Alicu odsúdili za kupliarstvo vo Fínsku: Klient prepadol moje dievča a zviazal jej ruky. Na diaľku som nemohla nič robiť

Nie. Takéto veci som vytesnila. Nerada o nich hovorím, už som o tom hovorila vo viacerých rozhovoroch a mám to v sebe uzavreté. Niežeby to boli pre mňa nejaké bolestivé spomienky. Brala som to celé v pohode. Už vtedy, keď som túto prácu robila, som sa však snažila o tom veľa nepremýšľať. Táto práca nikdy nebola súčasťou môjho charakteru a vedela som, že ju robím dočasne. Vytesnila som to z hlavy, aby som sa z toho nezbláznila a nedopadla ako dievčatá, ktoré to robia celý život.

Takže si sa od toho dokázala úplne odosobniť?

Presne tak. Môj mindset bol: „Idem zarobiť peniaze.“ Urobila som, čo bolo treba, a zobrala odmenu. Nepripúšťala som si žiadne emócie.

Ako si sama naznačila, neskôr si odišla do zahraničia. Prečo? Išlo ti len o vyšší zárobok alebo aj o väčšiu anonymitu?

V sexbiznise som vtedy bola s prestávkami možno dva roky. V tej branži to funguje ako v reštaurácii. Stretne sa partia čašníkov, každý už niekde robil a hovorí kolegom: „V Rakúsku je to takto, v Anglicku si zarobíš toľko“ a podobne. Presne také debaty prebiehajú medzi prostitútkami na fórach, v kluboch aj na privátoch. Tak som zistila, že v zahraničí si dokážeš zarobiť viac. A keďže som už v Prahe cez escort pracovala s cudzincami, bolo mi to oveľa príjemnejšie ako s českou klientelou.

Ďalším dôvodom bola práve tá anonymita. Človek je preč a nerobí to v krajine, kde má svoj domov. Niekto odísť nechce, ale ja rada spoznávam nové miesta. Tak som si vybrala Írsko. Tam som bola len raz, potom raz vo Francúzsku a nakoniec som vycestovala do Fínska. Tam sa mi zapáčilo, hoci som tam pôvodne ani nechcela letieť.

V čom bolo Fínsko lepšie ako Írsko či Francúzsko, keď sa ti tam tak zapáčilo?

Určite bolo bezpečnejšie. Predtým som sa ho bála, pretože je blízko Ruska. Vo Francúzsku ma však okradli a v Írsku často prepadávali dievčatá. Fínsko mala byť moja posledná skúsenosť, potom som už nechcela nikam lietať. Prekvapilo ma, aký pokoj som tam cítila. Bolo mi tam dobre, klienti boli nenároční a nikto ma netlačil do nejakých extrémnych služieb.

Letela som tam s operátorkou, ktorá si brala menej peňazí ako eskortné agentúry, pre ktoré som predtým pracovala, takže aj to bolo pohodlnejšie. Nikdy som nebola dievča, ktoré by letelo do Dubaja. Na juh ma to nikdy neťahalo.

O koľko viac si si vedela zarobiť vo Fínsku oproti Česku?

Hodina na priváte v Česku stála okolo 1 500 korún (približne 60 eur, pozn. red.). Pri escorte po hoteloch to už bolo okolo 160 až 220 eur za hodinu. Vo Fínsku stála hodina 200 eur plus príplatky.

Hlavne sa tam nemusíš o toľko deliť. V Česku som sa vždy delila o 40 až 50 % odmeny, a to je veľmi veľa. Z tohto pohľadu to bolo určite lepšie. Najvtipnejšie mi na tom celom príde to, že dnes zarábam rovnako – možno aj viac, a to úplne legálne. (smiech)

Ako si sa dostala od poskytovania sexuálnych služieb k manažovaniu iných sexpracovníčiek? Prácu sexpracovníčky som brala len ako dočasné riešenie, nikdy som v tom neplánovala zostať. Dievčatá neodsudzujem, ale nebola to práca pre mňa. Nedokázala som si takto zarobiť toľko, čo iné baby, pretože som si chcela udržať svoje zásady.

Na druhej strane, naučila som sa, ako celý ten systém funguje, a videla spôsoby, ako z toho ďalej profitovať. Okolo roku 2014 som začala poskytovať služby a v roku 2015 som už robila manažérku v jednom pražskom erotickom klube. V roku 2017 som zase otvorila svoj vlastný erotický masážny salón. Okrem toho som mala dievčatá, ktoré mi jazdili escort po Prahe. O rok neskôr som začala biznis rozbiehať aj vo Fínsku.

Do Fínska som vlastne nikdy neletela s cieľom ponúkať tam služby. Skôr som si robila prieskum trhu. Chcela som zistiť, ako to tam funguje a kam môžem posielať dievčatá. Pochopila som systém aj mentalitu tamojších klientov a vybudovala som si tam základňu svojich báb.

Čo všetko si mala na starosti ako kupliarka – alebo ako to nazývaš ty, „operátorka“?

Koordinovala som celú „tour“ dievčat. Od chvíle, keď si kúpili letenku, som riešila, v akom meste budú, aký apartmán si zarezervujú a kde budú pracovať. Posielala som im mestá a odkazy na konkrétne ubytovanie. Niekedy sme mali overené miesta, kde sme nemuseli platiť vopred. Dievčatá pracovali samy na seba a odovzdávali mi 20 % zo svojich zárobkov. Bývanie a letenky si platili samy, no niektorým som na letenku aj prispela. Všetko záviselo od dohody.

V tomto biznise však dievčatá nie vždy konajú férovo, takže nemôžeš každej hneď veriť a investovať do nej peniaze. Väčšina z nich je navyše dosť nesamostatná. Najprv potrebuješ vedieť, či sú vôbec schopné pracovať. Túto prácu totiž nemôže robiť každý, aj keď si to ľudia myslia.

Okrem plánovania som im robila marketing: profily, inzeráty na stránkach a prezentáciu. Komunikovala som s klientmi a posielala ich za nimi.

Takže si zobrala niekoľko dievčat, nasadli ste do lietadla a išli ste tam spolu?

Nie, každá lietala v iných termínoch a mala svoju vlastnú trasu. Ja som s nimi nebola. Mala som byť v Česku aj vo Fínsku a bývala som sama. S dievčatami som sa stretla, keď som si išla vybrať peniaze. Bola to veľká zodpovednosť. Musela som plánovať tak, aby dievčatá zarábali a aby sa v mestách nestretávali. Nie je to tak, ako si to ľudia predstavujú, že zbalím partiu polonahých báb a ideme zarábať. (smiech)

Aké problémy si ako operátorka musela riešiť? Robíš psychologičku, manažérku aj recepčnú. (smiech) Stalo sa nám, že sme zrazu prišli o ubytovanie, na ktoré už boli objednaní klienti. Jednému dievčaťu zase ušiel vlak a nestihla sa dostaviť na miesto, kde som jej dohodla schôdzku s klientom – a do toho sa jej vybil telefón. Niektorým sa zase nechcelo pracovať. Riešila som fakt čokoľvek.

Raz som jednej Maďarke – pracovala som hlavne s Maďarkami a Slovenkami, Češiek som mala málo – prenajala vo Fínsku Airbnb na svoje meno. Ja som bola práve s priateľom v Brne, kde som otvárala druhú pobočku svojho make-upového štúdia. Popri tom som už mala aj vlastné operátorky, pretože som to sama nestíhala. Zrazu mi prišla správa od majiteľa ubytovania, že sa tam deje prostitúcia. Pomyslela som si: „Ježiši. Majú moju občianku a je tam Maďarka, ktorá nevie po anglicky.“

Napísala som, že sa ospravedlňujem a že ubytovanie nebolo pre mňa, ale pre kamarátku, ktorá mi nepovedala, čo tam ide robiť. Ona ešte v ten deň odišla a my sme narýchlo hľadali iné ubytovanie. V takejto chvíli musíš všetko prerušiť, aj keď máš dôležité stretnutie. Klienti sú objednaní, dievča musí rýchlo zmiznúť a ty zisťuješ, či je na okolí voľný byt, prípadne v neďalekom meste, kedy tam ide vlak a od koľkej je voľné ubytovanie. Skončilo to tak, že mi napísali recenziu: „Pozor, prostitúcia.“ Hneď som si vymazala Airbnb z telefónu a niekoľko rokov som ho nepoužívala. (smiech)

Riešila si aj nejaké bizarné situácie?

Jediné, čo bolo bizarné, boli niektoré požiadavky klientov. Nemala som však dievčatá so špeciálnymi službami, ako sú napríklad dominy. Niektorí muži sa však radi prezliekali do ženskej spodnej bielizne. S takýmito vecami som sa stretávala. Celkovo to však nebolo nič, čo by stálo za zmienku.

Hneď na začiatku som si povedala, že budem robiť čistý biznis. To znamená, že som pracovala iba so spoľahlivými dievčatami a ponúkali sme len štandardné služby pre štandardných klientov. Ak by som mala na byte dievčatá závislé od drog a brali by sme kohokoľvek, mohlo by sa mi to rýchlo celé zosypať. Poctivo som si v prvotnej komunikácii preklepla každého klienta. Keď som si všimla nejaké red flagy, hneď som to stopla. Bezpečnosť dievčat a hladký priebeh biznisu boli pre mňa to hlavné.

Čo bol taký red flag?

Napríklad zjednávanie ceny. Klient, ktorý naozaj chce prísť, napíše: „Prídem o tom a o tom čase, rád by som sa s tebou stretol na základný servis.“ Potom mu pošleš potvrdzujúcu SMS a vieš, že normálne príde. Keď však začne zjednávať alebo sa pýta na veci, ktoré sa nedajú pomenovať slušne, je to iné. Pokiaľ sa pýtali na orálny sex bez ochrany – to bolo ešte pomerne bežné a v poriadku, no ak sa začali vypytovať na služby, aké dievča nemalo ani v profile, vedela som, že ide o pofidérneho klienta.

Keďže ide o anonymnú prácu, dievčatá chcú byť v bezpečí a aj keď pri nich fyzicky nie si, musíš dávať pozor, aby sa im nič nestalo. Takýchto klientov preto hneď blokuješ.

Koľko dievčat si mala pod sebou?

Za celý čas určite vyše 100. V mojich zlatých časoch vo Fínsku som mala pod sebou okolo 60 báb – nikdy však naraz. Robila som to necelých 5 rokov a dievčatá sa striedali.

Niektorá vycestovala na týždeň, iná na štrnásť dní, no väčšinou chodili na tri týždne. Potom, keď dostali menštruáciu, tak z krajiny odišli.

Povedala si, že túto prácu by nezvládol robiť každý, hoci si to väčšina ľudí myslí. Prečo?

Pretože to vôbec nie je také jednoduché, ako to vyzerá. Aby si zostala zdravá fyzicky aj psychicky, musíš si nastaviť hranice, ako budeš pracovať, čo klientom dovolíš, aby to bolo bezpečné, a či si po tých peniazoch až taká zúfalá. V klube alebo na priváte len prídeš, vykonáš službu a odchádzaš. V zahraničí však musíš zvládnuť manažovať vlastný život. Dokázať niekam docestovať, zorientovať sa, dobre vystupovať a hlavne byť zodpovedná.

Ak nechceš klientov, ktorí sú narkomani, musíš byť na úrovni. Vedieť komunikovať, vystupovať a starať sa o seba. Podľa toho, akú máš celkovú výbavu, sa odvíja aj klientela.

Mnohé ženy v sexbiznise, hlavne v kluboch, sa s prácou vyrovnávajú alkoholom a drogami. Aké skúsenosti si s tým mala ty a tvoje dievčatá?

Paradoxne ma sexbiznis od drog a večierkov s kamarátmi dostal preč, lebo mi robili v hlave neporiadok. Nikdy som drogy nebrala preto, lebo som mala potrebu unikať pred realitou a problémami. Fajčila som trávu, ale ostatné drogy som nebrala pravidelne, kokaín a alkohol boli niekedy pre zábavu, ale držala som sa ďalej od klasického nočného života.

S dievčatami, ktoré takéto drogy brali, som pracovať nechcela. Nikoho nesúdim, ale vedela som, že je to s nimi ťažké. Zrazu zmizli z krajiny, ozvali sa, až keď peniaze minuli, a chceli letieť späť bez koruny vo vrecku. Mávali s tým problém najmä Češky, Maďarky a Rumunky.

Koľko klientov mali tvoje dievčatá denne?

Podľa toho, aké boli šikovné. Väčšinou minimálne 3, no niekedy aj 13. Rekord sme mali myslím 19. Mala ho jedna Maďarka počas pandémie v menšom meste, kde klienti chodili aj na pätnásťminútovky či polhodinovky.

To musí byť aj fyzicky náročné, nie?

Pri takto krátkych stretnutiach to fyzicky často nie je také náročné, ako by si ľudia mysleli. Častokrát to býva menej bolestivé ako poctivý sex s partnerom. (smiech)

Ako ste riešili ochranu voči pohlavne prenosným chorobám? Chodili dievčatá na testy?

Áno, pravidelne. Niektoré raz za tri mesiace, iné raz za pol roka a k tomu chodili na pravidelné gynekologické prehliadky. Vo Fínsku bola organizácia, ktorá robila testy na HIV zadarmo. Vážnu chorobu som u dievčat nezažila takmer vôbec, ani ja som nikdy nič vážne nemala. Divokejšie je to skôr u luxusných spoločníčok, ktoré lietajú do Dubaja. Povedala by som však, že skôr niečo chytíš od baby z Tindru, ktorá miluje sex a zábavu, než od sexpracovníčky. (smiech)

Dostala si sa ty alebo niektoré z tvojich dievčat do situácie, keď vám išlo o život?

Raz mi vo Francúzsku ukradli peniaze v hoteli, v ktorom som pracovala. Personál vedel, že tam som, a keď som odišla do mesta, okradli ma. Vedeli, že to nenahlásim, lebo to bolo nelegálne. Jeden klient mi zase ukradol telefón. Nepreťahoval sa so mnou, jednoducho ho zobral a odišiel. Bolo to to najhoršie, čo sa mi stalo, a to je asi to najmenej, čo sa ti môže stať.

Jednu moju kamarátku, ktorá pre mňa pracovala, však prepadol klient. Zviazal jej ruky a pýtal sa, kde sú peniaze. Bolo mi divné, že sa mi neozvala, hoci mi mala dať vedieť, že ten klient prišiel. Nereagovala na správy a ja som nevedela, čo sa deje a nedokázala som na diaľku nič spraviť. Dosť ma vydesilo, že sa mi neozvala, pretože som si pamätala iný prípad z Fínska, keď našli vo vani mŕtvu sexpracovníčku. Keby sa mi niektoré dievča neozvalo pol dňa, poslala by som tam známych alebo zavolala políciu.

Kamarátka sa mi nakoniec ozvala, že sa z toho nejako dostala. Povedala som jej, nech okamžite zavolá políciu. Bála sa, čo im povie, keďže pracovala pre mňa. Povedala som jej, nech im normálne povie, čo sa stalo, a ukáže číslo, z ktorého klient volal. Aj keď som sa tým vystavila riziku, lebo sprostredkovať sex za peniaze je nelegálne, na prvom mieste bola pre mňa vždy bezpečnosť dievčat.

Mala si s dievčatami skôr kamarátsky, alebo direktívny vzťah?

Skôr kamarátsky. Spomínaná kamarátka bola pre mňa ako dcéra. Pracovala pre mňa od prvej chvíle, čo do biznisu vstúpila, a boli sme dlho blízke kamarátky. Nikdy tam nebola nadradenosť, dievčatá ma rešpektovali. Bolo to obojstranné: dávam ti prácu, správam sa k tebe férovo a rovnako ty ku mne.

Na druhej strane, peniaze som do ruky nedostávala, takže to vedeli ľahko zneužiť. Aj sa to stalo. Niektoré dievčatá s peniazmi ušli a moju províziu mi neodovzdali. S väčšinou som však mala korektný vzťah.

Koľko si dokázala zarobiť ako operátorka, keď sa biznisu darilo najviac?

V najlepších mesiacoch to bolo 350 až 400-tisíc českých korún mesačne (približne 14 až 16-tisíc eur, pozn. red.). V pokojnejších mesiacoch som zarobila okolo šesť, osem až desaťtisíc eur.

Akí klienti za dievčatami najčastejšie chodili?

Vo Fínsku je veľa osamelých mužov, preto tam tento biznis veľmi dobre funguje. Väčšinou hľadajú tzv. „girlfriend experience“ a základný servis. Klientelu tvoria najmä muži vo veku 35 až 55 rokov, a to slobodní aj ženatí.

Hoci sa ti v biznise darilo, v jednom momente sa to zlomilo a dostala si sa do hľadáčika polície. Čo sa stalo? Počas pandémie nebolo v krajine toľko ľudí a policajti dokázali jednoducho zmapovať pohyb cudzincov. Fínska polícia mala špeciálne oddelenie pre obchod s ľuďmi, pod ktorý podľa ich zákonov patrila aj prostitúcia – teda konkrétnejšie činnosť „operátoriek“ a pasákov. Robili veľký zásah a ja som bola prvá, ktorú chytili, pretože ma bolo jednoduché vystopovať. Mala som vo Fínsku byt a pohybovala som sa medzi dievčatami. Pasáci väčšinou pôsobili zo svojej domovskej krajiny a vo Fínsku na rozdiel odo mňa dlhodobo nežili.

Podnet na moje stíhanie pritom prišiel z Českej republiky. Udala ma konkurencia. Pracovalo u mňa veľa dievčat a boli spokojné, takže som sa asi stala tŕňom v oku. Ja som pritom nikomu neliezla do kapusty. Na takéto spory som ani nemala čas.

Kedy a ako ťa zadržali?

19. apríla 2022 o 12.36 (smiech). Vtedy som však už tušila, že sa niečo deje. Diali sa totiž okolo mňa divné veci. Policajti mi najskôr napichli telefóny a potom ma začali aj fyzicky sledovať. Fyzicky ma sledovali vyše 9 mesiacov a odpočúvali možno aj rok a pol.

Spomínam si, že ráno v deň môjho zadržania som mala divný pocit. Hneď, keď som vstala z postele, som si išla dať joint, hoci zvyčajne som fajčila až po fitku. Išla som do fitka a zobrala si so sebou pre istotu len jeden telefón, hoci zvyčajne som ich nosila aj štyri. Po tréningu som išla na zastávku električky, kde ma za ruku chytili dve ženy. Hneď som vedela, o čo ide. Na parkovisku už stáli policajné autá aj civilní policajti, ktorých som už dlhšie vídavala.

Po zadržaní si išla do väzby?

Áno, v nej som strávila dva a pol mesiaca. Potom ma pustili na slobodu, ale dali mi zákaz vycestovania a musela som zostať v Helsinkách vo svojom byte. Na súdy som čakala skoro rok. Počas prípravného konania som videla všetky dôkazy a vedela som, že sa z toho už nevyvlečiem. Rozhodla som sa preto spolupracovať.

Na koľko ťa nakoniec odsúdili?

Za závažnú formu kupliarstva – o akú podľa mojich zárobkov išlo – mi hrozilo maximálne 6 rokov. Nakoniec som dostala 2 roky a 10 mesiacov. Keďže išlo o môj prvý zločin, automaticky mi trest znížili na polovicu, čiže som vo väzení strávila rok a pol.

Ako vyzerá ženská väznica vo Fínsku?

To boli prázdniny (smiech). Som za to naozaj vďačná. Myslím si, že niečo také by dnes potreboval zažiť každý. Izoláciu bez telefónu, spoznávanie samého seba a chvíľu, keď neprijímaš tisíce informácií zvonka a ujasníš si, čo je tvoja podstata. Človek tam prehodnotí život.

Nesprávajú sa tam k tebe zle a prostredie je pekné. Máš svoju izbu, svoju kúpeľňu, dostatok jedla, počítač a môžeš si objednávať veci z e-shopov. Nedávno som však počula, že počítače už zakázali, pretože sú tamojšie väznice preplnené. Nečudujem sa, že pri takom luxuse je o takýto pobyt veľký záujem.

Nepanuje medzi väzenkyňami rivalita alebo toxicita ako napríklad medzi mužmi v českých a slovenských väzniciach?

Občas sa niekto niekomu posmieva, ale nič závažné som si nevšimla. Na jednom oddelení nás bolo 12 odsúdených a nie každá ti sadne. Všetky sme však mali svoju vlastnú izbu, kde nás na noc zamkli, takže sme si vedeli od seba oddýchnuť.

Máš pocit, že ťa väzenie „napravilo“ a prinútilo prehodnotiť svoje činy?

Úprimne – v čase, keď ma zobrali, som s tým už sama chcela skončiť. Vedela som, že toto odvetvie nie je pre mňa a že mám napísaný iný príbeh. Nebola som na to hrdá. Aktívne som rapovala a bola som v rapovej kultúre. Bola som tá „bad bitch“, randila som s rapermi a chcela som mať street credit. Na druhej strane som bola vždy dobre vychovaná.

Vo väzení som si uvedomila, že kultúra a okruh ľudí, ktorých som si vybrala, na mňa pôsobili toxicky a nechala som zvíťaziť svoje ego. V skutočnosti ma sexbiznis nenapĺňal. A práve v tomto ma to napravilo. Možno by som z tohto biznisu sama dobrovoľne odišla, ale keby prišla nejaká finančná tieseň, ľahko by som do toho spadla znova. Mozog totiž funguje podľa zaužívaných vzorcov. Takto som však dostala stopku a viem, že sa k tomu už nevrátim.

Ľutuješ niekedy, že si do sexbiznisu vôbec vstúpila?

Nie. Beriem to ako súčasť svojho osudu. Verím, že osud máme napísaný ešte predtým, než prídeme na svet. Toto bolo napísané pre mňa. Mala som si to odžiť a pochopiť. Mohla som to aj nepochopiť a po výkone trestu sa k tomu vrátiť. Nevrátila som sa a dnes žijem krásny život.

Ako minulosť ovplyvňuje tvoje partnerské vzťahy?

Vo väzení som premýšľala, ako sa budem zoznamovať. Nakoniec som zistila, že s tým nemám žiadne problémy. Sranda je, že keď verejne hovorím o svojej minulosti, ľuďom, ktorí ma osobne poznajú, to ku mne vôbec nesedí. Je to minulosť. A muži, ktorí by s tým mali problém, ma v živote ani neoslovia.

Verím, že raz budem mať rovnocenného partnera, ktorý bude, naopak, rád za to, čo som v živote prežila. Keď dievča zo sexbiznisu vyjde, je vďačné, keď si nájde človeka, ktorý ju miluje. A už vie, ako na mužov. Niektorí muži veľmi dobre ocenia kvality, ktoré sa počas tej práce naučíš. Viem, čo muž doma potrebuje, a myslím si, že budem super manželka (smiech).

O niekoľko dní ti vyjde kniha Red Mama. Čo všetko v nej čitatelia nájdu?

Je to moja spoveď. Je rozdelená na štyri časti. Začína tým, ako som hľadala prácu, a pokračuje sexbiznisom, mojimi podnikmi v Prahe, Fínskom až po väzbu a čakanie na výkon trestu. Spomínam v nej aj svoje partnerské vzťahy, ale aj pobyt za mrežami a život po prepustení z väznice.

Mnohí ľudia si myslia, že moja kniha bude čisto o sexbiznise. V skutočnosti má však ukázať sebareflexiu a surovosť mojej autentickosti. To, že som celý čas chápala, že nie som na svojej ceste a že je pre mňa určené niečo iné. Sú v nej zaznamenané všetky pády, ale aj vzostupy.

Nechcem sa tým príbehom chváliť ani nikoho odrádzať. Chcem ľuďom ukázať, že najviac v živote rozhodujú naše rozhodnutia a vďaka nim si tvoríme vlastný život. To je posolstvo mojej knihy a som zvedavá, čo na to povie verejnosť.