Matúš hľadá pod vodou nezvestných: „Nič nevidíš, telá nájdeš tak, že do nich vrazíš hlavou“ (Rozhovor)

Stáva sa často, že sa k nahlásenému utopenému nedostanete skôr ako do hodiny?

Od októbra 2025 máme na Slovensku len tri potápačské skupiny. My v Bratislave máme na starosti celý západ krajiny, takže keď niekto zavolá z Nových Zámkov, do hodiny sa tam proste nedostaneme. 

Robíš už len na akciách, keď pod vodou hľadáš zosnulých, respektíve predmety objasňujúce trestné činy, alebo stále pracuješ aj ako klasický záchranár?

Každý, kto sa stane potápačom-záchranárom, sa najskôr musí stať záchranárom a získať prax. Keď sa už stane potápačom, ako ja, aj naďalej pracuje ako klasický záchranár a chodí na požiare či havárie. Čo sa týka prípadov, keď sme museli ísť pod vodu, tak ich bolo minulý rok asi len päť. 

V iné dni teda robíš bežnú prácu hasiča-záchranára? 

Presne tak. Okrem toho vyučujem mladších potápačov. 

Koľko je na Slovensku záchranárov-potápačov?

Myslím, že okolo 45 a nejakí ôsmi inštruktori.

Asi sa medzi vás ani veľmi nedá dostať, či?

Práveže sa dá, chalani odchádzajú do výsluhového dôchodku, alebo s tým skončia a preradia ich na iné miesto, pretože majú bolesti krížov, alebo to nezvládnu psychicky. 

Je táto práca ťažšia z fyzického alebo psychického hľadiska?

Po fyzickej stránke to až také náročné nie je, iba keď bojuješ v rieke proti prúdu. So psychikou to už je náročnejšie. Veľa kolegov tu s tým bojuje, že to nedávajú psychicky. Nulová viditeľnosť, narážanie do mŕtvol a ohmatávanie predmetov pod vodou, keď nevieš, či držíš ľudskú ruku, alebo haluz... to všetko si vypýta svoju daň. 

Aká ťažká je tvoja výstroj? 

40 kíl.

Používaš pri práci aj nejaké špeciálne kombinézy okrem potápačského obleku? Napríklad pre prípad kontaminovanej vody. 

V našich potápačských oblekoch vôbec neprichádzame do kontaktu s vodou, takže môžeme pracovať aj v kontaminovaných vodách.

Robíš aj pri lodných haváriách a nehodách, keď sú vo vode nebezpečné a toxické látky? 

Volajú nás tam, ale väčšinou si potápačov volá daná firma, ktorá ich aj platí. My skôr robíme zabezpečovacie práce. 

Nebál si sa niekedy, že sa niečím nakazíš, alebo si vážne ublížiš?

Jasné, že áno. Nielen pri nehodách lodí, ale najmä pri iných nebezpečných situáciách. Pod vodou je to vždy nebezpečné. Keď sa napríklad vypúšťa priehrada a treba ju vyčistiť, zvykne tam narásť veľa stromov, kde sa zamotáme buď my alebo lano. V riekach sa stane, že ťa prúd odnesie pod stromy a podobne. 

Väčšina potápačov však neumiera pod vodou, ale potichu a doma, často na rakovinu. Kontaminácia pri požiaroch a iných zásahoch je enormná a veľa hasičov zomiera na choroby spojené s tým. Na Slovensku sa to, žiaľ, ešte veľmi nerieši, ale vo svete je to veľká téma.

Máš plnú potápačskú výstroj a kolegov na hladine, no vedia ťa zachrániť pri každej situácii, alebo sa môže stať, že sa utopíš?

Môžem sa ľahko utopiť. Nemáme komunikačné zariadenia, takže komunikujeme vďaka signálom a zaťahovaniu lana. Ľahko sa tak stane, že sa nepochopíme, keď lano o niečo zavadí a snažíme sa ho uvoľniť. To už je o skúsenostiach potápačov, že chápu, čo sa v danej situácii deje.

Ako to, že na ninisterstve vnútra máme machovú stenu za 150-tisíc eur, ale potápači sa na Slovensku nemajú ako dorozumievať?

Za tie roky sme si už zvykli. Sľúbili nám však, že nám dodajú novú techniku vrátane komunikačných zariadení, takže sa už veľmi tešíme. Potrebujeme to, lebo to vybavenie, s ktorým pracujeme dnes, tu bolo ešte predtým, ako som nastúpil pred cca 20 rokmi.

Na ako dlho máš vo fľašiach kyslík?

Máme tam stlačený vzduch, rovnaký, aký dýchame aj teraz. Záleží od toho, do akej hĺbky ideš. V plytkej vode vydrží napríklad hodinu. V riekach, pri väčšom fyzickom úsilí, v strese a podobne to zase vydrží oveľa menej. Hrozí aj to, že ti zamrzne automatika vo fľaši a ak sa to stane, aj keď je plná, do desiatich minút nemáš vzduch. 

Stalo sa to už aj tebe? 

Áno, ale stihol som vyplávať na povrch.

Aké najväčšie chyby môžeš pod vodou urobiť a stalo sa ti, že si niektoré z nich už aj spravil?

Samozrejme, každý sa učíme na svojich chybách a našťastie to boli chyby, z ktorých som sa dostal. Potápaniu sa venujem už takmer 20 rokov, v práci aj súkromne, takže som pod vodou zažil veľa dobrého, ale aj veľa nešťastného. 

Ako napríklad?

Zasekol som sa niekde, alebo mi vcuclo prsty do diery, alebo mi zlyhala výstroj a raz som sa stratil pod ľadom. Našťastie som zbadal môjho potápačského parťáka, chytil som sa ho a nepustil, dokým sme nevyšli na hladinu.

Vieš mi popísať, ako vyzerá potápačský výjazd?

Dostaneme hlásenie z operačného, kde sa na základe oznámenia od občanov a poplachového plánu rozhodnú, aký typ vozidla pôjde na výjazd. Na ohlasovni požiaru u nás stlačia gombík a na celej stanici sa rozžiari svetlo a zapne sa zvučka. Oznámia nám, kto a kam ide a my máme minútu na to, aby sme opustili stanicu. V aute sme na takýchto výjazdoch vždy traja potápači. 

Potápači sa za minútu obliecť nestihnú, takže sa obliekate až v aute?

Ak je to niekde blízko, ako napríklad na bratislavských jazerách či Dunaji, tak áno, šetríme čas a obliekame sa v aute. Ale keď ideme napríklad do Nových Zámkov, čo nám trvá hodinu a pol, tak tam sa neponáhľame, keďže nemáme šancu sa tam dostať včas. Navyše, museli by sme v aute sedieť v tých hermeticky uzatvorených kombinézach hodinu a pol, čo nie je pre telo ideálne, lebo si ako v saune.

Čo sa deje, keď prídete na miesto?

Keď sa niekto topí v Senci, kde sme za 40 minút, tak tam dorazíme až po miestnych záchranároch. Oni od ľudí zistia, čo sa stalo, zabezpečia miesto a vykonajú prvotné úkony. Keď je to potrebné, po príchode si určíme spôsob, ako daného človeka hľadať a začíname s pátraním. Často je problém určiť, kde začať pátranie. Keď utopeného videli dvaja ľudia, prevažne ukážu na dva úplne odlišné a vzdialené miesta, kde sa utopil. Niekedy je to rozdiel polovica jazera. 

Nad akými rôznymi postupmi sa rozhodujete?Či ideme hľadať do vody rovno dvaja, alebo iba jeden, či sú pod vodou prúdy, či je to rieka, alebo jazero, aký je povrch dna, či sú tam stromy a kde vlastne začneme pátranie. Je tam veľmi veľa premenných. 

Prečo nehľadáte hneď od začiatku dvaja či rovno všetci traja potápači, ktorí idete na výjazd? 

Jeden je veliteľ zásahu a riadi tých dvoch potápačov. Keby ideme do vody dvaja naraz, veliteľ by musel byť rovno aj zachraňujúci potápač, keby sa nám niečo stalo. Všetci traja by museli byť oblečení v plnej výstroji a ten tretí by čakal na brehu s 40-kilovým výstrojom celý deň, čo by bolo náročné.

Čo teda robia zvyšní dvaja potápači, keď je tretí vo vode?

Ten druhý je tender, a teda navádzač. Spolu s hlavným potápačom držia našponované lano, ktoré určuje, kam až môže potápač zájsť pri hľadaní. Vtedy opisuje taký oblúk, ktorý sa rozširuje po tom, čo dá tender potápačovi znamenie, že daný úsek už prehľadal a uvoľňuje mu lano o ďalší meter-dva. Kompletná navigácia je tak na tenderovi.

Ten lano nepustí, keď je potápač pod vodou na hrane hľadanej oblasti. Potápač potiahne lano a dá tak signál, že to pochopil a ide druhým smerom, aby prehľadal inú časť daného úseku. Keď prehľadá celú oblasť, čo navádzač vidí vďaka tomu, že sa na hladine objavujú bublinky, uvoľní mu ďalšie dva metre lana, aby sa dostal ďalej. 

Ako sa orientujete, keď nehľadáte od brehu, ale v prostriedku jazera?

Vtedy idú do vody dvaja potápači. Jeden si „kľakne na dno“ a druhý potápač okolo neho opisuje kruh o priemere, aký mu dovolí urobiť dĺžka napnutého lana. Tender vtedy drží ruku s lanom nad hlavou a keď mu tá ruka obehne okolo celej jeho osi, dá signál hľadajúcemu potápačovi, uvoľní mu ďalší meter-dva na lane, a ten tak môže prehľadávať väčšiu plochu, opäť v kruhu. 

Ako dlho môžete byť pod vodou?Aj to je dôvod, prečo nejdeme do vody naraz. Pod vodou sme tak priemerne hodinu. Záleží, v akej hĺbke, ale v plytkej vode tak hodinu. Keby ideme do vody naraz, tak sa po hodine vynoríme traja a na hodinu si musíme oddýchnuť, takže v tom čase by pod vodou nebol nikto. 

Aký rozdiel je byť pod vodou v hĺbke 5 verzus 30 metrov?

V 30-metrovej hĺbke môžeme byť maximálne 20 minút. Keď sme hľadali toho utopeného potápača v hĺbkach 30-36 metrov, nemali sme veľa času na hľadanie, aby sme stihli do dvadsiatich minút vyplávať. Pri ponoroch pre hasičov musíme dodržiavať bezpečnostné pravidlá, aj keď by sme pod vodou vydržali dlhšie. 

Čo to je?

Dekompresia je riadený, pomalý výstup potápača na hladinu, aby sa tlak postupne znižoval a telo stihlo bezpečne uvoľniť nahromadený dusík. Ak by sme vyplávali príliš rýchlo, v tele by sa vytvorili plynové bubliny a hrozila by dekompresná choroba. Počas nej môžu dusíkové bubliny poškodiť tkanivá, kĺby či nervový systém.

Ako dlho ste hľadali toho potápača?

Sedem dní. Nakoniec bol asi 70 metrov od miesta, kde sme začali hľadať. 

Čo rozhoduje, či sa človek vynorí, alebo ostane na dne?

Koľko vzduchu má v tele, primárne v pľúcach a dutinách za nosom a očami. Časom sa však vynorí každý človek, pokiaľ na sebe nemá závažie, alebo nie je priviazaný. 

Takže keď niekde na jazere plávam, vedľa mňa sa môže vynoriť rozkladajúca sa mŕtvola? 

Nebol by to pekný zážitok, že?

Hľadal si už vo vode aj zbrane či iné dôležité predmety z trestných činov?

Potápam sa aj súkromne, takže chodím hľadať aj mobily, GO Pro kamery, kľúče od auta, retiazky, prsteň, poklop z drahého hrnca... celkom bežne sa to dá nájsť. No a v práci hľadáme všeličo ... aj keď rybárom autá utečú. To je vždy taká zaujímavá vec.

(Smiech) to sa stáva často?Asi tak 2-3x ročne. Zvyknú to dávať tak, aby im auto svietilo na breh a slabo ho zabrzdia. To auto vie ešte 20-30 metrov plávať a potom sa zaborí.

Nestalo sa, že nejaké auto ušlo veľmi ďaleko? 

Pamätám si na jeden prípad z minulosti, keď auto padlo do Dunaja a doteraz sa nenašlo. Zrejme sa dostalo do jamy a zasypalo ho štrk a iné nánosy. 

Hľadal si už aj nôž či zbraň? 

To už majú na starosť policajti. Pár rokov dozadu tu ale bola tá bankomatová mafia, čo trhali bankomaty s Porsche. To sme vyťahovali bankomaty z Váhu a z jazier... to bolo aj zo 20 výjazdov. 

Ako konkrétne nájdeš telo pod vodou?

Viac ako na meter vidíš pod vodou len v zime. Vtedy sa nikto nekúpe a nevíri sa dno. Navyše sa voda pod ľadom tak nešpiní. Preto je potápačská sezóna v zime. Vo všeobecnosti však platí, že telo nájdeš tak, že doň narazíš a nahmatáš ho. Nie je to ako vo filmoch, že ty vidíš na 20 metrov. Často prehľadávame so zatvorenými očami, lebo aj tak nič nevidíš a takto si aspoň trochu šetríš oči.

Aké odlišné je oproti jazeru hľadať telá v rieke?

Z jedného brehu na druhý uviažeš čln na lano a ten chodí zľava doprava spoločne s potápačom, ktorý je priviazaný o čln. 

V akej najväčšej hĺbke si sa už potápal?

45 metrov.

Mení sa tam niečo pre teba, ak si v 10-20 metrovej hĺbke a hlbšie?

Základ je do 18 metrov, druhý level je do 30 a ďalší nad 30. Keď ideš hlbšie ako 25 metrov, je dusík, ktorý vydychuješ, pod veľkým tlakom a začne sa správať ako rajský plyn, volá sa to dusíková narkóza... a vyzerá to presne tak, ako ty teraz, že ti vytiahne kútiky a usmievaš sa (smiech). Je taká teória, že každých 15 metrov je ako Martini na lačno. 

Dá sa s tým niečo robiť?

Dá sa na to zvyknúť a lepšie to znášať. Zaujímavé je, že to pôsobí okamžite. Keď sa stiahneš do 25 metrov, „si triezvy“. Akonáhle sa ponoríš o päť metrov hlbšie, zase si v „narkóze“. 

Na ktoré najťažšie prípady a záchranné akcie si spomínaš?

Psychicky najťažšie je hľadanie detí. Raz sme hľadali dieťa, ktoré zobral potok. Domáci vedeli, že potok končí pod letiskom, kde je mreža brániaca tomu, aby sa to upchávalo bordelom. Dieťa tam našli, aj ho oživovali, ale po niekoľkých dňoch v nemocnici zomrelo. 

Spomínaš si na nejaké obzvlášť tragické úmrtia/utopenia?

Všetky sú tragické.

A čo tak tie z kategórie na Darwinovu cenu? 

Väčšinou to súvisí s alkoholom. 90% takýchto utopení sa stane skrz hlúpe rozhodnutia. Mali sme prípad, keď chalani na chate vytiahli svojho kamaráta, lebo sa opitý začal topiť. Nemal lepší nápad, ako to vyskúšať znova. Lenže tentoraz o tom kamaráti nevedeli, a tak sme ho vyťahovali na druhý deň my mŕtveho. 

Ako reaguje rodina a kamaráti na to, že sa im utopil niekto blízky? 

Ak niečo pili, tak sú takí otupení a na druhý deň to prežívajú ťažko. Mali sme prípad, keď sa traja chlapi išli ochladiť v Dunaji. Boli to otec, syn a synov bratranec. Prechádzali sa v plytkej vode a syna stiahlo do dvojmetrovej hĺbky. Otec a bratranec si to nevšimli, lebo nešli tesne za sebou. Keď si uvedomili, že nie je za nimi, bolo neskoro. Hľadalo ho tam veľa ľudí, ale našli sme ho až my s potápačským vybavením.

Bratranec celý čas vystrájal a rozkopával tam veci. Ten pán, o ktorom sme vtedy ešte nevedeli, že je otec utopeného, tam pokojne sedel. Až keď sme vytiahli telo z vody, sa zosypal. Ľudia dúfajú do poslednej chvíle a potom dorazia silné emócie. Keď prídeš na juh Slovenska, kde je iné etnikum, tam je to ešte veselšie. Vtedy máme aj políciu za chrbtom, aby nás strážili. 

Stane sa ti ešte niekedy, že ti pri potápaní či nájdení mŕtvoly príde nevoľno a povraciaš sa? Aj keď v potápačskej maske sa asi veľmi neoplatí povracať. 

Dá sa to úplne v pohode (smiech). Našťastie, pod vodou ten zápach necítiš a nevyťahujeme telá v rozklade. Väčšinou sú pod vodou jeden či dva dni, takže sú „čerství“. Väčšinou čupia na dne a vyzerajú, akoby si len šli zaplávať na dno.

Máš deti? 

Áno, tri. Už sa so mnou po kuse potápajú. 

Predpokladám, že dostali špeciálne školenia o tom, ako sa správať vo vode, čo nerobiť, čomu sa vyhýbať a podobne... ale aj tak sa asi stále bojíš, či sa im vo vode niečo nestane, že? 

Najstaršia dcéra má 17, takže ešte úplne nezačali nejaké ožran párty pri vode. Určite však boli poučení. Ale to platí pre všetky deti policajtov, záchranárov, hasičov... čo tie majú zákazov robiť (smiech)

Ako by si reagoval, keby sa dozvieš, že tvoje dieťa sa opilo a dostalo nápad ísť plávať? 

Dúfam, že by som nekričal. Snažil by som sa to s ním normálne komunikovať. 

Máš pocit že si za svoju prácu dostatočne finančne ohodnotený?

Mám tabuľkový plat, dá sa to dohľadať, ale tak v závislosti na praxi, odpracovaných rokoch, hodnosti a podobne mám v hrubom okolo dve tisíc eur.

Máš pocit, že si vás cení aj široká verejnosť?

Najväčšiu radosť z nás ako hasičov-záchranárov majú deti, keď im zatrúbi veľké červené auto. Niektorí ľudia nás volajú darmožráči, lebo vraj sedíme na stanici a nič nerobíme. No bodaj by sme takto „vysedávali“ nonstop, znamenalo by to, že nikto neumrie. Pozitívne nás nevnímajú ani ako potápačov, pretože nemávame také výjazdy, že niekoho zachránime, ale vyťahujeme mŕtvoly.

To hovoria aj o patológoch v pitevni, že ešte nikoho nezachránili, tak sú darmožráči? 

No, vzhľadom na to, že ešte niečo stojí náš výcvik a technika, tak nás niektorí ľudia vnímajú ako „predraženú pohrebnú službu“. Neviem, ako vnímajú patológov.

Prečo si sa rozhodol práve pre túto prácu? Bol to sen, náhoda, alebo postupná cesta?

Od malička som chcel byť hasičom. Tesne po strednej škole som si spravil potápačský kurz. Vtedy to stálo asi 10-tisíc korún, nebolo to drahé (po započítaní inflácie je to súčasných 633 eur, pozn. red.). Problém však bolo to, čo nasledovalo. Potreboval som cca 6 500 eur na výstroj. Sen potápania sa tak rozplynul a naplnil som si ho vďaka práci hasiča-záchranára. 

Keď sa po rokoch pozrieš späť na všetky telá, ktoré si z vody vytiahol – čo ti táto práca dala a čo ti vzala?

Rád pomáham ľuďom, len bohužiaľ, ako potápač im neviem pomôcť tak, ako oni dúfajú. Rozhodne mi to dalo veľa kamarátov a blízkych ľudí. A ako som už povedal predtým, zoberie ti to čas s rodinou... strašne veľa času.