Ľudí poburuje predstava, že žena, ktorá má sex, ho má nebodaj často a aj s rôznymi ľuďmi a rada sa fotí obnažená. Ak ešte k tomu vyslovuje slovo vagína a jeho synonymá a zároveň bojuje proti sexuálnemu obťažovaniu, ide ich z toho roztrhnúť. Občas sa zdá, že im to prekáža viac než samotné obťažovanie.
Len ťažko inak vysvetliť reakciu veľkej časti verejnosti na jednu z piesní Emy Lacovej. Mladá influencerka svoj voľný čas venuje profilu Stop catcalling now, kde upozorňuje na sexuálne obťažovanie. Vďaka nemu sa mi podarilo v júli nielen porozprávať sa s dievčaťom, ktoré sa stalo obeťou sexuálneho obťažovania. Podarilo sa mi hovoriť aj so zástupcami polície, presvedčiť dievča, aby spolupracovalo, a polícia tak vypátrala a obvinila Lukáša, ktorý teraz čaká na férový súdny proces.
Ema však podľa spoločenskej normy nie je „dobrá“ bojovníčka za ženské práva. Jej p*** je skromná, ako vraví vo svojej piesni, a preto ju ľudia nechcú brať vážne. Žena predsa nemôže hovoriť o sexe, vtipkovať o sexe, chcieť a mať sex a zároveň od spoločnosti (a buďme úprimní, predovšetkým od mužov) očakávať, že ju nebudú obťažovať, nebudú jej dávať návrhy, nebudú jej ubližovať a nepokúsia sa ju znásilniť!
Na tento smiešny a malomestský argument už odpovedala aj Ema v rozhovore pre Refresher: „Rozumný človek bude naďalej odsudzovať sexuálne obťažovanie, aj keď si vypočuje moju skladbu. Ja nemám právo byť znásilnená len preto, že polonahá spievam o svojej vagíne. Teraz musím byť dokonale slušná puritánka? Iba vtedy budem mať právo na názor? Iba vtedy budem môcť hovoriť, že sa nemôžete chytať môjho tela?“
Ale tu nejde len o Emu. Téma rezonuje, pretože v slovenskej spoločnosti máme problém prijať, že ženy sú sexuálne bytosti tak ako muži.
Muži môžu bez problémov vydávať jeden song za druhým o ženách, ktoré opreli v baroch, o ústach, ktoré im viseli na penisoch, o sukniach, pod ktorými robia fotky, a vo všeobecnosti o nekonečnom mužskom libide. Skús si zadať do Googlu A$AP Rocky „bitches on my dick“, pozri si ktorékoľvek video Snoop Dogga, spomeň si na „lízanku“ Lil Wayna a pre pamätníkov spomeňme aj „just spread for me“ od Outkast.
Mávneme nad tým rukou, boys will be boys, to je mužská nátura, obleč sa, aby si nerozptyľovala spolužiakov a učiteľov...
Najmä v rape je to veľmi citeľné. Spolu s témami dospievania v getách, aktivít v gangoch, predsudkov a systematického rasizmu hlavne v Spojených štátoch a extravagantného životného štýlu sa mi zdajú sexuálne skúsenosti v popredí mnohých hitov. Umelci čerpajú zo svojich životov, premietajú ich do piesní, neboja sa sarkazmu, tvrdých nadávok ani realistického opisu, aj keď to časť ľudí poburuje, hnevá a znechucuje.
Veselo k tomu sexualizujú ženy v textoch aj vo videoklipoch.
V momente, keď podobný text vyprodukuje žena – a ešte sa nebodaj obracia na parkete presne tak, ako to pozná z videí svojich mužských kolegov –, je na svete problém. Neberieme ju vážne.
Rozumiem, že niekomu je nepríjemné sledovať obnažené ženy a počúvať o ich sexe. Považujú to za prízemné a chcem veriť tomu, že tak robia aj v prípade mužov. Že im prekážajú hrudníky, presvitajúce semenníky či zjavné narážky na sex.
Plne rešpektujem, ak niekomu prekáža prezentovanie svojej sexuality cez fotky a hudobnú tvorbu, a keďže vo svete sociálnych médií je ťažké to neuvidieť, môže ti to už liezť na nervy. Ale tu ide o niečo iné než o osobný názor na to, či by ženy mali alebo nemali nosiť podprsenky pod bielymi tričkami (alebo hocičo iné, čo ľudí pobúri).
Snaha nepobúriť ženám pridáva na dôveryhodnosti, pretože my ako spoločnosť máme v opačnom prípade problém veriť im.
Prečo nemôžeme brať sexuálne aktívne ženy vážne? V čom je iný muž, ktorý rapuje o sexe na jednu noc, než žena? Je to len prejav našej utkvelej predstavy o krehkej, cudnej, slušnej a zahalenej žene, ktorá potom bude mamou a nech jej ani nenapadne opäť kdesi flirtovať, veď čo by na to povedali deti – a pre Slovensko ešte dôležitejšie: Čo na to povedia susedia?
Nie je v tom náš strach z toho, čo sa stane, keď už sexualitu proti ženám nebudeme môcť zneužiť? Keď všetci budú rozumieť tomu, čo znamená súhlas, a ženy sa nebudú báť brániť, dokonca sa naučia, ako to robiť?
Prečo môžu muži rapovať o svojich penisoch, ale ženy o svojich vagínach nie?
Skromne (pun intended) si myslím, že môžu. A podľa reakcií verejnosti súdim, že možno by aj mali.
Len pred rokom Tina Hamárová vo svojom komentári na Refresheri pripomínala pánovi Kramárovi, že svet sa zmenil. Dovoľ mi pripomenúť to opäť.
Svet sa zmenil. Našťastie.
Nepleťme si dojmy a pojmy. Je jedno, ako žena vyzerá, ako sa oblieka a s kým spáva. Do veľkej miery je to jedno ešte aj v prípade vyšetrovania. K väčšine znásilnení na Slovensku aj tak dochádza doma a predpoklad, že ho „nechtiac“ zbalila opitá pri bare a namotala ho predtým, než ho odmietla, je veľmi mimo.
Aj keby to bola prostitútka, môže toho ďalšieho alebo tú ďalšiu odmietnuť. A môže prízvukovať, že to treba rešpektovať. To predsa nie je novinka. Oblečenie, povolanie či jedna pieseň nemôžu určovať, či niekomu môžeme alebo nemôžeme ublížiť. Ženy môžu chcieť byť sexuálne (nie sexualizované) samy pre seba a pre ľudí, ktorých si samy vyberú.
Alebo stráca pravda silu v ústach ženy, ktorá si pred ne nedáva servítku?
