Samčo brat dážďoviek: Môj robot Daniel Andrejko by tento rozhovor urobil rýchlejšie ako ja, keďže je robot

Na čom hráš, keď robíš hudbu?

Na všeličom. Keď som bol ešte veľmi mladý, hral som aj v gospelovom zbore na djembe. V kapele Pentagramček hrám na basu, keď mám sólo koncerty tak väčšinou na gitaru. Ale nosím so sebou vždy   všelijaké píšťalky a podobné vecičky.

Dnes budeš na Slam Poetry. Máš so sebou aj nejaký nástroj?

Iba fúkaciu harmoniku, na ktorej nejako veľmi hrať neviem. Dostal som ju na narodeniny od kamoša a je celkom dobrá, tak ju občas použijem. Mám ju už rok, ale ešte som sa na nej nestihol naučiť hrať. Chystám sa na to, keď príde druhá vlna korony, keď nebudú žiadne vystúpenia. Ono je to s tou hudbou tak, že mňa hlavne bavia všelijaké zvuky. Nemusia to byť nutne hudobné nástroje.

Okrem hudby aj píšeš. Čo?

Ani tu nie som nejako zameraný. Čo sa týka publikovaných vecí, väčšinou píšem pre užšie zamerané periodiká články o všelijakých podivných témach.

Napríklad?

Naposledy som písal článok o najbizarnejších slovenských kresťanských internetových fenoménoch. O tom, ako vyzerá slovenský kresťanský internet.

Kresťanské fenomény na internete? O čom to bolo?

Dlhodobo zbieram všelijaký kresťanský bizár. Hlavne ten, ktorý vzniká zo spojenia nejakej kresťanskej subkultúry s fenoménmi dnešnej doby. Čiže s masmediálnou komunikáciou, internetom, interaktívnymi médiami a tak ďalej. Ako internetoví kresťania riešia napríklad udržanie pozornosti a akým spôsobom sa ju snažia upútať. Pretože internet je médium, kde najcennejšou komoditou je ľudská pozornosť. Každý chce mať najviac kliknutí, zhliadnutí, čo najväčší dosah. Jednoducho, ako sa snažia na internete presvedčiť ľudí, že ich ideológia je tá pravá.

Darí sa im to?

No, ak si niekde v zapadnutej dedinke na Orave a cirkev tam je jediným kultúrnym hýbateľom, tak to nie je až taký problém. Takže sa veľmi snažiť nemusia. Zatiaľ čo na internete sa musia snažiť veľmi. Tým pádom tam vznikajú všelijaké podivné mixy.

Napríklad letničiari, ktorí sa snažia napodobniť šoumanský americký štýl evanjelizácie – expresívne načančané prejavy, ktorých je dnes plný internet. Alebo, na druhej strane rôzni kresťanskí youtuberi, blogeri a podobne.    

Ale píšem aj články o cestovaní, urbanizme, o menej známej, povedzme prehliadanejšej kultúre. Napríklad o kapelách, o ktorých nikto nepíše. Alebo o rôznych zvláštnych internetových záležitostiach a javoch. Robím o tom aj prednášky. Keď sa mi chce, píšem aj beletriu.

Amfiteáter v Malej Tŕni je asi najväčšia topka. Napoly ešte stále stojí. Predstav si naklonenú drevenú stodolu postavenú na vlečkách nákladných áut, ktorú dekorujú palisády s hrubého neopracovaného dreva.

Čo konkrétne?

Keď som bol chlapec, bol som dosť grafoman. Písal som všelijaké dlhé veci. Potom som zistil, že tie krátke mi vyhovujú viac, nakoniec, aj ako čitateľovi. Takže som nateraz skončil pri poviedkach.

Ako si sa dostal k urbanizmu?

Urbanizmus a architektúra je moje hobby oddávna. Mali sme na Dolnom Zemplíne, v obci Ladmovce chatu. Je tam riečny prístav a všeobecne veľa chatárov z Košíc. Odmala som to tam všetko skúmal a prechádzal na bicykli. Preskúmal som tam všetko. Prírodu, dediny, mestá. Kochal som sa miestnymi stavbami, ulicami, štruktúrami.  Z toho vzišla aj moja záľuba – chcel som cestovať po rôznych zapadnutých mestách a mestečkách. Vidieť ako to tam vyzerá.

Prednášaš o bizarných stavbách, rôznych artefaktoch v urbanizme a verejnom priestore. Čo ťa na tom zaujíma?

Viacero rovín. Prvá je historická genéza a vývoj. Chcem vedieť ako vôbec došlo k tomu, že tie mestá dnes vyzerajú ako vyzerajú. Napríklad na polovidiecke sídla na východe Slovenska, ktoré boli za socializmu prestavané na mestá tak, že tam pribudli námestia a obchodné domy.

Ďalšia rovina je moderná architektúra. V týchto mestách je mnoho moderných architektonických diel ku ktorým sa často pristupuje dosť necitlivo. Tieto mestá majú málo histórie a ešte aj tá ktorá tam je - napríklad zo 60-tych rokov minulého storočia, skončí pod nejakou farebnou polystyrénovou fasádou.

Našťastie je o to v posledných rokoch čoraz väčší záujem. Nejaké stavby sa už celkom dobre zrekonštruovali v Trebišove. V Michalovciach bola petícia proti zbúraniu a rekonštrukcii obchodného domu zo 60-tych rokov postaveného v Bruselskom štýle. Ten dom tvorí jednu z dominánt námestia. Vďaka ľuďom, ktorí sa o takúto architektúru zaujímajú, sa to začína pomaly hýbať.

Ešte iná rovina je, že ma veľmi baví v tomto bizári hľadať zvláštnosti, ktoré to nakoniec celé tak nejako poľudšťujú.  Vtipné zákutia, absurdnosti, ktoré môžu a nemusia mať zmysel. Taký dodatočný akcent k tomu celému.

Máš detailne precestovaný východ Slovenska. Čo sú pre teba najväčšie bizári východu?

Hneď mi napadnú stavby Mikuláša Varehu v Medzibodroží na Zemplíne. Tento odpálený típek sa tam napríklad snažil vykopať 5 kilometrovú pivnicu, ktorá sa mu zrútila a cudzie vinice nad ňou sa prepadli. Dosť veľa ľudí iba vypliešťalo oči, keď som im ukazoval monumenty ako sú napríklad trosky Vareha Beach pri obci Bara, alebo jeho amfiteáter v Malej Tŕni. Myslím, že ten amfiteáter je asi topka. Napoly ešte stále stojí.

Čo je na ňom zvláštne?

Predstav si naklonenú drevenú stodolu postavenú na vlečkách nákladných áut, ktorú dekorujú palisády z hrubého neopracovaného dreva. Trochu ďalej je mesto Čierna nad Tisou, kde môžeš vidieť ako vyzerá mesto na konci Slovenska, ktoré doplatilo na politické a spoločenské zmeny. Mesto o ktoré sa dnes nikto nezaujíma. Postavené za socializmu s jedinou funkciou a zámerom - ako železničné prekladisko.

Mimochodom to mesto je celkom pekne navrhnuté. V úhľadnom štýle v akom sa ešte navrhovali mestá v 50-tych rokoch minulého storočia. Jeho najstaršia časť je mestský park. Vznikol tak, že keď mesto stavali, nevyrúbali časť lužného lesa. Promenáda, tehlové bytovky, námestie, honosný hotel, ktorý sa dlhé roky rozpadá. Tiež to veľmi rád ukazujem ľuďom.

Tvoja srdcovka sú Michalovce.

Áno. Málokto vie, že počas druhej svetovej vojny boli dokonca bombardované. Väčšina pôvodného námestia vtedy zmizla. Po vojne sa tam postavili celkom zaujímavé dekoratívne stavby. Bolo tam aj nedostavané panelákové sídlisko, kde sa dalo prechádzať po pustých panelákoch. To tam už bohužiaľ  nie je.

Niekedy ľuďom ukazujem aj Veľké Slemence. Prihraničnú obec rozdelenú medzi Slovensko a Ukrajinu. Hranicu medzi nich narysovala ruská Stalinova armáda. Iba tak. Ľudia sa jedno ráno zobudili a mali v dedine hranicu. Na rozdiel od Berlína doteraz nezmizla.

Do Košíc si prišiel súťažiť na Slam Poetry. Čo to vlastne je?

Slam Poetry má dve pravidlá. Vlastná tvorba a žiadne rekvizity. Inak je to úplne na autorovi čo si zvolí. Môžeš čítať z papiera, robiť monodrámu, pantomímu, voľnú improvizáciu, hocičo. Ja improvizujem. Vystúpenie hodnotí porota z publika bodmi. Tým sa má slam odlišovať od literárnych čítačiek. Že je tam aj súťažný element.

Kde všade si už slamoval?

Pred dvoma rokmi som vyhral majstrovstvá Slovenska v Banskej Štiavnici, postúpil som na európske majstrovstvá v Budapešti. Som asi jeden z najčastejšie vystupujúcich slovenských slamerov. Čo zase neznamená veľa, pretože u nás je táto scéna mikroskopická. Napríklad v porovnaní s Českom, kde je tá scéna a biznis s tým spojený obrovské.

Je vystúpenie časovo ohraničené?

Pri súťažiach na to máš tri minúty. Ak ide o exhibíciu ako dnes, čas sa veľmi nerieši. (Samčo sa v ten deň v Tabačke dostal v Slam Poetry až do finálneho rozstrelu. Vyhral nakoniec iný Košičan – Svätozár Šomšák, ale Samčove vystúpenie (viď video) s podtitulom „Investuj do bizóna“ pobavilo publikum naozaj dokonale – pozn. autora.)

Svätý Teodor píše národovecké básne. Pôvodne som z neho chcel mať extrémistu. No zistil som, že na jeho tréning nemám dostatok materiálu. Doplnil som teda veľa iných dát a teraz je z neho umiernenejší, skôr taký romantický národovec.

Kde sa vidíš o päť, desať rokov? Máš nejaký plán, alebo neriešiš a zotrvávaš v cestovaní, vystupovaní a tvorbe?

Nikdy som žiadne takéto plány nemal. Ak by mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že dnes nebudem mať žiadne stále bydlisko a že budem stále iba takto cestovať hore dole – tak by som si pomyslel, že mu šibe. Do dvadsiatich som bol dosť zalezený doma. Venoval som sa tvorbe sám pre seba. Potom sa mi prihodilo tu toto, tam tamto a zrazu som zistil, že som v Brne. Potom som zistil, že už nie som v Brne, pretože ma na koncerty volajú tak často, že už si to tam nestíham užívať.

Z čoho teraz žiješ? Dá sa život alternatívneho tvoriaceho umelca, povedzme performera na cestách aj finančne zvládnuť?

Väčšinou žijem zo vzduchu. Ale nie. Som stále na cestách - vystupujem, hrám, prednášam, slamujem. V poslednom čase to bolo v pohode, mal som celkom dosť vystúpení. Tým, že korona obmedzila  väčšie koncerty, s Pentagramčekom – našou kapelou sme, bohužiaľ, veľmi vystupovať nemohli. Ale zasa bola kopa malých akcií, ktorých sa to nedotklo, naopak ešte mi toho pribudlo. Toto leto bolo preto dosť divoké. Moja výhoda je aj to, že robím tak veľa vecí naraz, že sa to vždy dá nejako vyskladať.

Chystáš aj knihu o robotoch.

Vlastne som ju ani nenapísal ja. Napísalo ju viacero robotov, ktorých som ja iba natrénoval. Mám robotiu farmu, venujem sa aj umelej inteligencii. Presnejšie umelej „neinteligencii“.

Čo robia tvoji roboti?

Každý píše iný typ textu. Dnes sú totiž umelá inteligencia a jej nástroje už dostupné každému. Môžeš do nich nahodiť akýkoľvek text a robot sa naučí písať podobné veci. Napríklad ak tam nahodíš bibliu, robot sa naučí písať biblické texty.

Stačí na to obyčajný počítač?

Normálny úplne nie, pretože je to dosť „záhul“ na výpočtovú kapacitu. Dnes však už existujú všelijaké vzdialené bezplatné nástroje a prostriedky, ktoré sa dajú trošku „okabátiť“, aby ti poslúžili na takéto účely. Takýmto spôsobom som hodil do stroja 40 megabajtov facebookových diskusií a z môjho robota sa stal celkom priemerný slovenský facebookový diskutér.

Pod akým menom vystupuje?

Oficiálne sa volá Andrej Dadanko. Na facebooku má svoj vlastný profil pod menom Daniel Andrejko. Pod týmto menom normálne diskutuje a vystupuje. Niekedy mu ľudia normálne odpisovali. Neboli si  istí, či ide o ozajstného človeka. Čo bolo ako experiment dosť vtipné. Daniel Andrejko je jeden z autorov pripravovanej knihy. Ďalším autorom je robot Svätý Teodor.

Čomu sa venuje Svätý Teodor?

Píše národovecké básne. Pôvodne som z neho chcel mať extrémistu. No zistil som, že na jeho tréning nemám dostatok materiálu. Doplnil som teda veľa iných dát a teraz je z neho umiernenejší, skôr taký romantický národovec. Potom mám ešte na mojej „robotej“ farme generátora motivačných citátov a generátora volebných programov.

Daj niečo z ich tvorby.

Majú celkom originálne myšlienky. Chcú napríklad zaviesť nový typ vzťahov medzi občanmi, požadujú privatizáciu štátneho dlhu a podobne. Takže kniha je vlastne zbierka strojových textov týchto robotov, ktoré som ja nepísal, iba som tých robotov trénoval a selektoval ich texty.

Ako sa bude kniha volať?

„Svet sa nám nestal“. Malo by to vyjsť v Brne.

Ten rozhovor s autormi by mohol byť zaujímavý, čo povieš?

Určite. Teraz, keď vyjde kniha by sa to hlavne Danielovi Andrejkovi zišlo. Aby si trochu zvykol. Navyše už dlho nebol aktívny. Kedykoľvek ho ale môžem rozbehať. Trvá to tak hodinku, kým ho spustím, vieš je dosť náročný.