Souad vyrastala v Alžírsku: Chlieb, nafta a voda sú tam prakticky zadarmo (Rozhovor)

Bolo to dosť zložité obdobie môjho života. Alžírsky školský systém je podobný francúzskemu – funguje tam iný spôsob hodnotenia a oveľa väčší rešpekt k učiteľom. Keď som sa vrátila do Česka, bol to pre mňa výrazný skok. Zo začiatku som bola veľmi uzavretá, skôr som pozorovala, než sa zapájala. Bola som o niečo staršia než spolužiaci, musela som opakovať ročník a mala som pocit, že nikam úplne nezapadám.

Cítila som sa ako „šedá myška“, držala som si odstup, nekamarátila som sa s veľa ľuďmi a trvalo mi, kým som sa v novom prostredí uvoľnila. Spätne si však myslím, že to bolo asi prirodzené. Prišla som z úplne iného sveta, riešila som zmenu krajiny, jazyka aj systému a potrebovala som čas, aby som si to celé v hlave usporiadala. Dnes sa so spolužiakmi stretávame, máme normálne vzťahy a sú to fajn ľudia, len v tom období som jednoducho potrebovala viac času, než som sa cítila „doma“.

V čom si sa cítila iná? Prišla som na jazykové gymnázium, ktoré bolo dosť prestížne, a mala som pocit, že som „vlk z púšte“. Nie v tom zmysle, že by som bola z chudobných pomerov, ale preto, že život v Alžírsku je jednoducho skromnejší a nastavený inak. Ľudia si tam viac pomáhajú, menej riešia status, značky a porovnávanie sa.

Zrazu som sa ocitla v prostredí, kde som mala pocit, že všetci riešia úplne iné veci než ja. Prišlo mi to, akoby som sa ocitla medzi smotánkou, do ktorej som úplne nezapadala. Nepôsobila som tak, ako ostatní, inak som rozmýšľala, inak som veci vnímala. A hoci to nikto otvorene neriešil, cítila som, že vyčnievam.

Čo je v Alžírsku úplne normálne, ale v Česku by to ľuďom pripadalo zvláštne? Veľká pohostinnosť. Príde návšteva bez ohlásenia a nikto nerieši, či máme jedlo pre päť alebo desať ľudí. Detaily sa neriešia. Rodina vás ubytuje, netreba hotel. Medziľudské vzťahy sú nastavené úplne inak.

Máš v Alžírsku veľkú rodinu? Áno, obrovskú. Otec pochádzal z deviatich detí. Keď zomrel, staral sa o rodinu spolu so sestrou. V Alžírsku sa stretávame so všetkými – bratrancami, sesternicami, viacerými generáciami. Bratranec alebo sesternica sú najbližšia rodina. Na svadby sa pozývajú aj tretie či štvrté kolená, čo je v Česku nepredstaviteľné, aj finančne.

V čom je podľa teba jednoduchší život v Alžírsku a v čom je jednoduchší v Česku?

Z pohľadu mladých ľudí je Európa určite lákavejšia – ponúka slobodu obliekania, cestovania, zábavy aj sebarealizácie. Človek má pocit, že môže robiť takmer čokoľvek, ísť kamkoľvek a žiť život podľa vlastných predstáv. V Alžírsku sú tieto možnosti obmedzenejšie, najmä mimo veľkých miest. Arabský svet je stále silno viazaný na tradície, náboženstvo a spoločenské pravidlá, ktoré ovplyvňujú každodenný život.

Na druhej strane, z čisto ľudského a pokojného hľadiska je pre mňa Alžírsko momentálne príjemnejšie. Menej sa tam hrotia detaily, menej sa naháňa za výkonom a časom. Ľudia nie sú pod neustálym tlakom, že musia všetko stihnúť a neustále niečo dokazovať. Európa je slobodná, ale zároveň strašne vyčerpávajúca. V Alžírsku ten život ešte nie je taký rýchly a práve to mu dodáva zvláštny pocit ľahkosti, ktorý v Európe často chýba.

Mala si otca Alžírčana a mamu Češku. Ako vyzerala tvoja výchova doma? Neboli veľké rozdiely medzi mamou a otcom?

V arabskom svete sa muži do výchovy veľmi nezapájajú – čo povie mama, to platí. My sme však doma fungovali skôr v typicky českom režime: dojedz celý tanier, správaj sa slušne. Oproti miestnym deťom bola moja výchova prísnejšia.

Zatiaľ čo doma vládli české pravidlá, škola a okolie ma formovali arabskou kultúrou. Rodičia boli prísni obaja, ale nikdy som nemala pocit, že by som sa pri jednom musela správať inak než pri druhom.

Ako sa môžu ženy v súčasnosti prejavovať v Alžírsku? Je tam stále taká silná kontrola?

Určite to záleží od viacerých faktorov – od toho, kde žena žije, či je vydatá alebo slobodná. Dievčatá sa často majú najlepšie dovtedy, kým sú u otca. Veľa však závisí aj od rodiny: akí sú rodičia, či majú otvorenejší mindset, aké majú vzdelanie, či cestovali a ako vnímajú svet.

Mám kamarátku, poznáme sa od základnej školy. Je lekárka, s mužom veľa precestovali a ona žije úplne bežný „európsky“ život. Nikto ju nekontroluje, môže si robiť, čo chce. Zároveň však žije v hlavnom meste a má manžela z hlavného mesta, čo v Alžírsku hrá veľkú rolu. Krajina je obrovská, približne sedemnásťkrát väčšia než Česko a rozdiely medzi regiónmi sú výrazné. Niekde sú ľudia otvorenejší, inde omnoho ortodoxnejší, a podľa toho sa zásadne líši aj život žien.

Tvoj podcast Alžíranka o financiách v krajine mal veľký dosah. Môžeš nám vysvetliť, prečo sú niektoré komodity v Alžírsku „zadarmo" a aký je v tom háčik?

Niekde máte desať miliónov ľudí a inde šesťdesiat miliónov. Je oveľa náročnejšie „ukočírovať“ krajinu s takým počtom obyvateľov než menší štát. Nezamestnanosť je vysoká, no mladí ľudia často neutekajú primárne za peniazmi, ale za slobodou. Arabská kultúra je stále do veľkej miery neslobodná – rieši sa, čo poviete, ako sa správate, čo si môžete dovoliť. Mnohé veci sú obmedzenejšie, najmä mimo veľkých miest: voľný pohyb, zábava, kino či bežné večere vonku.

Na druhej strane, kto má v Alžírsku stabilnú prácu – ideálne keď pracujú obaja partneri – môže sa mať naozaj veľmi dobre. Inak by nebolo možné, aby rodiny fungovali s priemerne štyrmi až piatimi deťmi, často len z jedného príjmu. Zároveň tam pracuje len malé percento žien, čo veľa napovedá o nastavení spoločnosti aj ekonomiky.

Alžírsko je významným exportérom zemného plynu a štát si je toho vedomý. Základné potreby sú preto dotované – chlieb, nafta, voda či energie. Voda je paradoxne lacná, hoci ide o africký štát, kde jej je nedostatok. Mnohé domy majú vlastné nádrže a keď voda tečie raz za deň alebo dva, ľudia si ju načerpajú. Práve tým, že sú tieto komodity lacné, vnímajú ich inak než my – zatiaľ čo my šetríme, lebo sú drahé, tam sa s nimi často narába uvoľnenejšie.

Pointa je jednoduchá: základné životné potreby – nájom, chlieb, voda či elektrina – nie sú v Alžírsku v takých „šialených“ sumách ako v Európe, čo zásadne ovplyvňuje každodenný život ľudí, preto sa hovorí, že sú tam „zadarmo".

Stretla si sa v Česku s predsudkami voči moslimom? 

Áno, s predsudkami sa stretávam. Niekedy nejdú priamo na mňa, ale dotýkajú sa ľudí a národnosti, ku ktorej mám blízko. Napríklad kolegyňa povie: „Sadni si na tú stranu, tam sú tí tvoji kumpáni.“ Možno to nemyslí zle, ale také poznámky vedia človeka zraniť.

Najťažšie to bolo v detstve, keď mi spolužiačky pri hádkach nadávali do „cudziniek“. Zažila som však aj opačnú skúsenosť, na škole s povinnou moslimskou výukou ma učiteľ raz poslal domov prezliecť sa, lebo som mala sukňu s rázporkom.

Predsudky podľa mňa existujú na oboch stranách a často súvisia s tým, ako sme vychovaní a čo nám bolo odmalička vštepované.

Moslimovia majú prísnejšie pravidlá, ale zároveň sa hovorí, že sú to dobrí ľudia a že si ženy vážia… Ako to vidíte? Každý národ, každá kultúra má niečo. V partnerskom vzťahu sa môže moslim správať inak – môže byť viac žiarlivý, kontrolovať, kdam žena ide, s kým je a podobne. Ale v medziľudských vzťahoch mi príde, že sú citlivejší než Európa, viac dávajú najavo city, prejavy.

Máš dve deti, ako vnímajú Alžírsko ony? Chodia tam rady? Pre ne je detstvo v Alžírsku krásne. Je tam taká sloboda, detskosť, nikto ich nenaháňa, nemusia ísť skoro spať, nikto nerieši, že už by mali. Je to také: však je to len dieťa, nech si užíva. Keď vyrastie, potom príde zodpovednosť. Chodia tam najmä na prázdniny, takže je to pre ne úplne bezstarostné obdobie.

Veľmi rady chodia aj za starým otcom, pretože pochádza z juhu Alžírska. Je tam veľká rodina, veľa ľudí, taká tá „exotika“ – pre deti je to niečo úplne iné, fascinujúce. Majú to tam veľmi rady.

Ísť k starým rodičom na prázdniny do Afriky znie celkom dobre. Je to iné. Pre deti je to úplne iný svet, iné tempo, iné zážitky a práve to ich na tom baví.

Ty si v podcastoch spomínala, že si mala plány venovať sa viac cestovnému ruchu a robiť sprievodkyňu. Ako to vyzerá dnes?

Minulý rok som sprevádzala jednu skupinu do Alžírska, ale je to skôr nárazová destinácia, ľudia si ju nevyberajú často. Ide skôr o poznávacie cestovanie, sú tam krásne rímske pamiatky, Sahara či juh krajiny.

Keďže mám 12-ročnú dcéru a v minulosti som veľa cestovala aj pracovne, uvedomila som si, že nechcem byť stále preč od rodiny. Uprednostnila som ju pred cestovaním. Dnes do Alžírska chodím skôr za rodinou, ale sprievodcovanie už nerobím. Navyše by ma to ani neuživilo, takže by som popri tom musela mať aj inú prácu.

Ako je to s poriadkom? V porovnaní napríklad s Egyptom.

Poriadok je slabá stránka Alžírska, to áno. Alžírčania, keď prídu do Európy, často hovoria, aký tu máme poriadok. Ale treba si uvedomiť, že je rozdiel „ukočírovať“ 10 miliónov ľudí na malej ploche a 60 miliónov na obrovskom území. Niekde idete 160 kilometrov a narazíte len na malú dedinu v púšti, ľudia tam žijú skoro nomádsky.

Vo veľkých mestách je to klasická aglomerácia a štát nemá nastavenú infraštruktúru ani kultúru čistoty tak, ako ju poznáme my. Chýbajú koše, edukácia, systém. Nie je to len vina ľudí, ale aj štátu a školstva. Je to celý ekosystém.