Annamária otvorene o anorexii: Prvé jedlo počas hospitalizácie bol rezeň

Veľmi mi pomáha práca s mentálnou koučkou. Ja hovorím, že hlava je naše bojové pole. Stále overthinkujeme. Učím sa svoju myseľ vnímať, pracovať s ňou a mať pozitívne myšlienky, aby som sa vrátila do svojej identity a neviazala svoju hodnotu na výkon.

Mnohí ľudia si myslia, že z poruchy príjmu potravy sa nedá úplne dostať, že je to niečo, čo ostane navždy súčasťou človeka. Úprimne, ja si myslím, že sa z toho dá úplne vyliečiť. 

Som veriaca a to mi veľmi pomáha. Pamätám si, že som si raz kúpila knihu, v ktorej sa písalo o tom, že hodnota človeka je obrovská už len tým, že sa narodí. Že ju neurčuje výkon, množstvo splnených úloh ani to, koľko toho stihneme. Ide skôr o schopnosť zastaviť sa, obrátiť sa dovnútra a nájsť cestu k svojmu vnútornému ja.
 

Keď sa ti porucha príjmu potravy spustila, bolo to tým, že si mala pocit, že nie si dosť štíhla? 

Na začiatku som riešila najmä výzor a postavu. Nikdy to však u mňa neprešlo do bulímie v zmysle vyvracania jedla. Skôr som si všetko kompenzovala cvičením. Odmalička som bola veľká perfekcionistka, teraz sa to mohlo naplno prejaviť. Mala som pocit, že musím cvičiť každý deň, aj keby to malo byť len krátke.'

Mala som pocit, že musím cvičiť každý deň, aj keby to malo byť len krátke, jednoducho som to tak mala nastavené.

Paradoxné pritom je, že jedlo som mala vždy rada. Práve preto som ho nevracala, ale ak som mala pocit, že som zjedla viac alebo sa prejedla, snažila som sa to „napraviť“ pohybom.

Zároveň som však jedla veľmi málo. Žalúdok som mala tak stiahnutý, že aj extrémne malé porcie mi stačili na celé hodiny. Dala som si napríklad malú kašu na raňajky s kúskom ovocia a mala som pocit úplného nasýtenia na ďalšie štyri hodiny.

Ako si tak zvládala fungovať v škole? 

Tým, že som išla do extrémne úsporného režimu, bola som neustále unavená. Po príchode zo školy som iba ležala, lebo som nemala energiu fungovať ďalej. Začali mi vypadávať vlasy, lámali sa mi nechty. Boli to jasné signály toho, že telo už jednoducho nevládalo tak, ako malo.

Keď sa to začalo zhoršovať a bolo jasné, že ide o vážnejší problém, musela som kvôli tomu na určité obdobie prerušiť školu. Dokonca dva roky po sebe, vždy okolo Vianoc, keď sa začínali prázdniny. Tie som si potom v podstate predĺžila na niekoľko mesiacov, pretože som to fyzicky nezvládala.

Potrebovala som sa dať dokopy. Zregenerovať, nabrať silu. Telo potrebovalo čas, aby sa spamätalo. 

PPP si začala mať v 14-tich, keď sa človek vyvíja. Zažila si aj nepríjemné poznámky od spolužiakov?

Od malička mi ľudia hovorili, aká som chudá. Nielen spolužiaci, ale dokonca aj učiteľky, vzdialená rodina. Často som počúvala veci typu „má nohy ako paličky, musíš jesť“. Toto sú komentáre, ktoré nechceš počúvať, keď rastieš a vyvíjaš sa. Samozrejme, že to ovplyvňuje, ako vnímaš samu seba a svoju identitu.

Mala som pocit, že v očiach druhých nie som taká, akou by som mala byť, a to sa prirodzene spájalo s hľadaním seba samej a aj nejakým dokazovaním sa.

Pri mne to bolo kombináciou viacerých faktorov. Určite nie je jednoduché dať presnú odpoveď na všetko, ale tie skúsenosti z detstva a tínedžerských rokov zohrali veľkú rolu.

Človek, ktorý prežíva niečo také sa často prestane stretávať s kamošmi, pretože to narúša jeho striktný režim. Mala si to tak aj ty?

Áno. Človek, ktorý trpí poruchou príjmu potravy, sa často izoluje. Vtedy som napríklad veľmi nerada chodila medzi ľudí alebo sa stretávala, pretože takmer všetko sa točilo okolo jedla. Každý výlet na kávu alebo drink znamenal, že som myslela len na to, čo a kedy budem jesť. V hlave som sa zameriavala len na to.

Vyhýbala som sa preto spoločenským stretnutiam, dokonca aj rodinným oslavám. Tam ťa predsa vždy ľudia tlačia do jedla. „Daj si toto, musíš, musíš.“ A ty si proste nechceš. Mala som pár spolužiačok, pár kamarátov v meste, ale inak som sa snažila vyhnúť situáciám, kde by som musela riešiť jedlo alebo byť medzi ľuďmi.

Bol tam konkrétny moment alebo zlom, keď sa to stalo neprehliadnuteľným? Kto si to vlastne všimol?

Mamina, ktorá bola od začiatku pri mne a bola mi obrovskou oporou. Postupne som začala viac cvičiť a vynechávať jedlo. Keď som išla na strednú školu do Košíc a bývala na internáte, začalo sa to prejavovať výraznejšie.

Prvé mesiace som možno ešte jedla normálne, ale po 2–3 mesiacoch som už výrazne chudla. Nejedla som obedy, nebrala som si jedlo z domu, ktoré mi mamina pripravila. Ona si to začala všímať a postupne aj okolie.

Zo zdravej váhy som schudla približne 10 kg a neskôr ešte ďalších 3–4 kg, takže celkovo som schudla 13–14 kg a na tejto nízkej váhe som bola dlhé roky. Museli ma hospitalizovať. 

Keď sa dnes obzrieš späť, ako na teba vplývala hospitalizácia?

Prijali ma do nemocnice, kde mi diagnostikovali mentálnu anorexiu. Nasledovali všetky vyšetrenia. Psychologické, psychiatrické, rôzne testy. 

Pamätám si, že mi diagnózu stanovili na základe jedného stretnutia, kde som odpovedala na pár otázok a potom som mala niečo nakresliť na papier. Dodnes to mám veľmi živo v pamäti. Sedela som tam, kreslila nejaké postavičky a výsledkom bolo, že mám mentálnu anorexiu.

Samozrejme, všetci sme vedeli, že mám problém. Aj bez „papiera“. Ale zrazu to bolo oficiálne. Mala som nálepku, diagnózu. A mňa sa to vtedy osobne veľmi dotklo. Mala som pocit, že niekto o mne rozhodol na základe jedného obrázka, bez toho, aby sa na mňa pozrel ako na človeka, ako na individuálnu osobnosť s konkrétnym príbehom.

Chýbala mi tam hlbšia práca, empatia, snaha porozumieť tomu, čo sa vo mne naozaj deje. Podobný pocit som mala aj z prístupu psychiatričky, ktorú som navštívila ešte predtým. Merala si ma, vážila. Ale ja som sa jednoducho nechcela pozerať na tieto čísla, mala som doslova z toho traumu. 

Pri hospitalizácii dostane človek striktný jedálniček. Čo to v tebe vyvolalo?

Jedálniček bol pre mňa obrovský šok. Obsahoval potraviny, ktorých som sa vtedy najviac bála. Biele rožky, rezne, mliečne výrobky, skrátka všetko, čo som mala v hlave zaradené ako „zakázané“ alebo extrémne kalorické. Boli to presne tie tzv. fear foods. A teraz si to mala začať jesť. Navyše v porciách, ktoré by boli náročné aj pre bežného človeka, nieto ešte pre 14–15-ročné dievča s anorexiou, zvyknuté jesť extrémne málo.

Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Úprimne, ja som ten jedálniček ani nedokázala dodržiavať. Hneď po návrate z nemocnice som mame povedala, že toto nezvládnem a že musíme nájsť inú cestu. Mala som obrovské šťastie, že som mala veľmi podporujúcu mamu, ktorá mi v tom pomohla.

Čo bola tá iná cesta, ktorá ti pomohla?

Dostala som sa k vegánskej strave. Zaujala ma jedna influencerka, ktorá hovorila o tom, že si prešla poruchou príjmu potravy a vegánska strava jej pomohla najmä v tom, že nemala také výčitky z jedla. To ma oslovilo. V tom čase som ešte jedla mäso, ale povedala som si, že to skúsim.

Práve vegánska strava mi z toho pomohla dostať sa. Bol to jeden z najkľúčovejších bodov v mojom uzdravovaní. Nemala som také výčitky, mohla som jesť viac a mala som pocit, že tá strava je nutrične vyvážená.

Začala som si o tom veľmi veľa študovať, aby som telo postupne dostala späť do kondície a dala mu to, čo potrebuje. A práve tento kontrast medzi prísnym nemocničným jedálničkom a cestou, ktorú som si našla sama, mi v konečnom dôsledku veľmi pomohol. 

Myslíš si, že nemocničné stravovanie, obzvlášť pri takejto diagnóze, by dnes malo viac reflektovať nutričné potreby a zdravý prístup k jedlu, namiesto striktne kalorických porcií?

Treba si uvedomiť, že toto nie je strava, ktorú by dnes považoval za ideálnu ani zdravý, bežne fungujúci človek. Naše vnímanie jedla sa za posledné roky výrazne posunulo.

Vieme, že telo potrebuje kvalitnú, nutrične hodnotnú stravu, nielen kalorické „výplne“. Človek s primeranou fyzickou aktivitou a životným štýlom sa dnes prirodzene snaží jesť zdravo. 

Spomenula si vegánsku influencerku, ktorá ťa inšpirovala a začala si si o tom študovať. Zaujíma ma, či v tom nemohol byť zase ten „strašiak,“ ktorý by rozblikal nejakú kontrolku toho prílišného študovania o jedle. Kedy sa ti vlastne zastabilizoval vzťah k jedlu?

Po hospitalizácii som ešte stále nepriberala a mala som strach jesť normálne. Aj keď som začala s vegánskou stravou a postupne jedla viac, výsledok nebol okamžite viditeľný a strach z jedla pretrvával ešte možno rok-dva. Potom prišiel covid, ktorý mi paradoxne veľmi pomohol. Bola som doma, mala som pokoj a rutinu, podporu mamy, a postupne začala skutočná liečba.

Oslovila som mentálnu koučku, ktorá mi veľmi pomohla. Chcela, aby som si zapisovala jedlo do kalorických tabuliek. To som príliš nechcela, bála som sa toho. Ale nakoniec z toho vyplynulo to, že som videla, že aj keď jem normálne, je to úplne primerané množstvo kalórií. Prestala som sa toho báť.

Posielala som jej jedlá, ktoré som pripravila, a učila ma, ako sledovať jedlo bez strachu z čísel či kalorických tabuliek. Počas covidu som pomaly začala priberať a stabilizovať sa.

Dnes mám k jedlu zdravý vzťah. Nemám žiadne „fear foods“, jem prakticky všetko, stále však zostávam pri vegánskej strave. K športu pristupujem flexibilne. Cvičím, keď cítim, že telo potrebuje pohyb, a viem, že aj ak mám obdobie menšej aktivity, je to v poriadku. 

Na Instagrame si dávnejšie v jednom poste hovorila o strate identity. Čo to pre teba znamenalo?

Veľmi dlho som sa necítila ako žena. Aj po tom, čo som dospela, som mala pocit, že moje telo akoby zaspalo v nesprávnom čase. Keď sa na to dnes pozerám spätne, viem, že všetko má svoj prirodzený čas. Dospievanie, zmeny, ženskosť.

A ja som ho vtedy nemohla žiť naplno. Určite to súviselo aj so stratou menštruácie. Prvýkrát som ju dostala v 14-tich, a zrovna som o ňu aj prišla. 

Čo ťa na sociálnych sieťach triggeruje? 

Ľudia sa tam dennodenne pozerajú na životy iných, porovnávajú sa s niekým, kto je možno úspešnejší alebo vyzerá inak, a to naozaj ovplyvňuje sebahodnotu a vnútorné nastavenie. 

Aj teraz mám obdobia, keď si potrebujem dať pauzu od sociálnych sietí a svojho obsahu, pretože vidím, čo sa tam deje, a často ma to ovplyvňuje. Algoritmy mi ponúkajú obsah, ktorý nie vždy chcem vidieť.

Sociálne siete sa do určitej miery menia a niektorí influenceri prezentujú zdravie, životný štýl alebo cvičenie pozitívne, ale stále tam zostáva veľa obsahu, ktorý môže byť škodlivý. Na mňa napríklad veľmi často vplývajú videá typu „What I eat in a day”. Všetko je tam perfektné, možno aj s vyšportovanou postavou, ale často za tým nie je realita. Možno tá osoba nemá menštruáciu, možno nechce mať deti, alebo je pre ňu postava všetko.

Naša realita je úplne iná, a práve takéto videá môžu ľudí zbytočne stresovať. Táto nadmerná prezentácia tela a výzoru podľa mňa na sociálnych sieťach stráca podstatu. Telesná schránka je viac než číslo alebo vizuál.

Keď si všimneme, že niekto v našom okolí má problém, ako by sme k nemu mali pristupovať? Čo pomáhalo tebe, a čo by ti naopak vôbec neurobilo dobre?

Je nesmierne dôležité byť otvorený a podporujúci. Nekomentovať vzhľad, postavu alebo cvičenie, sústrediť sa na vnútorné hodnoty a prejaviť pochopenie. Už jedna veta môže spustiť obrovskú lavínu, preto treba byť veľmi citlivý. 

Veľa dievčat mi písalo aj cez Instagram, že prechádzajú rovnakým problémom. Postupne sme sa navzájom podporovali a spolu sa dostávali z poruchy príjmu potravy. Aj to mi pomáhalo.