Lýdia Lukáčiková o tehotenstve po potrate: Nechcela som, aby strach pohltil moje šťastie

Spontánny potrat sa odohral na toalete

O plod prišla v prvom trimestri. Práve v tomto období je vyvíjajúci sa život najzraniteľnejší a dochádza k najväčšiemu počtu strát. „Nie je na stratu žiadny špecifický dôvod, takže som sa bála, že sa to stane znova. Ten strach tam je nejakým spôsobom doteraz. Každá tehotná má obavy, ale po potrate je to určite intenzívnejšie,“ hovorí.

Spontánny potrat sa začal doma krvácaním. Lýdia si musela sama zavolať taxík, aby sa dostala na pohotovosť. Lekári ju vyšetrili a oznámili jej, že srdce plodu bije príliš rýchlo, no nevedeli s tým nič spraviť. V kombinácii s krvácaním to bol znak, že niečo nie je v poriadku. V takom nízkom štádiu tehotenstva je medicína často bezmocná. Hoci lekári niekedy podávajú lieky na udržanie plodu, v jej prípade by sa srdiečko plodu rozpumpovať nepodarilo. „Bol to strašný psychický pocit, že niečo v tebe ako keby pomaly umiera. S plačom som išla domov s vedomím, že nemôžem nič spraviť.“ 

Celý proces nakoniec vyvrcholil prirodzene doma, kam sa z pohotovosti vrátila. Hoci to bolo mimoriadne nepríjemné, Lýdia to vníma ako tú „lepšiu“ možnosť. „Stalo sa to na toalete, vyšlo to zo mňa, videla som to a zavolala som svojho muža. Bolo to niečo, čo som nikdy nezažila. Ale je to prirodzenejšie ako kyretáž v nemocnici v narkóze,“ opisuje mimoriadne bolestivý zážitok. Potom ako plod na toalete stratila, musela ísť do nemocnice znova, aby lekári potvrdili, že je plod naozaj preč.

Lýdiu zaskočilo, koľko žien z jej okolia to zažilo tiež

Po prirodzenom potrate jej lekári povedali, že sa môžu pokúšať o dieťa hneď, ako sa na to budú cítiť. Lýdia ocenila ich mimoriadne ľudský a chápavý prístup. Kým fyzicky bolo otehotnenie možné, psychika potrebovala pauzu. Hneď sa na to hneď necítila. Mala tridsiate narodeniny, odišla s kamoškami do Kodane a tri-štyri mesiace sa sústredila na prácu aby si vyčistila hlavu.

Lýdiu zaskočilo, koľko žien z jej okolia má s potratom skúsenosť. „Prekvapilo ma, aké je to bežné. Keď si mladá a chceš dieťa, neriešiš to. Ale keď som o tom začala hovoriť s mamou, kolegami a kamoškami, zistila som, že každá niekoho pozná alebo si tým prešla. To mi pomohlo pochopiť, že v tom nie som jediná,“ vysvetľuje.

Niektoré potraty ženy vnímajú ako bežnú menštruáciu a o tehotenstve ani nevedia

Okrem spontánneho potratu v prvom trimestri má skúsenosť aj s tzv. biochemickým tehotenstvom, ktoré zažila len štyri mesiace po prvom potrate. „Znovu som otehotnela, povedala som to mužovi a o týždeň som začala opäť krvácať. Gynekológovia to ani nepovažujú za potrat. Mnohé ženy si len myslia, že im mešká menštruácia o dva týždne, keď krvácajú ani nevedia, že boli tehotné. Moje kamošky, ktoré majú dve deti, boli reálne tehotné možno šesť-sedemkrát. Je to téma, o ktorej nevieme, že sa deje tak často, hoci nás fyzicky aj psychicky ovplyvňuje,“ opisuje svoju skúsenosť.

Prvé týždne aktuálneho tehotenstva sprevádzala pravidelná kontrola spodnej bielizne

Aktuálne tehotenstvo prirodzene sprevádzal strach. Lýdia priznáva, že na začiatku automaticky kontrolovala spodnú bielizeň a toaletu, aby zistila, či niekde nie je krv alebo výtok. „Kontrolovala som všetky symptómy. Prečo už nezvraciam? Prečo necítim vône? Chcela som chodiť k doktorovi častejšie, potrebovala som uistenie.“ Hoci sa hovorí, že po prvom trimestri je tehotenstvo už viac-menej bezpečné, prirodzený strach ju sprevádza stále, hoci v menšej intenzite.

„Moja povaha mi pomáha tieto veci znášať o niečo lepšie, hoci mi písalo veľa žien, ktoré to nedokázali prekúsnuť a hrozne sa báli,“ hovorí Lýdia, ktorá vďaka svojej náture zvláda aktuálne tehotenstvo s väčším nadhľadom, hoci strach prirodzene má. Keď jej je ťažko, pomáhajú jej konverzácie so ženami z jej okolia. „Porovnávanie sa s inými síce niekedy nepomáha, ale inokedy zasa áno, keď zistím, že to mali rovnako,“ vysvetľuje. Hlavu jej zamestnáva aj jej kreatívna práca či čítanie. Najdôležitejšia je podľa nej kombinácia práce a pohybu.

Všimla si, že ženy po potrate majú tendenciu v ďalšom tehotenstve extrémne obmedzovať svoje aktivity – prestanú piť kávu, športovať, boja sa ísť von, aby neochoreli. „To tej psychike nepomáha. Ja som vedela, že musím byť v pohode. Ak nemáte medicínsky dôvod, ten potrat neovplyvníte tým, že si dáte kávu alebo pridáte fotku na sociálne siete. Nechcela som, aby strach pohltil celé to šťastie.“

Ľudia si neuvedomujú, aká je to bolesť

Lýdia vystupuje na sociálnych sieťach, no pôvodne svoje tehotenstvo zverejňovať nechcela.  Napokon sa ho však so svojím publikom rozhodla zdieľať. „Nechcela som, aby strach pohltil moje šťastie. Povedala som si, že to, že dám fotku na Instagram, mi nespôsobí potrat,“ hovorí.

Keďže už sledovateľom už povedala aj to, že sa jedno tehotenstvo nepodarilo, rozhodla sa im povedať aj o tomto. „Ak sa to má stať, tak to neovplyvním. Nepijem, nefajčím, nerobím adrenalínové športy. Chcela som ukázať, že aj po potrate môže prísť ten vytúžený koniec. Chcela som zdieľať aj to zlé, aj to pekné,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.

Keď Lýdia zdieľala svoj príbeh na Instagrame, zasiahlo to tisíce ľudí, ktorí sa dozvedeli, čo sa jej stalo. S cieľom prejaviť súcit však prišli aj nevhodné poznámky: „Príroda vedela prečo...“, „Asi to bolo chybné... dobre, že odišlo teraz a nie neskôr,...“ „Všetko je tak, ako má byť...“ Lýdia upozorňuje, že takéto slová ženám, ktoré stratu prežili, nepomáhajú a nechcú ich počuť.

Podľa Lýdie je dôležité myslieť aj na seba, nie len na bábätko

Pri tomto tehotenstve sa Lýdia vedome rozhodla tešiť a pripravovať veci postupne. Hoci ju čaká cisársky rez, rozhodla sa zamerať nielen na dieťa, ale aj na seba. „Pri prvom pôrode som myslela len na dieťa, aj keby som ja mala zomrieť od bolesti. Teraz sa sústredím na svoje psychické zdravie. Chcem, aby som bola v pohode aj ja, nie len bábätko.“