Predstav si, že máš 20 rokov, leto pred sebou a chcel by si si konečne zarobiť poriadne peniaze. Nájdeš si prácu v Holandsku cez agentúru, ktorá sľubuje, že všetko vybaví za teba: ubytovanie, prácu aj administratívu. Ty sa len zbalíš a vyrazíš.
Presne taký bol plán Petry a jej priateľa. Chceli si počas leta zarobiť, zažiť niečo nové a zároveň si vyskúšať, aké je to bývať spolu v zahraničí. Namiesto letného dobrodružstva ich však po príchode čakali podmienky, ktoré agentúra zabudla spomenúť.
Agentúra od začiatku pôsobila seriózne. Komunikácia bola bezproblémová, na internete mala dobré hodnotenia a všetko vyzeralo presne tak, ako by človek od podobnej služby očakával. Realita po príchode do Holandska však bola úplne iná.
Z pracovnej skúsenosti, na ktorú sa tešili niekoľko mesiacov, sa stala skúška psychickej odolnosti, vzťahu aj schopnosti postarať sa o seba v cudzej krajine. Hoci by si toto leto už nikdy nechcela zopakovať, dnes hovorí, že ju naučilo viac než mnohé roky doma.
Keď sa po niekoľkých týždňoch rozhodla po incidente vo fabrike odísť, nikto z agentúry jej nezdvíhal telefón. Domov sa vracala sklamaná a bez úspor. „Ak by nám výplata chodila raz za mesiac, asi by sme to nevydržali. To, že prišla každý týždeň, bola asi jediná vec, ktorá nás držala nad vodou,“ spomína dnes.
Ak sa ti páčia naše články zo života mladých, prečítaj si o Sáre a jej skúsenosti s prvým investičným bytom či o tom, prečo Slováci milujú svoj office job. Radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka členom Refresher Clubu. Staň sa ním aj ty a užívaj si všetky jeho výhody.
Fotky ubytovania nájdeš nižšie v galérii.
Po týždňoch komunikácie s agentúrou prišiel deň odchodu. Petra s priateľom mali pocit, že všetko je pripravené. Agentúra im zabezpečila dopravu a podľa pôvodných informácií ich malo čakať ubytovanie, kde bude všetko potrebné pre bežný život.
Len niekoľko hodín pred odchodom však prišla správa, ktorá ich prekvapila.
„Večer pred cestou nám napísali, že si máme pribaliť periny, kuchynské vybavenie a v podstate všetko, čo budeme potrebovať. Dovtedy nám pritom tvrdili, že budeme bývať v udržiavanom hoteli. Zrazu pár hodín pred odchodom povedali, že tam vlastne nič nie je,“ opisuje Peťa.
Pôvodne zbalený jeden kufor zrazu nestačil. Museli si dokupovať ďalšiu batožinu a riešiť veci, s ktorými vôbec nepočítali. Stále však verili, že ide len o drobný organizačný problém.
Po príchode do Holandska ich najprv zaviedli do miestnej partnerskej agentúry. Tam dostali pracovné topánky, auto a základné pokyny. Stále však nevedeli, kde presne budú pracovať.
„Vedeli sme len to, že pôjde o fabriku. Netušili sme, či budeme pracovať s kvetmi, zeleninou alebo niečím úplne iným. To sme sa mali dozvedieť až na mieste.“ Skutočný šok prišiel až po príchode na ubytovanie.
Po 20-hodinovej ceste som si ani nemohla sadnúť na posteľ
„Keď sme ubytovanie prvýkrát videli zvonku, vyzeralo to ako miesto, kam by som sama nikdy nevkročila. Keby som tam bola len s kamarátkou, asi sa otočím a odídem.“
Po otvorení dverí bolo ešte horšie. Izba bola podľa Petry v katastrofálnom stave. Hygiena prakticky neexistovala, vybavenie chýbalo a po viac ako dvadsiatich hodinách cestovania sa najprv pustili do upratovania. „Nedokázala som si ani sadnúť na posteľ. Všetko sme museli vydezinfikovať a dať aspoň trochu do poriadku.“
Spoločná kuchyňa sa nachádzala o niekoľko poschodí nižšie a budova bola plná ľudí, z ktorých nemala dobrý pocit. Najhoršie však boli tenké steny, neustály hluk a pocit neistoty.
„Prvú noc som skoro vôbec nespala. Neustále niekde húkal alarm, ľudia kričali po chodbách a mala som strach. Navyše, dvere boli ako z papiera. Keby do nich niekto len buchol, určite by ich ľahko otvoril,“ napriek tomu sa rozhodli zostať.
„Veľa ľudí nám pred odchodom hovorilo, že sa aj tak po pár dňoch vrátime domov. Asi aj preto sme si povedali, že to vydržíme a nevzdáme to hneď na začiatku.“ Za ubytovanie platili týždenne asi 300 eur, pričom presný rozpis zrážok podľa Petry nikdy poriadne nedostali ani nevideli. Hovorí, že počas celého pobytu fungovali na polotovaroch, pretože kuchynka bola absolútne nepraktická a zároveň sa im po šichte nechcelo tráviť čas v kuchyni.
Mínusové teploty, monotónna práca a budík o tretej ráno
Ak si Petra myslela, že najhoršie má za sebou, rýchlo zistila, že skutočná skúška ešte len príde. Prvé dni po príchode síce strávili na ubytovaní, no nie preto, že by si užívali voľno. Petra totiž niekoľko dní vôbec nedostala pridelenú prácu. „Prišli sme 14. a ja som sa do práce dostala až o pár dní neskôr. Nechápala som, prečo sme sa tak ponáhľali do Holandska, keď som tam len sedela a čakala.“
Keď jej konečne prišla prvá zmena, zistila, že realita sa opäť výrazne líši od predstáv, s ktorými odchádzala zo Slovenska. Namiesto práce s kvetmi, ktorú agentúra spomínala v inzeráte, skončila vo veľkej potravinárskej fabrike. Pracovalo sa tam s mrazeným ovocím, zeleninou a polotovarmi. Najväčším prekvapením však bola teplota.
„Nikto mi nepovedal, že tam bude taká zima. Išla som tam v obyčajnom tričku, legínach a normálnych ponožkách. Vôbec som nemala termoprádlo ani teplé oblečenie,“ hovorí. Osem hodín denne stála na jednom mieste a robila tie isté pohyby. Jeden deň nakladala ananásy na výrobnú linku, inokedy triedila produkty alebo pripravovala polotovary.
„Prvý deň som si hovorila, že to nie je nič náročné. Skôr ma zaskočilo, aké je to monotónne. Po pár hodinách máš pocit, že robíš stále to isté dokola.“
Pracovné podmienky podľa nej neboli jednoduché ani po fyzickej stránke. Zamestnanci museli nosiť špeciálne oblečenie, pravidelne sa dezinfikovať a pracovať v prostredí s vysokým hlukom od výrobných strojov. Petra pracovala za 14 eur na hodinu, priateľ mal o niečo viac. „Zmluvy sme však nikdy nevideli, ani nevieme, ako nám platy vypočítali.“
Rozpis zmien na poslednú chvíľu a budíček o tretej ráno
Prestávka síce oficiálne trvala tridsať minút, v praxi však bola podľa Petry výrazne kratšia. „Museli sme sa odhlásiť zo systému, a ak by sme sa chceli ísť vyvetrať, museli by sme sa vyzliecť z pracovného oblečenia, prejsť cez fabriku a potom sa zase vrátiť späť. Reálne nám zostalo možno desať minút.“ Špecifická bola aj organizácia pracovného času. Harmonogram na ďalší deň často dostali až večer, takže si nemohli nič naplánovať.
„Nikdy sme nevedeli, ako bude vyzerať nasledujúci týždeň. Niekedy nám prišla zmena až na poslednú chvíľu.“ Situáciu komplikovalo aj dochádzanie. Ubytovanie bolo približne hodinu od fabriky a auto, ktoré im agentúra pridelila, neslúžilo len im.
Petra s priateľom každé ráno vyzdvihovali ďalších pracovníkov na rôznych adresách a vozili ich do práce. „V podstate sme fungovali ako taxikári. Prišli nám adresy ľudí, ktorých sme mali po ceste pozbierať. Kvôli tomu sme vstávali aj o tretej ráno, aby sme stihli začiatok zmeny.“ Napriek únave sa snažili vydržať. Hovorili si, že ide len o prvé dni a časom sa všetko zlepší.
Keď som potrebovala pomoc, nikto mi nedvíhal telefón
Hoci Petra mala počas pobytu viacero momentov, keď chcela všetko zabaliť a vrátiť sa domov, vždy sa snažila vydržať ešte o niečo dlhšie. „Veľakrát som chcela odísť. Lenže keď si stovky kilometrov od domova, nie je to také jednoduché. Stále som si hovorila, že vydržím ešte týždeň.“
Zamýšľa sa, že motiváciou boli asi aj pravidelné týždenné výplaty. Hoci práca bola náročná a podmienky ďaleko od ideálu, peniaze na účte vždy na chvíľu vytvorili pocit, že to celé možno ešte stojí za to. „Ak by sa to vyplácalo mesačne, asi by sme to nevydržali,“ smeje sa.
Zlom však prišiel počas jednej z bežných pracovných zmien. Petra pracovala vo výrobnej hale, kde spolu s ďalšími zamestnancami pripravovala produkty na expedíciu. Vedľa nej pracoval kolega, ktorý podľa jej slov pôsobil vyčerpane a dlhodobo pod veľkým tlakom.
„Bolo na ňom vidieť, že toho má dosť. Urobil chybu pri ukladaní debničiek a operátor sa naňho okamžite začal rozčuľovať.“ Muž, ktorý mal na starosti obsluhu výrobnej linky, začal podľa Petry na kolegu kričať priamo pred ostatnými pracovníkmi. Nešlo pritom o prvý prípad podobného správania. „Vôbec ho nezaujímalo, že sa na to pozerajú ďalší ľudia. Začal po ňom kričať a ponižovať ho pred všetkými.“
Napätie v hale sa stupňovalo. Keď kolega urobil ďalšiu chybu, operátor stratil trpezlivosť úplne. „Zobral debničku a hodil ju smerom ku mne. Trafilo ma to do nohy.“ Pre Petru to bol moment, ktorý definitívne rozhodol.
„V tej chvíli som si povedala, že toto už nie. Môžem robiť náročnú prácu, môžem byť unavená, ale nenechám sa ponižovať alebo hádzať po mne veci.“
Krátko potom odišla do šatne, zbalila si osobné veci a bez ďalšieho vysvetľovania opustila fabriku. „Pamätám si ten pocit, keď som vyšla von. Prvýkrát po dlhom čase som cítila úľavu.“
Situácia však mala jeden háčik. Kľúče od služobného auta mal jej priateľ, ktorý pracoval na inom oddelení a o celom incidente vôbec netušil. Petra zostala sama v cudzom meste bez auta, bez pomoci a bez toho, aby jej niekto z agentúry zdvihol telefón.
Volala som slovenskému koordinátorovi. Nedvíhal. Volala som človeku, ktorý nás mal na starosti v Holandsku. Nedvíhal ani on.
Nakoniec si sama vyhľadala spoje a niekoľkohodinovou cestou sa vrátila na ubytovanie. „Mala som na sebe pracovné oblečenie, ruksak na chrbte a cestovala som niekoľko hodín autobusmi a vlakmi. Vtedy som sa cítila úplne bezmocne.“
Krátko na to jej prišla správa, že pre porušenie podmienok jej všetky naplánované zmeny zrušili. Až o niekoľko hodín neskôr sa jej ozval pracovník agentúry s ponukou presunu na inú pozíciu. Petra už však mala jasno. „Keď som pomoc potrebovala najviac, nikto nezdvíhal telefón. V tej chvíli som vedela, že sa už nechcem vracať nikam.“
Domov sa vracala bez úspor. Odniesla si však niečo cennejšie
Po incidente vo fabrike bolo rozhodnuté. Petra a jej priateľ si začali baliť veci a hľadať najbližší možný let domov. Ešte pred odchodom museli splniť všetky podmienky agentúry. Umyť a natankovať služobné auto, odovzdať kľúče a vypratať ubytovanie, ktoré sa na niekoľko týždňov stalo ich domovom.
„Povedali nám, že máme odísť čo najskôr. Našli sme letenky na ďalší deň a už sme tam nechceli zostať ani o hodinu dlhšie.“
Poslednú noc strávili v hoteli pri amsterdamskom letisku. Hoci do Holandska išli najmä kvôli peniazom, po návrate zistili, že veľké zárobky nemajú.
Po odrátaní leteniek, dopravy, ubytovania, stravy či ďalších nečakaných výdavkov zostalo výrazne menej, než očakávali. „Ja osobne som si neodložila prakticky nič. Keď som si to všetko spätne prerátala, prišlo mi to porovnateľné s tým, keby som pracovala doma na Slovensku. Navyše, cena za letenky bola obrovská. Priateľ si aspoň niečo ušetril.“
Napriek tomu Petra hovorí, že by túto skúsenosť zo svojho života nevymazala. Práve naopak. „Úplne mi to zmenilo pohľad na život. Dovtedy som si myslela, že niektoré veci sú samozrejmosť. Až tam som pochopila, aké dôležité je vážiť si normálne pracovné podmienky, slušné zaobchádzanie a ľudí okolo seba.“
Po návrate si podľa vlastných slov začala viac vážiť aj veci, ktoré predtým považovala za samozrejmé. „Pamätám si, že som sa tešila späť do školy. To by som predtým nikdy nepovedala. Zrazu sa mi všetky tie bežné problémy zdali úplne nepodstatné.“
Keď o pobyte v Holandsku rozpráva dnes, po dvoch rokoch, stále si spomína na telefonáty domov so slzami v očiach aj na momenty, keď mala chuť všetko vzdať.
Napriek tomu tvrdí, že práve tie najťažšie situácie ju naučili najviac. „Možno to znie zvláštne, ale každý by mal aspoň raz v živote vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Nemusí to byť práve takto extrémne, ale človek až vtedy zistí, čo všetko berie ako samozrejmosť,“ hovorí Petra na záver.
