Grófka Klára vlastní kaštieľ v Hermanovciach: Našla som ho v hroznom stave, dnes je to môj domov

„Komunisti vyhnali mojich predkov z Hermanoviec. Narodila som sa v Karvinej, žila som na Morave a neskôr som odišla do Švajčiarska. Do Hermanoviec som prišla prvýkrát až v tom roku 1997,“ hovorí Klára.

Vo Švajčiarsku študovala dejiny umenia a žurnalistiku, neskôr sa ako redaktorka venovala témam architektúry a bývania. Vydala sa za maďarského šľachtica, má dvoch synov, ktorí žijú v Zürichu.

Z jej reči cítim, že občas zájde do maďarského, nemeckého či anglického prízvuku. Po otázke, koľkými jazykmi vlastne rozpráva, mi padne sánka. Odpoveď je 7. Rozumie dokonca aj trochu po latinsky. Zaujíma ma, či jej multilingválnosť vychádza zo šľachtickej aristokratickej výchovy, alebo z jej vlastného presvedčenia.

„Je to od výchovy, znalosť kultúry, jazykov a podobne sú základné piliere aristokracie už odmalička,“ hovorí.

Kaštieľ našla v 90. rokoch bez okien a dverí

Keďže kaštieľ a jeho areál patril jej rodine, v roku 1997 ho získala v reštitučnom konaní späť do vlastníctva. Žiadalo si to však veľmi veľa práce.

„Bola to ruina, kaštieľ nemal okná ani dvere. Bolo to tu rozkradnuté, pretože keď sa ľudia dozvedeli, že páni sú preč. Počula som dokonca príbeh, že niekto si vzal domov koberec, no nesedel mu, tak ho dali do kostola, kde je dodnes. V podstate zmizlo všetko okrem veľkej pece, ktorá je ťažká a nedá sa len tak preniesť,“ hovorí pani Klára.

Keď sa teda pustila do rekonštrukcie a úpravy, cieľom ani zďaleka nebolo vybudovať priestor na konanie akcií, svadieb, konferencií či koncertov s hotelom. „Pustila som sa do toho sama s pomocou lokálnych majstrov. Vždy som prišla na pár dní zo Švajčiarska, zoškrabovali sme steny, rezala som kríky a stromy. Keď sa ma dnes pýtajú ľudia, že odkiaľ som mala majstrov, poviem, že odtiaľ, podpora lokálneho remesla je to najlepšie, čo môžete urobiť,“ spomína.

Len hosťovský dom opravovala 10 rokov, prvotný plán bol opraviť sídlo, kam príde s rodinou na dovolenku. Zariadenie a niektoré materiály nosila zo zahraničia, keďže na Slovensku v tom období ešte nebola tak široká ponuka.

Areál sa v súčasnej podobe skladá z kaštieľa, v ktorom sú organizované svadby, z hotela, z elegantného party-stanu a z Clubhousu. Pani Klára a jej partner žijú v menšom dome, kde stáli pred 100 rokmi parádne kone a koče. Sezóna je v kaštieli Péchy dlhá a náročná, keďže hotel aj kaštieľ sú väčšinu roka rezervované na rôzne udalosti. Pani Klára pri opise náročnosti tejto práce vyzdvihuje hlavne svoj tím ľudí, bez ktorého by to nedokázala manažovať.

Počas prechádzky areálom sa dostávame aj k téme, aké povinnosti a výhody dnes plynú zo šľachtického titulu.

Grófka je len titul, dôležité je to, čo človek robí a čo odovzdá ďalej

Pomedzi to začne pani Klára scrollovať v telefóne, chce mi niečo ukázať. „Vedeli ste, že pápež LevXIV nedávno obnovil istú hospodársku a ekonomickú radu Vatikánu? Sú v nej štyria členovia, dvaja kardináli a dve ženy. Jednou z nich je lichtenštajnská princezná a druhou je moja nevesta Elena Wettstein von Westersheimb Principato,“ na čo jej hovorím, že je to zaručene jedna z najzaujímavejších vecí, aké som kedy počul.

Klára sa touto informáciou chcela dostať k odpovedi, že jej povinnosť a úloha ako urodzenej aristokratky je posúvať svoje skúsenosti a schopnosti ďalej. Princíp humánnosti, filozofie, kultúry, jazykov či náboženstva je kľúčový a v tom vychovávala svojich synov a dnes svoje vnúčatá.

S rodinou sa nevidí tak často, keďže ju práca v kaštieli a hoteli zamestnáva dosť aktívne. „Človek je bez rodiny, to je občas smutné, ale ja ostávam tu, pretože jeden môj predok raz povedal, že je úplne jedno, či sa to volá Rakúsko-Uhorsko, Československo alebo Slovensko, toto je Šariš, náš región, naša pôda, z ktorej sme vzišli a kde budeme pochovaní, možno odchádzame, no stále sa vraciame,“ hovorí.

„Dvakrát v roku areál uzavrieme, príde celá rodina, synovia, vnúčatá a učím ich jednoduchému dedinskému životu. Behajú po tráve, zbierajú jablká, ideme na Defenderi do lesa na huby, na piknik, sledujeme zvieracie stopy, opekáme slaninu, presne ako naši predkovia,“ opisuje a vidím, ako sa jej z toho až rozžiarili oči.

Zaujíma ma, či je na jej osobu, prípadne podobných urodzených ľudí, nejaká kritika. „Je, ale ja ju odmietam a nevnímam. Ľudia si myslia, že šľachtici len ležali, fajčili a nič nerobili. Je to však obrovské klamstvo. Neuvedomujú si, že v dedinách máme cesty, kostoly, katastre, pôdu, ulice, organizáciu, vďaka šľachticom z minulosti, čiže ani zďaleka len neoddychovali,“ hovorí.

Pani Klára sa stretáva aktívne aj s ostatnými šľachtickými rodinami. Hovorí, že niekoľko ich žije aj na Slovensku, ale často cestuje do zahraničia a potom ich pozýva sem. Cieľom je ukázať západnej Európe región Šariša a Slovensko, z čoho sú Taliani, Švajčiari či Francúzi často unesení.

S grófkou Klárou som strávil takmer dve hodiny. Posedeli sme na verande, kde mi rozprávala svoj príbeh, a prešli sme sa po parku, počas čoho som sa dozvedel veľa o kaštieli a tiež o tom, ako v roku 2026 žije taká pravá aristokratka.