, no aj tak mu chýba to najdôležitejšie – sloboda rozhodovať o tom, kam pôjde a čo bude robiť.

Aj odsúdený, ktorého som navštívil, mi povedal, že sa nemá zle. Keďže sa pohybuje na vozíku, strážnici mu nosia jedlo až k posteli. Na izbe má televízor so stovkou kanálov a svojim blízkym môže kedykoľvek zatelefonovať. S úsmevom dokonca spomenul, že každý pondelok majú na obed rezeň so zemiakovým šalátom. Na prvý pohľad by sa tak mohlo zdať, že mu tam vlastne nič podstatné nechýba.

Lenže práve pri odchode mi došlo, aký veľký rozdiel je medzi tým, mať zabezpečené všetko potrebné, a byť slobodný. Ja som si zobral svoje veci, prešiel cez bránu a odišiel domov. On sa na svojom vozíku vrátil na izbu s vedomím, že múry tejto budovy už pravdepodobne nikdy v živote neopustí.