Voda jej siahala až po krk a nohy mala zakliesnené v troskách domu. Zatiaľ čo okolo nej blikali kamery a fotoaparáty, dievča prosilo o sladkosti a záchranárom hovorilo, nech najskôr pomôžu ostatným.
Príbeh Omayry Sánchez patrí k najsmutnejším kapitolám dejín Latinskej Ameriky. V novembri 1985 uviazla v kolumbijskom meste Armero, ktoré za jedinú noc takmer zmizlo z povrchu zeme. Desaťtisíce jej susedov zahynuli v lavíne bahna, ktorú spustila erupcia sopky Nevado del Ruiz.
V tomto článku si prečítaš:
Prečo obyvatelia Armera netušili, že sú v bezprostrednom ohrození života.
Ako Omayra uviazla v troskách domu a prečo ju nedokázali vytiahnuť.
Čo hovorila záchranárom a novinárom počas takmer troch dní, keď bola uväznená v troskách.
Ako sa bránil fotograf slávneho portrétu Omayry Sánchez, ktorému ľudia vyčítali, že dievča fotil namiesto toho, aby mu pomohol.
Hoci dievča prírodnú katastrofu prežilo, zostalo zakliesnené v troskách domu, v ktorom žilo s rodičmi a so súrodencami. Neuveriteľných 60 hodín bojovalo o život po krk vo vode, ktorá postupne stúpala.
Celý čas ho pri tom natáčali televízne štáby a naživo vysielali posledné hodiny jej života. Ľudia po celom svete sledovali, ako dieťa pomaly umiera a nikto ho nedokáže vyslobodiť. Fotografia, ktorú odfotil francúzsky fotoreportér krátko pred jej smrťou, neskôr získala najprestížnejšie ocenenie vo fotožurnalistike, ale rozpútala aj vlnu hnevu. Ľudia mu vyčítali, že namiesto toho, aby dievčaťu pomohol, sa iba priživil na jej utrpení.
Ešte predtým, než si prečítaš príbeh Omayry, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka členom Refresher Clubu. Vstúp doň aj ty, získaj neobmedzený prístup k prémiovým článkom a užívaj si aj jeho ďalšie výhody.
Nezabudni si prečítať o 235-kilovom zápasníkovi Andréovi Roussimoffovi, ktorý na posedenie vypil 100 pív a zjedol 8 steakov, či o nacistických farmách na deti známych ako Lebensborn.
Úrady tesne pred katastrofou tvrdili, že je všetko v poriadku
Sopku Nevado del Ruiz miestni prezývali „Spiaci lev“. Túto prezývku jej dali preto, že nevybuchla takmer 150 rokov. V septembri 1985 však otrasy zosilneli natoľko, že znepokojili obyvateľov okolitých miest. Najviac ohrozené bolo Armero, druhé najväčšie mesto provincie Tolima s viac ako 25-tisíc obyvateľmi, píše All That's Interesting.
Vedci ešte pred katastrofou upozorňovali vládu. V októbri dokonca zverejnili aj mapu ohrozených miest. Vláda však situáciu zľahčovala, pretože sa bála paniky, ktorá by mohla ohroziť ekonomické záujmy krajiny. Obyvateľom preto tvrdili, že Kongres vedcov preháňa a iba zbytočne šíri poplašné správy.
V stredu 13. novembra 1985 popoludní začal na Armero padať popol. Úrady nariadili evakuáciu obyvateľstva, no keď sa sopka okolo siedmej večer upokojila, odvolali ju, píše BBC. Starosta aj guvernér miestnych ubezpečovali, že sa nič nestane a môžu pokojne zostať doma.
Krátko po deviatej hodine však došlo k ďalšej erupcii, pri ktorej sa roztopilo päť až desať percent ľadovca na vrchole sopky. Voda sa zmiešala s popolom a horninami. Krátko pred polnocou sa dolu svahom začala rútiť lavína bahna rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu, píše BBC.
Zdroj: Wikipedia Commons/@The NASA Expedition 23 crew
Mnohí obyvatelia v tom čase už spali a tí, ktorí boli hore, sledovali v televízii dôležitý futbalový zápas kolumbijskej futbalovej ligy medzi klubmi Millonarios a Deportivo Cali. Nebezpečenstvo si uvedomili až v momente, keď vypadla elektrina, v celom meste zhasli svetlá a ozval sa hukot.
„Znelo to, akoby nad mestom preletelo množstvo helikoptér naraz. V tme blikali svetlá áut, ktoré prevracalo a pohltilo bahno,“ povedal neskôr pre NPR obyvateľ mesta Marco Rivera, ktorý mal v čase katastrofy iba 18 rokov.
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako si Marco Rivera zachránil život.
Ako Omayra uviazla v troskách domu a prečo ju nedokázali vytiahnuť.
Čo hovorila záchranárom a novinárom počas takmer troch dní, keď bola uväznená v troskách.
Ako sa bránil fotograf slávneho portrétu Omayry Sánchez, ktorému ľudia vyčítali, že dievča fotil namiesto toho, aby mu pomohol.
Keď si uvedomil, že sa niečo deje, schoval sa za vysokú bránu mestského cintorína, čím si zachránil život.
Lavína bahna pochovala väčšinu mesta, ktoré už nikdy neobnovili. Pri katastrofe zahynulo približne až 25-tisíc pôvodných obyvateľov.
Matku Omayry zachránila služobná cesta
Omayra Sánchez sa narodila 28. augusta 1972 priamo v Armere. Chodila do školy La Sagrada Familia a snívala o tom, že sa preslávi ľudovým tancom, píše argentínsky portál Infobae.
Jej otec Álvaro Enrique pracoval ako robotník vo fabrike na spracovanie ryže, kde obsluhoval priemyselné stroje. V osudný večer uložil deti do postele a predtým, než išiel sám spať, zamkol vchodové dvere.
Doma boli v tom čase Omayra, jej mladší brat Álvaro, teta María Adela Garzón a jej rok a pol stará dcérka. Mama dievčaťa María Aleida robila zdravotnú sestru v miestnej nemocnici. Po práci odcestovala na noc do Bogoty, kde si bola vyzdvihnúť diplom o úspešnom zvládnutí ošetrovateľského kurzu. Táto cesta jej zachránila život.
Zdroj: Wikipedia Commons/@Jeffrey Marso,
Keď sa bahno valilo na dom, teta s bábätkom a Omayra sa podľa neskoršieho rozprávania jej brata schúlili pod rám vchodových dverí. Dom sa zrútil. Otec zahynul pod troskami, brat prežil, no prišiel o prst.
Omayra zostala uväznená v troskách domu. Z bahna a vody jej trčala len hlava. Dokázala hýbať iba hornou časťou trupu, nohy mala pevne zakliesnené a nevedela ich vyslobodiť.
Bála sa, že pre zmeškané hodiny bude musieť opakovať ročník
Keď dobrovoľníci prvýkrát začuli Omayrine volanie o pomoc, našli ju uväznenú pod telom tety. Hasiči aj ľudia z okolitých obcí sa snažili dievča spod trosiek vyslobodiť. Skúšali ho vypáčiť aj vykopať, no nič z toho nepomáhalo. Neskôr zistili, že má nohy zamotané do rúk mŕtvej tety. Telo sa preto pokúsili vytiahnuť pomocou lana, ktoré spustili z helikoptéry, no nedokázali ním pohnúť, píše NY Times.
Vonku pršalo a hladina vody každú minútu stúpala. Záchranári dievčaťu preto okolo tela navliekli pneumatiku, aby sa udržalo nad hladinou. Pracovníci Červeného kríža opakovane žiadali vládu o čerpadlo. Chceli odčerpať vodu a Omayru uvoľniť, no vláda na ich výzvy nereagovala. Lekári dokonca zvažovali aj amputáciu nôh, no nemali chirurgické vybavenie a báli sa, že vyčerpané dievča zákrok neprežije.
Zdroj: Getty Images/Langevin Jacques
Omayra bola vraj celý čas pokojná. Kolumbijský novinár Germán Santa María Barragán si s ňou pospevoval, aby ju priviedol na iné myšlienky. Posielala odkazy mame, otcovi aj bratovi a pýtala sa na ostatné deti. Záchranárom hovorila, nech sa idú najesť a prinesú jej sušienky. Pýtala si sladkosti a limonádu. Bála sa iba toho, že sa utopí, pretože nevedela plávať, píše argentínsky denník Infobae.
V noci začala blúzniť. Mala strach, že príde neskoro do školy a zmešká písomku z matematiky. Trápila sa aj tým, že pre dva zmeškané dni bude musieť opakovať ročník.
Kolumbijská armáda mala podľa NY Times k dispozícii 180-tisíc vojakov. Dobrovoľníci sa však sťažovali, že chýbali ľudia, helikoptéry, odborníci, lieky aj obyčajné nosidlá či lopaty a nástroje na rezanie. Vysoký policajný dôstojník pre denník povedal, že nemajú dobrú organizáciu. Vláda to však odmietala a tvrdila, že robia všetko, čo v nerozvinutej krajine môžu.
V Latinskej Amerike v čase katastrofy navyše panoval chaos. Krátko pred erupciou sopky obsadili ľavicoví partizáni z hnutia M-19 Justičný palác v Bogote a armádu nasadili v hlavnom meste, píše BBC.
Posledné hodiny pred objektívom
Francúzsky fotoreportér Frank Fournier priletel do Bogoty z New Yorku asi dva dni po tragédii. Potom päť hodín cestoval autom a dve a pol hodiny išiel pešo. Do Armera dorazil za úsvitu, takmer tri dni po výbuchu, opísal pre BBC.
Keď prišiel, boli podľa jeho slov všade naokolo uväznení ľudia v troskách. Fournier najskôr počul, ako niektorí kričali o pomoc, a potom zrazu stíchli. „Bolo to veľmi desivé, strašidelné ticho,“ povedal pre portál.
Zdroj: Wikipedia Commons/@N. Banks
Miestny farmár ho zaviedol k dievčaťu. Omayra bola takmer sama, v čase jeho príchodu pri nej stálo len zopár ľudí. Mala bolesti, bola zmätená a strácala vedomie. Fourniera sa spýtala, či by ju nemohol odviezť do školy, aby neprišla neskoro.
„Cítil som sa úplne bezmocný pred týmto dievčatkom, ktoré čelilo smrti s takou odvahou a dôstojnosťou,“ povedal pre BBC. Záchranári sa k nej podľa neho stále vracali a utešovali ju.
Lekár leteckej záchrannej služby Červeného kríža Leonardo Hernández ju v posledných momentoch života držal za ruku. Omayra krátko pred smrťou požiadala dobrovoľníkov, aby ju nechali odpočívať, a rozlúčila sa s mamou. Posledné slová, ktoré podľa svedkov povedala, zneli: „Pán ma už čaká.“
Omayra zomrela v sobotu 16. novembra 1985 o 9:45 na podchladenie, približne tri hodiny po príchode fotografa. Telo dievčaťa a jej tety po vyslobodení niekto z dobrovoľníkov prikryl modrobielym kockovaným obrusom. Keď sa o smrti dcéry dozvedela mama dievčaťa, prosila, aby sa za ňu modlili. „Budem žiť pre syna, ktorý prišiel len o prst,“ citoval ju NY Times.
Fournier dal filmy fotografom, ktorí sa vracali na letisko, a tí ich poslali jeho agentovi do Paríža. Snímku o niekoľko dní uverejnil magazín Paris Match a v roku 1986 získala prestížne ocenenie World Press Photo roka, píše All That's Interesting.
Ľudí šokovala. Pýtali sa, prečo jej fotograf nepomohol. „Nedokázal som jej pomôcť. Bolo to nemožné,“ vyviňoval sa neskôr Fournier v rozhovore pre BBC.
V médiách sa ešte niekoľko mesiacov debatovalo o tom, či správanie fotografa bolo morálne, alebo nie. Fournier bol presvedčený, že nič zlé neurobil. Fotografia vraj navyše pomohla vyzbierať peniaze na pomoc a ukázala nezodpovednosť kolumbijských politikov, ktorí sa vykašľali na evakuačné plány, hoci vedci pred katastrofou upozorňovali.
Z hrobu dievčaťa sa stalo pútnické miesto
Telo Omayry pochovali na mieste, kde zomrela. Na mieste jej hrobu podľa NPR postavili svätyňu so stovkami kamenných tabuliek s poďakovaniami. Mnohí Kolumbijčania Omayru uctievajú ako svätú. Keď Armero 1. júla 1986 navštívil pápež Ján Pavol II., pokľakol pri jej hrobe.
Armero je v súčasnosti pustatinou zasypaných budov a provizórnych náhrobkov. Pozostalí stále hľadajú deti, ktoré po katastrofe zmizli. Preživší nahlásili 583 nezvestných detí. Mnohé zrejme zahynuli, iné si mohol niekto narýchlo adoptovať po katastrofe. Keďže z čias tragédie existuje len veľmi málo záznamov, to, čo sa s nimi v skutočnosti stalo, sa pravdepodobne nikdy nedozvedia.
Zdroj: Wikipedia Commons/@Foj333
Sopka Nevado del Ruiz je stále aktívna. Podľa vedcov existuje šanca, že by pri ďalšej erupcii znova roztopila ľadovec a spustila bahennú lavínu, ktorou by ohrozila približne pol milióna ľudí žijúcich v okolitých mestách.