Samčo brat dážďoviek: Môj robot Daniel Andrejko by tento rozhovor urobil rýchlejšie ako ja, keďže je robot

Keď som ho kvôli rozhovoru prvý krát kontaktoval cez messenger, po desiatich dňoch  odpísal:

„Hola hola, sorky, ja som bol teraz nonstop na turné a mám blbo mesindžer. Teraz má vyjsť kniha môjmu robotovi menom Daniel Andrejko, o ktorom bolo tiež pár článkov v novinách. On by vedel urobiť rozhovor taktiež. A ešte rýchlejšie, keďže to je robot.“

Samuel Szabó (32) ma svojim prejavom zaujal natoľko, že pri rozhovore v temnom zákutí košickej Tabačky som takmer vôbec nevnímal čo hovorí. Nie, že by som tomu nerozumel, alebo to vôbec neregistroval. Nie. Bolo to jednoducho tak, že 90 % pozornosti pohltila atmosféra, prejav a forma mladého muža, ktorý si hovorí Samčo brat dážďoviek.

Slová napriek tomu plynuli prirodzene a hladko. Atmosféra, keď sa niekde náhodou ocitnete a okamžite s tým splyniete. Úplne spontánne si to začnete užívať. Sedeli sme pri počmáranom čiernom stolíku v útrobách terasy za malým barom.

Hnedo-modrý  Samčo sa pozeral pred seba. Potom hore, dole alebo nabok. Takto to striedal. Nikdy nie na mňa. Prekladal si jednu nohu cez druhú, rozväzoval a zaväzoval poloturistickú tenisku, škrabal pouzlené dredy, poťahoval briadku. Okrem slov vydával všelijaké iné zvuky.

Po každej odpovedi rýchlo a nahlas usrkol z remeselného piva. V polovici rozhovoru mu zazvonil mobil: „Čauky mňauky, hej už som v Tabačke, dávam rozhovor pre Refresher. Okej, okej, tak čau čau ...“  Pokračovali sme ďalej.

Kde začína tvoj osobný rodokmeň?

Moja rodná nemocnica je v mestskej časti Košice Juh. Vyrastal a žil som na sídlisku KVP, čo bolo vtedy druhé najmodernejšie panelákové sídlisko. Keď som mal sedem presťahovali sme sa do Družstevnej pri Hornáde. Do škôl som chodil v Košiciach. Potom, kedysi dávno, som sa presťahoval do Brna.

Vystupuješ, píšeš, cestuješ. Viac pozoruješ alebo tvoríš?

Skôr to druhé. Pozorovanie je totiž súčasť cestovania a tvorby súčasne, nedá sa z toho nijako vylúčiť. A keď človek pozoruje, zároveň aj tvorí. Zároveň musí za tým pozorovaním väčšinou niekde docestovať.

Ešte študuješ?

Nie, neštudujem už šesť rokov. Začal som študovať rovno dve vysoké školy, ani jednu som nedokončil.

Čím sa teraz zaoberáš najviac?

Dajme tomu, že vystupovaním. No neviem či sa to dá takto zovšeobecniť, pretože väčšinou vždy skúšam niečo nové. Tvorbu vnímam ako druh prieskumu. Rovnako ako cestovanie. Skúšam, kde všade sa dá dostať a čo sa s tým - a s čím - dá robiť.

Kedy ti najlepšie plynie čas?

To záleží od naladenia. Pre mňa je to vtedy, keď viem prekvapiť sám seba alebo moje okolie. Napríklad sa mi môže stať, že na pódium vytiahnem päť ľudí s ktorými som nikdy nehral a vznikne z toho veľmi zaujímavá vec. No a sme z toho všetci prekvapení. Som dosť zameraný na spontánnosť a proces tvorby. Na niečo čo vzniká priamo na mieste. Alebo to priamo na mieste uvidím.