Mafián Reichel: Keď som vošiel do miestnosti, Černákovci mu rezali hlavu

Jeho verzia bola, že na vražde sme boli dopredu dohodnutí. Vraj som Filipa v lese bil, kopal do neho a Černáka som vyzval k streľbe, na čo on vystrelil. Tá verzia zlyhala na základe balistickej expertízy. Rekonštrukcia vraždy a balistika dala za pravdu mne. To bola jediná vražda, ktorú som videl.

Obeťou druhej vraždy bol Gustáv Slivenský, boli ste tam tiež.

Nevidel som, kto Slivenského zabil, do miestnosti som vstúpil v momente, keď už mŕtvy ležal na zemi a Michal Csemy mu rezal hlavu.

Zavraždili ho vo vašom hoteli.

Bohužiaľ. Slivenský pracoval na kriminálke v Poprade. V roku 1997, keď sa to udialo, už na polícii nebol. Mal nejaký biznis s Černákom. Objednal si uňho kamión prázdnych fliaš alkoholu, ale potom mal problém to vyplatiť. V Gerlachu kvôli tomu od Černáka dostal bitku. Potom prišiel Černák s tým, že si Slivenský kvôli tej bitke na nás zaobstaral zbrane a chce nás odstrániť. Mne sa to nezdalo, lebo som mu chvíľu predtým požičiaval peniaze na pizzeriu. Ja som s ním nemal žiadny problém.

Prečo došlo k vražde?

Pár dní nato za mnou prišiel do Gerlachu Černák so svojimi chlapmi a zavolali Slivenského. Keď prišiel, Černák sa ma spýtal, kde s ním môže byť sám. Tak som mu povedal, že môžu ísť do kaviarne. On na tom že potrebuje miesto, kde ich nebude nikto vidieť. Povedal som mu: „Preboha Miki, len mu nerobte nič v mojom hoteli.“ Vzadu bola prezliekáreň, šiel som tam s nimi.

V miestnosti bola tma. V momente, keď vošiel Slivenský, sa strhla bitka. Ja som povedal, že na to kašlem a išiel som preč. Keď som sa po piatich minútach vrátil, chlap ležal na zemi dobodaný a Csemy mu rezal hlavu. Pozerám na Mikiho a hovorím: „Čo ty si sa už úplne zbláznil?“ Potom ho zabalili do plachiet, na ktorých boli razítka Hotela Gerlach. Odrezanú hlavu umyli a na druhý deň ju dali pred jeho panelák na auto. Aj s policajnou čiapkou ako výsmech. Telo zabalené v plachtách vyviezli smerom na Vernár a tam ho zapálili.

Z tej vraždy podozrievali aj vás.

Udialo sa to v mojom hoteli. Plachty, v ktorých bol zabalený, nezhoreli úplne, policajti tam našli razítka Gerlachu. Bol som prvý podozrivý.  Černák tú smrť v podsvetí v tichosti hádzal na mňa.

Prečo je podľa vás zaujímavé čítať o slovenských mafiánoch a ich vyčíňaní z 90. rokov?

Tie roky sa už nikdy nebudú opakovať. Bolo to špeciálne obdobie v dejinách každej postkomunistickej krajiny. Stalo sa, čo sa stalo. Takýmto alebo podobným spôsobom to prebiehalo všade.

Agresivita, krutosť, vraždy, vojny mafiánov?

Pretože po prevrate v novembri 1989 u nás prakticky nefungovala polícia. Prestala existovať štátna bezpečnosť. Začiatkom 90. rokov nemali ľudí v teréne, nemali techniku, nemali nič, začínali od nuly. Polícia bola totálne bezzubá. Organizovaný zločin to využil, šíril sa a prekvital v každom smere. Priniesla ho doba.

Pred prevratom ste ako dvadsaťpäťročný utiekli do Talianska.

Na Slovensku ma to nebavilo. Robil som vtedy vyhadzovača v nočnom bare v Tatrách. Bol som síce v kontakte so všelijakými ľuďmi, od tajných policajtov, cez cudzincov až po mafiánov, ktorí sa tu zgrupovali a zarábal som aj celkom slušné peniaze, ale dusilo ma to tu. Vadil mi ten systém. Dva, trikrát do týždňa ma bežne brali z domu policajti.

Prečo?

Súviselo to s prácou. Oficiálne som zarábal 1 500 korún československých. Načierno som si dokázal mesačne zarobiť aj 20-tisíc bokom. Prvý milión korún som zarobil ešte za komunistov. Vtedy to boli obrovské peniaze. Na polícii to bolo stále to isté dookola: Zmenili ste veľké množstvo valút, ubytovali ste Arabov alebo iných podozrivých cudzincov, ohrozili ste devízové hospodárstvo štátu.

Z čoho boli tie peniaze bokom?

Z lístkov. Púšťal som ľudí do baru. Ondrej Žemba robil biletára v Lomnici, ja som bol biletár v Smokovci. Chlapci, čo sedia tu vedľa, sú všetci bývalí biletári, poznáme sa štyridsať rokov. Fungovalo to tak, že ak chcel ísť niekto do baru, dal mi peniaze, no lístok som mu nedal.

Potom som odovzdal iba peniaze za kapacitu, napríklad deväťdesiat ľudí, ale pustil som ich štyristo. Dobré kontakty som mal aj s Juhoslovanmi. Chodili si do Tatier na tri, štyri mesiace užívať. Robili vonku, v zahraničí. Za komunistov im tu velil Baki Sadiki. Poznám ho 35 rokov, bol to môj sused. Prišli do baru, pchali mi do vreciek nemecké marky a predvádzali sa. Zarábal som aj na predaji a nákupe valút.

Mojim rodičom navrhli, že mi pomôžu, ale že treba zabiť Černáka. Nato otec odišiel z miestnosti a mama povedala Holubovi, nech toho chlapa berie preč a nech sa viac u nás neukazujú.

Ako dlho ste boli v Taliansku?

S prestávkami päť rokov. Robil som najprv v pekárni, potom pre jedného Taliana. V Taliansku som sa aj oženil. Medzičasom som sa potom po prevrate vrátil a začal podnikať.

V čom?

V roku 1991 som s kamarátom za 11 miliónov kúpil hotel Európa v Poprade. Všetci si mysleli, že mi ho kúpili talianski svokrovci. Kúpili sme ho na úver, ktorí sme aj riadne splatili. Potom som spoločníka vyplatil a hotel zostal mne.

Odkiaľ ste mali peniaze na hotel?

Začiatkom deväťdesiatych rokov vám banky sami ponúkali peniaze. Potrebovali ste iba nejaký plán a niečo do zábezpeky. Vybavilo sa to expresne, samozrejme aj vďaka nejakým kontaktom.

Hotel Európa súvisí aj s vaším neskorším obvinením.

Začalo to tak, že môj spoločník prišiel s nápadom, že má dobré kontakty v banke a že mi na ten hotel dajú úver 45 miliónov korún. Povedal som mu, že na to kašlem, že ak by dali o dvadsať viac, tak do toho pôjdem. Zo žartu. O dva dni prišiel s tým, že mám vybavených 65 miliónov s podmienkami, aké budem chcieť.

Aké boli vaše podmienky?

Vybavovalo sa to cez istého nemenovaného človeka. Dohodli sme sa na tom, že môj partner vstúpi do spoločnosti a zoberie na hotel úver. Ja nehnuteľnosť založím, potom si v spoločnosti vymeníme obchodné podiely a ja vystúpim zo spoločnosti von aj peniazmi. To sa aj stalo. Úver sa po dohode splácal nejakých sedem mesiacov. Všetko sa to potom nachystalo na odpal, aby to zobrala banka. Úver sa prestal splácať a ja som získal 65 miliónov v obchodnom podieli. Neskôr nás za to obvinili.

Vlastnili ste aj hotel Gerlach v Poprade a chceli ste kúpiť Grand hotel Praha v Tatranskej Lomnici.

Gerlach som kúpil od Podtatranských reštaurácií Poprad už sám, o rok neskôr. V tej dobe som mal v majetku takmer štvrť miliardy korún. Dva hotely plus nehnuteľnosti na Štrbskom plese a inde v Tatrách. Mal som aj možnosť privatizovať. Hýbal som sa vtedy v prostredí mafiánov, podsvetia, poznal som ľudí z organizovaného zločinu.

Kaviareň v bývalom Reichelovom hoteli Gerlach

Obchod s Lomnickým Grandom nakoniec nevyšiel.

Ja som chcel pôvodne smokovecký Grand hotel. Ten mi ale za 19 miliónov vyfúkol Alexander Rezeš. Cez Mikuláša Černáka som mal kontakty na vedenie politickej strany HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Grand hotel Praha v Lomnici mi ponúkli za symbolických 20 miliónov korún. Kvôli tomu obchodu sme s Mikulášom Černákom a jeho partnerom Milošom Kaštanom boli v Trenčíne za vojenským prokurátorom, nejakým Maukšom. Mal som vtedy 55 miliónov v hotovosti. Tak si hovorím, za dvadsať to zoberiem. Keď sme vychádzali od Maukša z domu, zastavil ma medzi dverami a hovorí: „Ale dvadsať miliónov dáš ešte pre HZDS na voľby.“ To som odmietol. Potom som dostal nahnevaný odkaz, že už nikdy nič nesprivatizujem.

To skôr pripomína hnutie za mafiánske Slovensko.

Tak to vtedy fungovalo. Eldorádo deväťdesiatych rokov.

Boli ste súčasťou podsvetia, označovali vás ako tatranského bossa. Ako sa to stalo? Chceli ste byť mafiánsky boss?

Nie, ale celý život som hýbal v takom prostredí.

Dnes už vieme, že mafia bola úzko prepojená so štátnou tajnou službou.

Všetko riadil šéf kontrarozviedky SIS (Slovenskej informačnej služby) Jaroslav Svěchota. Neskôr medzi mafiánskymi skupinami aj rozpútal vojnu. S požehnaním vrcholových politikov všetko od začiatku pomocou intríg a dezinformácií organizoval a komandoval. Vedel som o ňom od mafiána Róberta Holuba. Ten sa s ním pravidelne stretával a familiárne ho volal „starý“. Ja som sa s týmito ľuďmi stretávať odmietal, nechcel som s nimi robiť žiadne obchody ani dohody.

Kedy na vás vydali zatykač a prečo?

V roku 1997 mi na stretnutí v Prešove, kde bol aj Holub, jeden vysokopostavený policajt povedal, že ma chcú zatknúť kvôli úverovému podvodu. Skutočný motív bol, aby ma dostali za mreže a donútili skompromitovať Černáka, ktorého sa Svěchota rozhodol zlikvidovať.

V januári 1997 zabili bratislavského bossa Miroslava Sýkoru. Keď na mňa vydali zatykač, utiekol som. Päť rokov som sa skrýval vo viacerých krajinách. Taliansku, Švajčiarsku, Nemecku, Poľsku a Česku. Potom ma zaistili v Pardubiciach. V Čechách som si odsedel dva roky, v Košiciach rok.

V marci 1997 sa vás pokúsili zabiť.

Áno, ešte predtým navštívil mojich rodičov spolu s Róbertom Holubom Jaroslav Svěchota. Otec ho poznal, hrával s ním niekedy volejbal. Mojim rodičom navrhli, že mi pomôžu, ale že treba zabiť Černáka. Nato otec odišiel z miestnosti a mama povedala Holubovi, nech toho chlapa berie preč a nech sa viac u nás neukazujú.

Ako chceli zabiť Černáka?

Výmenou za to, že na mňa zrušia zatykač, som im mal poslúžiť a pomôcť ho zlikvidovať. Mal byť vytiahnutý na niektorú políciu, na ktorú si ukážeme s tým, že ho pustia nad ránom, že nebude mať pri sebe zbraň a urobia to. Toto všetko mi hovoril Róbert Holub do telefónu, keď som bol na úteku. Povedal som mu na to, že s tým nesúhlasím, že by to bola moja posledná jazda a aby v tom nič nepodnikal ani on. Povedal mi na to: „Práve si ma poje*al, Milan.“

Takže našli iný scenár?

Našli. Otočili to proti Holubovi a urobili to tak, ako to urobili. Ďalej to už poznáte.

Róbert Reichel má dnes 55 rokov

Kedy ste sa rozhodli vypovedať o mafiánskych zločinoch deväťdesiatych rokov?

Keď som bol zavretý, stále mi chodili ponuky, že ak budem vypovedať proti Černákovi, pomôžu mi. To som aj v Čechách, aj v Košiciach odmietol. Z väzby ma prepustili v roku 2005 pre porušenie ľudských práv ohľadom prípadu s úverom. Pretože ten prípad sa nijako extra nepohol a bol postavený na vode. Vypovedať o Černákovi som začal v roku 2007, po tom, čo v roku 2003 spustil celú lavínu výpovedí Miloš Kaštan. Aj preto, že Černák všetkých vo svojej knihe zosmiešnil a že tam je tak 30 percent pravdy. Preto som sa rozhodol uviesť to na pravú mieru aj v seriáli RTVS Mafiáni.

Štát je vždy silnejší, s ním nikdy nevyhráte. Ja som si to skúsil, v tom najhoršom slova zmysle. Je to mašinéria ktorá vás rozvalcuje tak, že sa ani nestihnete čudovať kto vlastne ste.

Ako ste o týchto veciach rozmýšľali vtedy? Nenapadlo vás, že vás to môže ohroziť?Nie, vtedy som si myslel, že tá doba bude trvať večne. Neuvedomíte si to. Nepočítate s tým, že doba sa zmení. Už som to niekde raz popisoval, aká bola vo svojich najhorších časoch skupina okolo Mikuláša Černáka.

Akí boli?

V roku 1996 to rozbehli v štýle, dali sme dole toho, dali sme dole tamtoho. Ako keby si z toho urobili eseročku a živili sa tým. Predstavte si, že vám niekto na dome zazvoní, otvoríte dvere a je to pohrebná služba, ktorá ide pre vás. Aj s muzikou. Černák dnes vyhlasuje, že Kočner je idiot, pretože vraždou novinára vyhlásil vojnu štátu. A komu vyhlásili vojnu oni, keď policajtovi odrezali hlavu a vystavili ju s policajnou čiapkou na aute pred jeho domom? Ja som sa ho fyzicky nikdy nebál, bál som sa skôr celej tej jeho psychopatickej bandy, v ktorej sa jeden pred druhým predvádzali. Keď za mnou prišiel on sám, nikto ani nevedel, že je v hoteli.

Málokto vie, že vás chceli obviniť aj z vraždy Róberta Remiáša?

V roku 2004 za mnou do väzenia v Košiciach prišli policajti a povedali mi, že budem vypočúvaný v prípade vraždy Róberta Remiáša. Podľa výpovede hlavného svedka Karola Szatmáryho som mal dať zabiť Remiáša na pokyn Miroslava Sýkoru. Konfrontovali ma vtedy aj s Jánom Cuperom, právnikom Ivana Lexu, ktorý bol tiež obvinený. Po mojej výpovedi a výpovediach černákovcov toto podozrenie padlo. Ukázalo sa, že je to úplný nezmysel.

Ako ste sa s tým všetkým vyrovnali?

Najväčšia trauma je pre mňa strata manželky a syna. Potom čo sa ma pokúsili zabiť, museli odísť do Talianska. Syn mal päť rokov, mal ísť do školy. Ja som bol na úteku, potom vo väzbe. Žena sa neskôr dala dokopy s policajtom, ktorý ju navštevoval skrz mňa. Rozviedli sme sa. So synom som mal zákaz stretávať sa do jeho 18 rokov. Teraz má 28 a chvalabohu sa mu darí dobre, je geodet a žije v Janove.

Reichel dnes žije s mamou a sestrou v Novej Lesnej v Tatrách

Čo robíte dnes?

Pracujem ako manažér v hoteli Gerlach, takže príjem mám. Gro môjho života bol celý život šport, viedol ma k nemu otec. Hral som hokej, profesionálne som sa venoval kulturistike. Aj dnes sa snažím veľa športovať, samozrejme adekvátne môjmu veku. Cvičím, jazdím na bicykli. Otec mi zomrel, žijem s mamou a sestrou, bývam v Novej Lesnej. Štrnásť rokov mám priateľku. Môj najväčší nepriateľ je čas. Kontakty s minulosťou som prerušil. Čo vám poviem, život ide ďalej.

O čom to všetko bolo?

O ničom. Kopec ľudí mŕtvych a všetko je zavreté. Spústa tragédie a smútku. Tí, ktorí vtedy nežili a dnes to komentujú štýlom – ten bol boss, tamten bol vrah, ten bol konfident, henten bol špiceľ – to berú ako nejakú hru. Realita bola úplne iná. Bola to katastrofálna doba. Dúfajme, že sa to nikdy nezopakuje.

Myslíte si, že politika je dnes s organizovaným zločinom prepojená rovnako ako v deväťdesiatych rokoch?

O tejto dobe si to v porovnaní s tým, čo som zažil, nemyslím.

Čo si myslíte o vražde Jána Kuciaka a o Mariánovi Kočnerovi?

Podľa mňa by to Taliani urobili úplne inak, teatrálnejšie, aby každý videl, čo sa stalo. Pokiaľ to urobil Kočner, tak stratil súdnosť. Pretože povedať si, že v tomto štáte sa mi nemôže nič stať a dať zabiť novinára, je naozaj vyhlásenie vojny štátu. Áno, kvôli politike sa to bežne deje v Rusku. Ale takáto vražda novinára u nás, v Európskej únii, v dnešnej dobe, v demokratickom štáte je čistá katastrofa. Je to konečná. Podľa mňa si ani Mečiar nikdy vyslovene neobjednal vraždu Remiáša.

Opýtam sa inak. Myslíte si, že stačí snaživý lojálny hlupák, ktorý si šéfove slová vyloží tak, že to treba urobiť? A urobí to?

Teraz ste to pomenovali presne. Preto Mečiar kričí, že nikdy nič také neurobil. Ale viem, že tam napríklad padlo, že Remiáša treba dať na poriadok. No a Sýkora si to vysvetlil inak a ukázal všetkým, čo s nepohodlným svedkom dokáže urobiť. Myslím, že takto nejako to bolo aj s Kuciakom. Je to absurdné a normálny človek to neurobí, pretože vie, čo bude nasledovať. Štát je vždy silnejší, s ním nikdy nevyhráte. Ja som si to skúsil, v tom najhoršom slova zmysle. Je to mašinéria, ktorá vás rozvalcuje tak, že sa ani nestihnete čudovať, kto vlastne ste.

Kuciak vám predtým volal. Čo chcel vedieť?

V telefóne bol veľmi príjemný, pýtal sa ma na Vadalovcov. V 90. rokoch sa v Poprade pohybovalo veľa Talianov, Kalábrijci a rôzne iné skupiny. Poznal som sa s nimi, mal som na nich kontakty. O Vadalovcoch som však nevedel nič, mám o nich len informácie z médií, takže náš telefonát trval asi minútu. O tri mesiace nato bol zavraždený. Potom mi to došlo. Bože, veď to bol ten chlap, čo mi volal.

Bojíte sa?

Ani som sa nad tým v posledných rokoch veľmi nezamýšľal. Nie som ten typ, čo by chcel s niekým bojovať, no nikomu som ani nikdy neustupoval. Ale nikdy neviete, čo sa udeje.

Dali by ste si to celé ešte raz?

Či by som niečo zmenil na svojom predošlom živote? Viete koľkokrát som nad tým rozmýšľal? Áno, určite by som jednal inak. Bol by som múdrejší a uzavretejší. Môj otec hovoril – všetko s mierou, nič nepreháňať. A ja mu teraz po rokoch dávam za pravdu.

Hotel Gerlach v Poprade