Ľubomír Gábriš lieči na Polome drogovo závislé deti: „Keby sme im dali mobil, denne by sme tu naháňali dílerov“ (Rozhovor)

Aký máte osobný vzťah k deťom, ktoré prechádzajú liečbou? Držíte si určitý profesionálny odstup, alebo je prirodzené, že vznikne aj bližší ľudský vzťah?

Bližšiemu vzťahu sa v takomto prostredí vyhnúť nedá. Nie je to jednoduché, ale je potrebné držať hranice. Po ukončení liečby už nie sme v dennodennom kontakte, ale apelujeme na nich, aby sa v prípade problémov kedykoľvek vrátili a aby boli stále súčasťou nejakej komunity.

Ako sa celý proces u vás začína?Zo začiatku im vysvetľujeme princípy toho, ako tu fungujeme a ako majú fungovať oni. Zoznamujeme ich s našim programom, v ktorom by mali prejsť piatimi fázami. V každej z nich musia plniť svoje povinnosti, aby postúpili ďalej. Na začiatku majú viac povinností a
menej výhod, ale ten pomer sa otáča v ich prospech s každou ďalšou fázou. Veľkú časť liečby tvorí komunikácia a rozoberanie ich problémov a ďalšie formy poradenstva.

Čo ak má klient silné abstinenčné príznaky alebo psychický kolaps?

Bežné krízy zvláda personál, prípadne sa volá RZP s prevozom do
nemocnice.

Stáva sa často, že musíte nastavovať tvrdšie hranice alebo robiť rozhodnutia, ktoré sú pre deti nepopulárne?

Samozrejme. Máme tu určité sankcie, ktoré prichádzajú v platnosť, keď porušia pravidlá. Dané sankcie si musia odrobiť no najskôr im je všetko vysvetlené. Pre všetkých je už asi tá prvotná sankcia sama o sebe veľmi veľká, a teda odobratie mobilu počas celého pobytu.

Ako to zvládajú?

Ťažko. Pre niektorých je to aj šok, ale snažíme sa všetkých vopred upozorniť na to, čo ich čaká. Boli by ste však prekvapený, ako rýchlo si na to zvyknú. Učíme ich, že sa dá žiť naplno aj bez toho. Chodíme na turistiku, na športové podujatia, do divadla a kina, čiže snažíme sa ich držať v dianí, akurát bez technológií.

Telefóny dostávajú len vo vyšších fázach, keď cestujú domov a musíme s nimi byť v kontakte. Inak tu vôbec nemajú prístup k internetu. Keby sme im dali mobily, nerobili by sme nič iné, len tu naháňali dílerov. Celá filozofia pobytu u nás je založená na tom, že ich vedieme k zdravému životnému štýlu, poprípade kto má záujem, tak aj k duchovnému životu.

Nebojíte sa pri každej priepustke, že deti budú doma drogovať alebo piť? Sledujete ich nejako, že aspoň rodičia na nich dohliadajú, aby nikdy neboli úplne sami a bez dozoru?

Je to otázka podpory, dôvery, kontroly a spolupráce s rodičmi. Po príchode im aj dávame fúkať a odoberáme moč na drogové testy. Sem-tam sa stane, že sa deti doma opijú.  

Koľko detí sa podľa vašej skúsenosti dokáže úspešne zaradiť späť do života po ukončení liečby?

Je veľmi ťažké vyjadriť to percentami. Sú ľudia, ktorí už nikdy nemajú recidívu, ale aj takí, ktorí znovu začnú piť a drogovať. Niektorí z nich sa k nám vrátia, iní sa opäť postavia na nohy a pokračujú v živote ďalej. Väčšina ľudí sa plne navráti do života a aj keď majú problémy, zvládajú ich bez toho, aby znova spadli do tých závislostí. Samozrejme, niektoré prípady končia zle, aj smrťou. (O takomto prípade sme písali v druhom článku).

Je na Slovensku dosť odborníkov – psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, ktorí pomáhajú takýmto ľuďom?

Myslím, že toto je na Slovensku najväčší problém... Je tu ťažký rezortizmus, ako keby v závislosti nehrali rolu aj sociálne aspekty. Závislosť – bio, psycho, sociálno, spirituálny problém. Je veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí majú psychoterapeutické výcviky, ale nemôžu robiť psychoterapiu. Tá sa totiž môže vykonávať len v zdravotníckom zariadení, čo je nezmyselné obmedzenie. 

Nesnažia sa rodičia dostať svoje dieťa z takýchto liečení skôr, než sú pripravení resocializovať sa? 

Stáva sa to. Niekedy zakročia ešte skôr, ako sa deti dostanú k nám, že ich berú už z psychiatrických liečební. Bohužiaľ, vtedy nič nezmôžeme. 

Aký má význam a úžitok posielať deti do psychiatrických liečební v snahe pomôcť im v boji proti závislosti? 

Určite to má zmysel. Odborníci im tam vedia pomôcť a zhodnotiť, akú pomoc potrebujú, no je zbytočné, aby tam boli 28 dní. Tie deti sa tam už častokrát nudia a nevedia pokročiť v liečbe, akú im tu napríklad vieme poskytnúť. Našťastie, ide sa to meniť, lebo inak tam zbytočne držia miesto deťom s inými psychiatrickými diagnózami, ktoré to v tom čase potrebujú pomoc psychiatrie.

Sú to častejšie rodičia, ktorí majú podobné problémy, alebo je to väčšinou pre nich šok, že oni nepijú ani nedrogujú, ale ich deti áno?

Čoraz viac nám pribúda detí, ktorých rodičia fajčia marihuanu. Vo všeobecnosti to rodičia bagatelizujú, popierajú svoju závislosť, myslia si a sú presvedčení, že ich neduhy nemôžu zasahovať do života ich detí. Čo sa týka alkoholizmu, u nás funguje diagnostické kritérium, že závislý alkoholik je ten, ktorý pije viac ako ja (smiech).

Nie je to zo strany rodičov úplné zbavenie sa zodpovednosti v štýle: ‚na, tu máte naše dieťa, vyliečte ho‘, ale sami pritom nespravia nič pre to, aby sa situácia doma zlepšila? 

Máme problém s tým, že mnohí ľudia, ktorí by deti vedeli ovplyvniť  v dobrom a vysvetliť im, aký význam má pre nich zdravý životný štýl, ku ktorému klientov vedieme, ich skôr odhovárajú od toho, aby k nám prišli. S rodičmi to občas vyzerá presne tak, ako ste povedali, že čakajú, že im vrátime deti „vyliečené“, a to rovno so zárukou na 50 rokov. 

Viete rodičom otvorene povedať, ak vidíte, že aj oni potrebujú odbornú pomoc? 

Musíme im to dávkovať pomaly. Niektorí sú vďační, že im to otvorene povieme, iní majú ťažkosti prijať to a začnú byť defenzívni až agresívni, že čo sa staráme do ich života a súkromia.

Môžeme za takéto prípady viniť aj náš systém, školstvo, prístup k deťom, vzdelávanie či niečo iné, alebo je to vyslovene o deťoch samotných, rodičoch a prostredí, v akom vyrastajú?

Na formovanie psychiky dieťaťa má vplyv všetko to vrátane rodiny, školy, ulice
a prostredia, v akom vyrastajú. Dosť sa v tomto ohľade zanedbáva školstvo, že sa dostatočne nevenujeme prevencii a vedeniu detí. Na každej škole by jeden z učiteľov, ktorý pozná jej prostredie, mohol byť koordinátorom prevencie.

Dosť by podľa mňa pomohlo, keby nielen malé, ale aj väčšie deti mali poobede družinu, kde
by si robili úlohy, športovali a podobne. Nie všetci rodičia majú možnosť venovať sa deťom
tak skoro, keďže z práce chodia podvečer a často sa to potom prejavuje na ich správaní,
prístupu k povinnostiam a užívajú si „slobodu“.

Je to chyba rodičov, ak si nevšimnú, že vonku pijú alkohol? 

Nie vždy za to môžeme viniť rodičov, väčšinou sa to dozvedia ako poslední. Treba však brať vážne to, keď im niekto naznačí, že s dieťaťom sa niečo deje a nerobiť okolo toho veľké haló. V pokoji sa sním treba porozprávať o tom, čo sa deje, čo sa stalo, prečo sa to stalo a čo ho k tomu viedlo. Treba zahodiť hanbu a pocit viny a vyhľadať odbornú pomoc.

Akú váhu má fakt, že rodičia doma pijú, v neprospech dieťaťa bojujúceho so závislosťami? Je to skutočne vstupnou bránou? Mali by rodičia pred deťmi skrývať každý jeden pohárik? 

Dieťa je úžasný pozorovateľ, takže si môže osvojiť zvyky rodičov ako svojich vzorov. Veľakrát si osvojí správanie a zvyky svojich idolov, ktorými sú v prvom rade rodičia. Vety ako: ‚To môžu robiť iba dospelí a keď budeš dospelý, rob si čo chceš‘ sú nechcené zlo. Má to opačný účinok. 

Čo tak pohár vína či piva hocikedy cez deň, alebo pri večernom sledovaní TV či pri práci okolo domu? Čo ak nie som schopný či ochotný ako rodič zbaviť sa toho a úplne abstinovať. Ako to mám potom komunikovať svojmu dieťaťu?

Ideálne je zamyslieť sa nad tým, či sa pre dobro svojho dieťaťa vzdám cigariet, alkoholu
a drog. Podľa mňa to dieťa za to stojí. Nechcem však kázať prohibíciu, len si treba uvedomiť, že je tam riziko, keď si niekto povie, že bude každý deň piť jedno-dve pivá, alebo pohár vína. Nikto nevie, do čoho to vyústi.

Ako tomu celému ako rodič môžem predísť? Čo si mám na dieťati všímať a čo robiť, aby moje dieťa nezačalo s alkoholom a drogami?

V prvom rade treba začať sebou samým. Treba s ním tráviť čas, ideálne bez mobilov a
televízie, komunikovať s ním a snažiť sa ho pochopiť. Závislosť prichádza z rodiny, zo
spoločnosti, z prehliadania ich problémov a podceňovania zlých zážitkov detí či neschopnosti prežívať napr. smútok. Veľmi chýba včasná intervencia. Rodičia často podceňujú psychické zdravie detí a ich problémy v škole či medzi kamarátmi.

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi liečbou detí a liečbou dospelých závislých?

Viac ma baví práca s deťmi ako s dospelými. S dospelými sa ťažšie spolupracuje, keďže si
myslia, že ich názor je ten správny. Občas sú neschopní priznať si pýchu a majú neochotu byť pokorní.

Ako ste sa k tejto práci a vedeniu centra dostali?

V Nových Zámkoch som pred 32 rokmi ako primár otvoril prvé lôžkové Centrum pre liečbu
drogových závislostí. Chodil som predtým do zahraničných komunít a pochopil som, že pobyt v nemocnici je len na nejaký úvodný detox a že potom musí prísť iná pomoc. Sú ľudia, ktorí potrebujú krátkodobú, strednodobú a dlhodobú liečbu a bolo mi jasné, že s nimi treba pracovať dlhšie a v inom ako nemocničnom prostredí. 

V jednom zariadení som mal možnosť pobudnúť pár dní medzi závislými a keď som odchádzal, požiadal som ich, aby mi povedali čo nerobiť pri liečbe so závislými. Povedali mi: ‚Ste tu s nami niekoľko dní a vidíte, že režim sa veľmi nedodržuje. Fajčí sa tu, máme kontakt s vonkajškom, pozeráme televízor. My potrebujeme prísny režim, dodržiavanie pravidiel, hraníc a pri nedodržaní si za to niesť následky‘. Priznám sa, že vtedy mi to dalo viac ako nejaké semináre, ktoré som navštevoval. Naučilo ma to nesmierne veľa, hlavne cez nich a pomocou nich spoznávať samého seba.

Kto tieto komunity financuje? 

Sme neziskovky a našťastie si nás pod seba zobralo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože poisťovne to preplácať nechcú. 

Dala vám táto práca niečo praktické do súkromného života, respektíve to viete využívať aj inde, napríklad pri vlastných deťoch?

Naučilo ma to nesmierne veľa. Začal som sa pozerať na život, svet a problémy iných ľudí úplne inak. Povedal by som, že si tu navzájom pomáhame. Rodičia musia tiež pochopiť, že príde čas, keď ich začnú „vychovávať“ ich deti. 

Ako vyzerá váš pracovný deň v centre? Koľko času trávite priamo s deťmi a koľko administratívou či manažovaním zariadenia?

Vediem dve komunity, robím poradenské skupiny a vediem aj individuálne rozhovory, no komunikujem napríklad aj s odborníkmi, ktorí pracujú s deťmi a so zvieratami. Nedá sa to úplne rozdeliť, robím toho veľa. 

To vyzerá tak, že tam aj spíte(smiech) No, dajme tomu, že tu trávim veľmi veľa času... ale robím to veľmi rád.