Barbora po rokoch utiekla od chorobne žiarlivého partnera: Kontroloval mi telefón, povolenie som si musela pýtať aj na prácu

„Žiarlivostné scény boli u nás klasika. Vtedy mi to však neprišlo zvláštne,“ hovorí. Partner od nej od začiatku vyžadoval všetky heslá k sociálnym sieťam. Mali prepojené telefóny, takže videl, s kým si píše, aj čo vyhľadáva na internete. Keď chcela niekam ísť, musela sa ho opýtať. Niektoré kamarátky jej dokonca zakázal.

Bol medzi nimi veľký vekový rozdiel a partner ho podľa Barbory využíval vo svoj prospech. Tvrdil, že nič nesmie ohroziť ich vzťah. To, že o nej vedel takmer všetko, vysvetľoval tým, že jej vďaka tomu môže dôverovať. „Mala som sa cítiť ako žena, pre ktorú robí službu. Že sa o mňa stará a že ma prijal.“

Keď ešte nemali deti a chodili spolu von, vyčítal jej, že sa pozerá na iných mužov alebo že sa oni pozerajú na ňu. „Vysvetľovala som mu, že mi vadí, ako ma vníma.“

On však trval na svojom. Barbora sa mu dokonca ospravedlňovala a snažila sa ho upokojiť. Neskôr si dávala pozor, aby nikomu neopätovala pohľad, a neustále ho uisťovala, že je pre ňu na prvom mieste. Ľudia v jej okolí si nič nevšimli. Na verejnosti pôsobil partner pokojne, hádky si nechávali na doma.

Povolenie potrebovala aj na prácu

Prvé dieťa porodila v devätnástich rokoch a krátko nato sa im narodilo aj druhé. Bola od partnera finančne závislá, preto sa prispôsobovala jeho požiadavkám. Spočiatku si na ňu fyzicky nedovoľoval. Namiesto toho ju zastrašoval a vyhrážal sa jej.

„Hovoril mi: Ja o všetkom viem. Ak niečo urobíš, budem to vedieť. Ak to skúsiš, nedopadne to dobre. Nikdy však nepovedal, čo presne urobí.“ Barbora si dlhé roky myslela, že vzťah má fungovať takto.

„Myslela som si, že žena má byť doma a na všetko si pýtať povolenie.“ Zlom nastal, keď začala pracovať, a aj na to potrebovala partnerov súhlas. Vďaka kontaktu s kolegami a kolegyňami však postupne spoznávala, ako fungujú iné vzťahy a domácnosti. Začala si uvedomovať, že život, ktorý dovtedy považovala za bežný, taký v skutočnosti nie je. „Až vtedy mi došlo, že toto nie je normálne. Prečo nemôžem ísť von sama ako ostatné kolegyne?“

Keď začala zarábať vlastné peniaze a získavať väčšiu samostatnosť, partnerova nervozita a agresivita narastali. Hádali sa čoraz častejšie a niektoré hádky eskalovali aj do fyzického násilia.

Raz organizovala posedenie pre svoj pracovný tím, dovolil jej zostať vonku do desiatej. Počas večera jej však neustále telefonoval. Keď sa vrátila domov, vyletel na ňu, začal ju urážať a konflikt zavŕšil fackou. Bývalý partner začal Barbore podľa jej vlastných slov fyzicky ubližovať ešte približne dva roky predtým, ako od neho odišla.

Hoci sa k nej spočiatku správal agresívne iba doma za zatvorenými dverami, neskôr mal výbuchy hnevu aj pred inými ľuďmi. Počas dovolenky s ďalšou rodinou chcela ísť s kamarátkou kúpiť suveníry. Partner ju však pred všetkými začal urážať a vyhrážal sa, že jej urobí monokel. „Pamätám si, že presne vtedy som si povedala, že končím.“

Barbora ušla s dvomi deťmi

Barbora začala na internete hľadať informácie o tom, ako sa rozviesť. Partner to videl vďaka prepojeným telefónom. „Nebolo to tak, že by povedal: Vidím, že to myslíš vážne, nechcem ťa stratiť, poďme to riešiť. Prebudilo to v ňom ešte väčšiu agresiu a strach, že odídem.“

Bála sa ho čoraz viac. Po hádke na dovolenke si zmenila heslá na sociálnych sieťach a dala mu podmienku. Buď začnú budovať vzťah na skutočnej dôvere, alebo sa rozvedú. Dnes vie, že v jeho očiach sa situácia ešte viac vyhrotila. „Bolo to pre neho ako provokácia.“

Nové hranice, ktoré si s Barborou nastavili dodržiaval približne iba dva týždne. Potom prišiel z práce domov a napadol ju v kuchyni. 

„Väčšina žien neodchádza podľa nejakého plánu. Musia utiecť. A práve preto majú zlé skúsenosti, buď ich napadnú alebo sa ich príbeh skončí tragicky,“ opisuje Barbora.

Ani ona v tej chvíli nerozmýšľala nad tým, čo bude ďalej. Konala inštinktívne, aby ochránila seba a svoje deti. „Bol to čistý materinský inštinkt.“

Tú noc strávila u susedy v rovnakej bytovke. Okolo jedenástej večer začuli z jej bytu zvuk vŕtačky. Suseda sa išla potichu pozrieť, čo sa deje, a zistila, že Barborin partner mení zámok na dverách.

Keď sa Barbora neskôr vrátila s políciou, aby si vzala aspoň niekoľko vecí pre deti, zistila, že partner pred ňou všetko poschovával. Zmizli aj jej osobné veci a dôležité doklady.

„Nechápala som, kedy to stihol. Aj policajti nad tým krútili hlavami.“ Nasledujúce dva týždne bývala s deťmi u kamarátky, ktorá jej pomohla nájsť nové bývanie. Bola to stará, malá garzónka. Z pôvodného domova odišla prakticky s prázdnymi rukami a len s niekoľkými kusmi oblečenia. Novú domácnosť si musela zariadiť odznova a spoliehať sa pritom na pomoc ľudí v okolí.

Partnera prosila aspoň o kočík a hračky pre deti. Odmietol jej ich dať. Zároveň jej vyčítal, že deťom berie otca a rozbíja rodinu. Pýtal sa jej, do akého bytu ich chce priviesť. Pre Barboru bolo náročné vyrovnať sa aj s pocitom viny. Syn, ktorý bol dovtedy naviazaný predovšetkým na ňu, si práve v tom období začal viac všímať otca.

Po ospravedlneniach prišli ďalšie vyhrážky

Neskôr sa jej partner ospravedlňoval. Tvrdil, že všetko ľutuje, že má iba ju a deti a že je ochotný vyhľadať odbornú pomoc. Vedel, že Barbora je citlivá, a podľa nej to využíval. Dokonca sa jej vyhrážal, že si siahne na život.

Barbora však po tom, čo sa stalo, nedokázala jednoducho zabudnúť. „Povedala som si, že nemôžem dopustiť, aby to moje deti zažili ešte raz.“

Prišli ďalšie vyhrážky. Partner sa niekoľkokrát pokúsil dostať do jej bytu a posielal jej znepokojujúce správy. Jedna z nich znela: „Zhasni svetlo, vidím, že si doma.“ Barbora žila v neustálom strachu.

Požiadala preto o zákaz priblíženia, ktorý jej súd najskôr schválil. Po štyroch mesiacoch ho však zrušil. Ďalšie incidenty naďalej nahlasovala, no vyhrážanie a napadnutie podľa nej úrady riešili iba ako priestupky. Partner dostal pokuty, proti ktorým sa odvolal. Následne mu ich zrušili. „Nikdy necítil, že ho nejaký systém zastaví. Preto zastrašovanie trvalo dva a pol roka,“ hovorí Barbora.

Všimla si tiež, že keď sa jej začalo dariť lepšie a napríklad sa presťahovala do väčšieho bytu, partnerova agresivita ešte narastala.

Úrady to podľa nej označovali za rodičovský konflikt

Barbora nechcela deťom vziať otca. Dúfala, že sa časom zmení a bude pre ne aspoň dobrým rodičom. Postupne však začala mať vážne obavy o ich bezpečnosť, najmä o zdravie syna. Ten je ťažký alergik a musí mať pri sebe adrenalínové pero EpiPen, ktoré mu už raz zachránilo život.

Podľa Barbory sa syn od otca opakovane vracal so silnými alergickými reakciami. Niekoľkokrát skončili v nemocnici a chlapec musel užívať aj kortikoidy.  Najviac jej prekážalo, že úrady podľa nej takéto prípady označovali za rodičovský konflikt.

„Rodičovský konflikt je, keď sa rodičia nevedia dohodnúť na výchove, na krúžku alebo na oblečení. Chápem, že nie každý vie po rozvode komunikovať s láskou. Ale musí tam byť aspoň rešpekt. A ten s agresorom nie je.“

Mala pocit, že namiesto hľadania spôsobu, ako ochrániť dieťa, sa úrady snažia predovšetkým prípad uzavrieť. „Keby som si sama nenaštudovala veci, ktoré ani nie sú mojou úlohou, nedosiahla by som nič.“ Zanedbávanie syna podľa nej trvalo dva a pol roka, kým sa jej ho nepodarilo začať riešiť súdnou cestou.

Pri rozvode partner o zverenie detí do svojej starostlivosti nežiadal. Barbora sa domnieva, že aj tým jej chcel ukázať, aké náročné je starať sa o dve deti bez jeho pomoci. Hoci jej táto situácia priniesla určitú úľavu, pretože deti boli s otcom menej, jeho vplyv na ne podľa nej pretrvával.

Nepríjemný pocit v nej zostal

Odkedy opustila partnera, prešli tri roky. Prvý polrok sa Barbora pýtala sama seba, či urobila dobre. Hľadala chyby u seba a ospravedlnenia pre partnerovo správanie. „Myslím si, že to ženy robia ako prvé. Obviňujú sa z vecí, ktoré neurobili. A práve to je strach, ktorý ich drží, aby neodišli.“

Keď sa po odchode Barbore začal vyhrážať ešte viac, bolo jej jasné, že sa nevráti. Začala študovať a učila sa inak reagovať. 

Dnes je inštruktorkou zumby. V kolektíve našla priateľov a ľudí, ktorí ju chápu. Je vďačná za svoje dve deti a za to, ako to spolu zvládli. Ten nepríjemný pocit v nej však zostal. Bývalý partner chodí po deti, takže sa s ním stále stretáva. Keď ide von, obzerá sa za seba a v noci spáva so zovretými päsťami.