Vydal som sa do starých štôľní s minehunterom: Slovensko je posiate baňami v ktorých 100 rokov nikto nebol (Reportáž)

Za Pepom vyrazím ešte za tmy. Zhruba v polovici cesty naprieč Slovenskom ma zastihne snehová kalamita. Keďže cestári nestíhajú odhŕňať nánosy snehu z asfaltiek, na viacerých úsekoch zostanem trčať v kolónach – v lepšom prípade sa hýbem dopredu krokom. Niekoľkohodinová cesta na východ sa mi nakoniec predĺži o ďalšie desiatky minút.

Len čo dorazím do parku Mária Huta v Gelnici, začnem mať obavy, či sa vôbec do bane dostaneme. Celé mesto je zahalené pod snehovou prikrývkou. Na zemi je tridsať centimetrov snehu. Nezostáva mi preto nič iné, iba sa spoliehať na Pepa, že aj v takomto nečase zvládne cestu do hory a v najideálnejšom prípade preskúmame i nejaké staré štôlne.

Odľahne mi, keď na parkovisku uvidím parkovať jeho terénny Nissan s pohonom 4x4. Keď si nejaké auto poradí s kalamitou, bude to práve toto. Na teréniaku sa otvoria dvere a vystúpi z neho sympatický východniar. „Ahoj, ja som Pepo. Teší ma,“ potrasie mi rukou a navrhne, aby som si presadol aj s vecami do jeho auta. Keďže nemáme čas nazvyš, rovno vyrazíme do hory.

Zatiaľ čo sa moja Škodovka trápila už aj pri snežnom poprašku, Pepove auto jazdí po zasnežených asfaltkách tak suverénne a plynulo, akoby tam ani žiaden sneh nebol. Prítomnosť nebezpečnej bielej prikrývky začneme cítiť, až keď necháme za sebou posledné domy a ocitneme sa na strmej lesnej zvážnici.

Vyrazíme prudko nahor pozdĺž rokliny. Zatiaľ čo gigantické kolesá teréniaku za hlasitého praskania udupávajú sneh, ja sa z vyhriateho auta kochám dychberúcimi výhľadmi na zasnežené Spišské lesy. Po niekoľkominútovej ceste zrazu Pepo odstaví auto uprostred panenskej prírody.

„Keď sa tu spustíme dolu svahom, narazíme na prvú štôlňu,“ prezradí mi. Len čo vystúpime z auta, okamžite sa mi nohy zaboria do snehu. Prebrodíme sa až k lesnému zrázu, kde Pepo ukáže na snehom pokrytý kopec a spustí:

„To, čo vidíš pred sebou, je hlušina – vyťažená suť zo štôlne, ktorá neobsahovala žiadnu rudu. Práve takéto haldy – kopce, sú jedným z hlavných znakov, že tu kedysi stála štôlňa. Baníci často vykladali hlušinou aj ústia štôlne. Išlo o oporné stavby, ktoré zabraňovali zosúvaniu svahu. Na spevnenie ústí neskôr používali aj drevené konštrukcie.“

Pepo mi jedným dychom prezrádza, že na haldách kedysi stavali „banícke krámiky“. Išlo o malé stavby, ktoré baníkom slúžili ako úkryt pre náradie a zásoby. „Krámiky sa, bohužiaľ, už nikde nezachovali. Pri niektorých štôlňach si však môžeš dodnes všimnúť základy, ktoré naznačujú, že tam kedysi stál krámik,“ dodá Pepo.

Keď sa spustíme dolu svahom, niekoľkokrát sa pošmyknem na snehu. Našťastie, ani raz nespadnem – vždy sa stihnem zachytiť o najbližší kmeň stromu a vybalansovať rovnováhu. Postupne sa takýmto „svalomom“ medzi stromami dostaneme až k ústiu štôlne. Pepo pri pohľade na zasnežený vstup do bane zhodnotí: „Je na čase ukončiť tohtoročnú sezónu.“

Len čo dopovie, oboch nás vyplaší kus konára, ktorý sa odlomí zo stromu pod váhou snehu a dopadne v našej tesnej blízkosti. „Dnešným dňom ju naozaj ukončujem,“ dodá a zasmeje sa.

Pomaly sa prebrodíme až ku vstupu do štôlne, ktorý Pepo zatarasil konármi. Vždy, keď nejakú baňu odkope a preskúma, zatarasí a zamaskuje vstup, aby dovnútra nikto neliezol a neublížil si. Vzhľadom na počasie a snehovú prikrývku nemôžeme štôlňu odkryť a nazrieť dnu.

Minehunter mi napriek tomu prezrádza, že ide o tzv. „kresanicu“. „Razili ju ručne pomocou kladiviek. Domnievam sa teda, že pochádza zhruba z nejakého 17. storočia. Neskôr používali už pokročilejšie metódy razenia, ako napríklad strelným prachom či sádzaním ohňom,“ vysvetlí.

Sádzanie ohňom bolo podľa jeho slov veľmi nebezpečné. Baníci museli myslieť na odvetrávanie a byť extrémne opatrní, lebo oheň spotrebováva kyslík. Keď v štôlni založili ohnisko, ponáhľali sa von. Oheň zatiaľ narušil horninu a sama spadla, stačilo po nej iba poťukať.

„Rovnako ako mnohé iné kresanice v tejto lokalite, aj túto neskôr prevzorkovali. Odkryli ju a urobili vzorky, aby zistili, či existuje ešte nejaký potenciál štôlňu ďalej raziť a rozširovať,“ hovorí Pepo.

Keďže je štôlňa dlhá približne len nejakých 12 metrov, išlo podľa neho o tzv. prieskumnú štôlňu. „Hľadali žilu – prípadne nejaké rozvetvenie. Keď vo vnútri nenašli nič, čo by sa im oplatilo ťažiť, razenie ukončili,“ dodáva.

Väčšinu štôlní zatopila spodná voda

Po prvom neúspešnom pokuse nazrieť do štôlne sa vrátime k autu. Nasadneme a lesnou cestičkou pomaly pokračujeme vyššie do hory. Čím sme vyššie, tým je sneh tuhší – primrznutejší a cesta nebezpečnejšia. Po niekoľkých prejdených metroch popri rokline Pepo odstaví auto.

„Poďme radšej peši. Už to začína byť naozaj nebezpečné. Bojím sa, aby sme sa po snehu neskĺzli do priepasti. Pozri, aký je tu strmý zráz,“ navrhne a ja len súhlasne prikývnem.

Teréniak necháme uprostred úzkej lesnej cestičky a pomaly kráčame snehobielym „rajom“. Po pár metroch odbočíme prudko doľava, pretože si Pepo všimne na mape v telefóne náznaky bane. „Používam aplikáciu Locus Map, do ktorej som si nahral tzv. lidarové mapy. Keďže obsahujú 3D sken terénu, môžeš na nich vidieť haldy a tým pádom aj identifikovať ústia starých štôlní,“ vysvetlí mi po ceste.

Cez zasnežené kríky sa prebrodíme až k úzkej diere v hore. Pepo si čupne a začne pískať. Potom sa na mňa otočí a povie: „Medvedie stopy tu nie sú, môžeme ísť ďalej.“

Keďže je v štôlňach v zime oveľa teplejšie ako vonku a v lete príjemný chládok, často si v nich hľadajú úkryt lesné zvieratá, vrátane medveďov či líšok. Preto musíš byť vždy opatrný a robiť hluk predtým, než do nejakej vlezieš. Môžeš sa tak vyhnúť nepríjemnému stretu.

Nasledujúc Pepa po štyroch podleziem skalnatý otvor a ocitnem sa v priestrannom skalnatom tuneli. „Už len z toho, aká je priestranná, môžeme zhodnotiť, že ide o novšiu štôlňu. V takýchto štôlňach bežne bývajú aj podvaly na koľajnice. Na stenách si zase môžeš všimnúť stopy po vrtákoch. Baníci pri razení vŕtali dutiny, do ktorých ukladali výbušniny. Najčastejšie používali danubit,“ vysvetlí mi.

Voľakedy podľa jeho slov štôlne razili tak, že vždy odpálili časť štôlne, vyťažili von suť a potom pokračovali ďalej – odpálením ďalšej časti chodby. „Konkrétne v tejto štôlni ťažili železnú rudu. Všimni si hnedé stopy po stenách pripomínajúce hrdzu. Hornina vyplavuje oxid železa,“ dodá Pepo.

Hoci by sme veľmi chceli ísť hlbšie dovnútra, nemôžeme. Po niekoľkých metroch totiž narazíme na vodu. Aj keď na pohľad nevyzerá byť veľmi hlboká, namočili by sme sa po kolená, čo ani jeden nechceme.

„Väčšina baní po ukončení ťažby zostala zatopená. Baníci pri ťažbe takmer vždy natrafili na spodnú vodu. V takom prípade vykopali kanáliky, aby vytekala von. Pri veľmi silných priesakoch spodných vôd využívali čerpadlá. Samozrejme, keď ťažbu ukončili, zobrali si ich so sebou a štôlňa sa zatopila,“ prezrádza mi.

Spodná voda podľa jeho slov presakuje cez strop, podlahu, ale aj steny štôlne. V miestach, kde kedysi boli ložiská železnej rudy, vytvára limonitové a hematitové náteky. „Pripomínajú stalagmity a stalagnáty, aké môžeš vidieť v jaskyniach, až na to, že tieto sú zo železnej rudy,“ dodáva.

Keďže ani tentoraz nedokážeme poriadne preskúmať štôlňu, lebo nám v tom bráni spodná voda, poberieme sa naspäť k autu s dúfaním, že na tretí pokus sa nám to už konečne podarí. Len čo sa doslova „vyplazím“ z otvoru v skale na slnečné svetlo, zisťujem, že som celý zafúľaný od blata. Pepo si všimne, ako si prášim bundu a s úsmevom na perách zahlási: „Zo štôlne nikdy neodídeš čistý. Aj ja sa pri tom vždy celý zašpiním.“

Niekedy kope aj 12 hodín, aby odokryl ústie

Cestou k ďalšej štôlni mi Pepo zanietene rozpráva o svojej láske k baníctvu. Prezradí mi, že jeho predkovia z maminej strany boli baníci. „Babka spolu so svojimi sestrami a bratmi žili v malebnej baníckej osade Lucia Baňa. Baníctvo ma preto fascinovalo už od detstva,“ hovorí Pepo.

Okrem baníctva miloval aj dobrodružstvá. Ako malý chlapec lozil s kamarátmi po rozostavaných sídliskách a preskúmaval rôzne podzemné kanály a neskôr aj štôlne. V tínedžerskom veku sa spolu s partiou ďalších chalanov venoval urbexu. Nakoniec sa však rozdelili a on bol jediný, kto zostal pri tomto hobby.

S náročnejším odkrývaním starých štôlní z obdobia Rakúsko-Uhorska však začal len pred štyrmi rokmi. O dva roky neskôr sa rozhodol podeliť so svojimi dobrodružstvami s verejnosťou a založil si Youtube kanál.

„Znamená to, že ty niekam prídeš, podľa rozloženia kopca spoznáš, že tam bola štôlňa, potom kopeš niekoľko hodín, preskúmaš ju a na záver zase zakopeš. Chápem to správne?“ položím Pepovi sumarizačnú otázku.

„Ta hej, ale väčšinou, takmer nikdy nechodím na blint. Vždy si dopredu pozriem mapy a do navigácie zadám podľa GPS konkrétny bod, kde chcem kopať,“ upresní.

Pepo mi prezrádza, že niekedy kope aj celé hodiny. Koľko času mu zaberie odkrývanie štôlne, závisí od stavu ústia. Keď sú vo vnútri závaly, trvá to podstatne dlhšie.

„Podľa povrchových javov dokážem vyhodnotiť, či je štôlňa zavalená, alebo nie. Keď nad ústím uvidím jamu pripomínajúcu ‚lievik‘, v štôlni je pravdepodobne zával a neoplatí sa mi ani začať kopať,“ vysvetlí mi s tým, že niekedy musí vykopať aj 5 metrov hlbokú jamu, aby sa vyhol závalu. Naposledy mu kopanie do takejto hĺbky zabralo 12 hodín. „Väčšinou do noci kopem a potom prespím v lese. Spájam príjemné s užitočným. Navarím si niečo a užijem si prírodu,“ dodá.

Najdlhšie podľa jeho slov odkrýval štôlňu pol roka. Problémom bolo, že sa do práce pustil v zime. Pôda bola zamrznutá a tvrdá ako kameň. „Poučil som sa. Dnes už vďaka tomuto zážitku viem, že sa v zime vôbec neoplatí kopať,“ zasmeje sa.

Napriek tomu chcel v zime chodiť do terénu a robiť content, preto si zaobstaral podvodný dron:

„Teraz začína sezóna podvodného drona. Ten využívam na to, aby som preskúmal zaplavené štôlne, šachty a vetracie komíny. Hoci mnohé takéto štôlne zostali otvorené a nemusím sa do nich prekopať, len málokto vie, čo sa nachádza vo vnútri, pretože sú už celé roky pod vodou.“

Pepo mi jedným dychom prezrádza, že najviac ho na skúmaní baní fascinuje fakt, že je prvou osobou, ktorá nahliadne dovnútra po desiatkach rokov. „Neviem ti presne povedať, koľko boli tie miesta nedotknuté, ale počítam, že zhruba od 70 až do 150 rokov. Záleží to od konkrétnej štôlne. Možno niekde ukončili ťažbu už v roku 1800, no ústie sa zvalilo napríklad až v roku 1850. Dovtedy mohol chodiť dovnútra hocikto,“ vysvetlí.

Našu konverzáciu preruší vyvalený strom, ktorý leží krížom cez cestu. Vystúpime z vyhriateho auta naspäť do zimy, aby sme ho odpratali. Na moje prekvapenie Pepo myslel na všetko. Z kufra zrazu vytiahne malú píľku, ktorou rozpíli najväčšie konáre a odhodí ich na krajnicu. Môžeme pokračovať v jazde. Bohužiaľ, nie na dlho.

Po pár metroch natrafíme na ďalšiu prekážku. Strom, ktorý nám zatarasil cestu, je tentoraz omnoho mohutnejší a väčší. Keďže nám nepomôže ani pílka, musíme sa otočiť. Pepo sa však nevzdáva a cestou naspäť si spomenie ešte na jednu štôlňu, do ktorej by sme sa dokázali dostať. Má to však jeden háčik: musíme preskočiť potok.

Keď sme prišli už takto ďaleko, určite to nezabalím kvôli jednému potoku. „Poďme do toho,“ namotivujem aj Pepa. Vtedy som však ešte netušil, že tento nápad o pár minút veľmi oľutujem.

V štôlniach na teba striehnu „tichí zabijaci“

Ani sa nenazdám a zaparkujeme pri potoku. Pepo ma ešte pri aute vybaví prilbou a čelovkou. „Niektorí ľudia sa smejú za to, že nosím prilbu. Vraj mi nepomôže, keď na mňa spadne celý strop. V tom majú síce pravdu, ale helma na to neslúži. V štôlňach sú veľmi nízke stropy a vyčnievajú z nich skaly. Bez prilby sa kedykoľvek môžeš škaredo udrieť do hlavy, stratíš vedomie a je koniec,“ vysvetlí mi a ja si ju po jeho varovaní bez protestovania nasadím.

Ešte predtým, ako prídeme ku štôlni, nás čaká prvá prekážka: potok. Pepo zmapuje terén a nájde miesto, kde ho vieme najjednoduchšie preskočiť. Jedna noha na jeden kameň, odtiaľ na ďalší, a už sme na druhej strane brehu. Tak jednoducho to vyzerá. Len čo stúpim na prvý kameň, však zisťujem, že realita je úplne iná.

Kamene veľmi kĺžu a ja sa ihneď pošmyknem a skončím po členky v potoku. Keď sa konečne cezeň prebrodím, mám plné topánky ľadovej vody. Ignorujúc tento maximálny diskomfort v tesnom závese nasledujem Pepa strmo do kopca, kde nás čaká ďalšia obštrukcia. Všade navôkol sú popadané stromy – zatarasili chodník. Naslepo sa teda vyšplháme až k prvému ústiu štôlne, ktoré je zavalené. Už strácame nádej, keď si Pepo o kúsok ďalej všimne ďalší strop.

Pri pohľade na skalnatú masu, ktorá drží len silou vôle, sa od „minehuntera“ dozvedám, či je vôbec bezpečné ísť dovnútra. „Robíme to na vlastnú zodpovednosť. Keď sa nám niečo stane, je to iba na nás. Pôjdem prvý a uvidíme. Vždy musíš analyzovať chodbu a priechod. V prípade, že uvidíš nejakú uvoľnenú horninu, ktorá visí len na vlásku, je otázka času, kedy sa to zosype. Vtedy by som to neriskoval,“ objasní mi.

Keďže vkladám do Pepa plnú dôveru, súhlasím s tým, aby sme išli dovnútra. Opatrne prelezieme skalnatý priechod a ocitneme sa na začiatku štôlne. Navštívil som veľa desivých miest a popravde nikde som necítil taký adrenalín ako tu. Možno preto, že v tuneli vládne mŕtvolné ticho, bez baterky nevidíš ani na krok a keď si posvietiš na stenu, odhalia sa ti desiatky pavúkov, ktoré nonšalantne visia na siahlodlhých pavučinách až zo stropu.

Minehunter po pár metroch zastane a z batohu vytiahne akýsi prístroj. „V štôlňach neustále striehnu tichí zabijaci: rôzne plyny a nedostatok kyslíka. Toto je štvorplynový detektor plynov. Kyslík v atmosfére by mal ukazovať hodnotu 20,9 %. Keď táto hodnota klesne pod 18,5 %, musíme okamžite odísť, pretože inak omdlieme a nikto nás už nenájde,“ vysvetlí mi.

Hodnota kyslíka v atmosfére je nateraz v poriadku, čiže môžeme ísť ďalej. Po pár metroch chôdze nájdem na zemi zvyšky kostí, Pepa však tento nález neprekvapí. „Spomínal som ti, že sa v odokrytých štôlňach zvyknú ukrývať rôzne zvieratá. Tu máš dôkaz,“ poznamená.

Pomaly naberám odvahu a predbehnem Pepa. Keď pridám do kroku, upozorní ma, aby som bol opatrný. Niekoľko metrov predo mnou sa totiž nachádza asi 8 metrov hlboká šachta. Keby mi o nej nepovedal a nepozeral by som sa pod nohy, pravdepodobne by to bol môj koniec.

Ja však o nej už vďaka Pepovi viem a tak zastanem tesne pred šachtou. Už len pri pohľade na dno cítim úzkosť. Pepo si však rýchlo ukradne pozornosť, keď zo zeme zdvihne kus starého baníckeho náradia. „Väčšinou sú štôlne, ktoré odokrývam, absolútne čisté. Človek by čakal, že vo vnútri nájdeš staré náradie, ale banské vozíky, ale všetko si zobrali so sebou. Iba raz sa nám podarilo nájsť drevené korýtko. To je všetko,“ ozrejmí mi.

Keď prejdeme celú hlavnú uličku šachty, otočíme sa smerom ku vchodu. Po ceste však zahneme doprava, aby sme preskúmali aj jej „žily“. V snahe podliezť užší strop narazím hlavou do vyčnievajúcej skaly a na vlastnej koži pochopím, prečo je dôležité nosiť pri takýchto dobrodružstvách prilbu.

Kúsok za križovatkou Pepo zastaví pri obrovskom skalnom bloku, ktorý sa zrútil z niekoľkometrového vysokého stropu. „Pozri nahor. Vidíš? Skala nad nami nie je veľmi stabilná. Choď opatrne,“ upozorní ma a mne sa stiahne žalúdok.

Rovno mu kontrujem otázkou, či mal niekedy počas svojich dobrodružstiev strach o život. „Ta hej. Zažil som už všelijaké situácie. Raz, keď sme boli s kamarátom v štôlni, počuli sme rachot, ktorý sa niesol celou chodbou. V tom momente sme si mysleli, že sa zavalil vchod, odkiaľ sme prišli. Veľmi pršalo a pôda pod našimi nohami sa začala podmývať. Bolo to veľmi nepríjemné. Musíš byť trochu šialenec, keď sa aj po takomto zážitku vraciaš do štôlní,“ zažartuje.

Opatrne spoločne prebádame žily štôlne a vrátime sa ku vstupu. Keď zhruba po pol hodine vylezieme na slnečné svetlo, vyplaví sa mi toľko endorfínov, že úplne zabudnem na tupú bolesť primrznutých nôh, ktoré sa len nedávno vykúpali v potoku.

Môj zážitok s Pepom bol síce miestami desivý, ale zároveň fascinujúci a krásny, a preto by som ho doprial každému. Cestou k autu mi Pepo na záver prezradí, že na tom už pracuje:

„S kamošom plánujeme založiť občianske združenie, aby sme mohli renovovať a sprístupňovať štôlne pre verejnosť. Mnohé majú bohatú históriu už od stredoveku. Prechádzať sa nimi po toľkých rokoch je naozaj nezabudnuteľný zážitok, ale ťažko to opísať niekomu, kto nič podobné nezažil. Myslím si, že by to bolo veľkým lákadlom pre turistov.“