Štefan žije v Prešove na parkovisku: Umýva sa octom, do karavanu mu chodia aj balíky z Temu (Reportáž)

O pár sekúnd neskôr za zvuku jemného vŕzgania sledujem otváranie karavanových dverí, z ktorých vychádza štíhly starší muž s divokejšími sivými vlasmi a zlatými náušnicami v ušiach.

Ostávam mierne v pomykove, na prvú by som si povedal, že je to dobrodruh s hipisáckou dušou, ktorý cestuje po Slovensku a práve si spravil zastávku v Prešove. Štefan je normálne a čisto oblečený a cítiť, že v značnej miere dbá aj na hygienu.

„No, toto je môj vozový park, auto a karavan, haha. Mazda je nepojazdná a navyše je to jedno, ja už aj tak nemôžem kvôli zhoršenému zraku šoférovať. Policajti mi povedali, že za 30 eur ho prídu odtiahnuť na vrakovisko, tak to radšej nech je tu. Keď som sem prišiel, ešte mi ho nejaký dobrák aj nabúral,“ hovorí a ukazuje pri tom na rozbité zadné svetlo.

Na charitu sa vybodol, nechce žiadne konflikty

Ako prvé mi Štefan začne vysvetľovať, že jediné, čo ho v tomto prívese niekedy ničí, je vlhkosť a pleseň. Dvere a steny drobného a starého karavanu prirovnáva k plachtám, aké mali starí Indiáni v ich stanoch.

Nebol som v živote veľakrát v kontakte s človekom bez domova, takže sa mi hneď tisla otázka, či nehľadá pomoc pri nejakej charite.

„Chodil som do jednej. Mal som s nimi kvázi spoluprácu, aj mi pomohli, ale začali sa tam zbiehať ľudia, ktorí boli pre mňa nebezpeční. Viete, spoločnosť nás, teda ľudí bez domova, berie za asociálov, ale nie je to tak. Na charitu som sa vybodol, pretože raz som dokonca musel na jedného muža použiť slzný sprej, ktorý som si šetril na ozajstné nebezpečenstvo,“ hovorí Štefan.

Štefan nevyzerá ako typ človeka, ktorý by mal problém so závislosťami. Povedal mi, že nefajčí, denne si dá maximálne dve pivá a ani na pohľad nevyzerá ako človek, ktorý by mal problém s alkoholom či drogami.

Položil ho neplatič z Česka

Štefan tvrdí, že v tejto ťažkej životnej situácii sa ocitol kvôli podvodníkom z Česka, ktorí mu údajne najskôr neplatili a potom ho obvinili z ekonomickej trestnej činnosti, pričom päť rokov strávil dokonca vo väzení.

V tejto situácii je už od roku 2007. Isté obdobie ešte býval v hoteli, ktorý spravoval v rámci svojej podnikania, no z toho sa musel po ďalších problémoch odsťahovať.

Prezradil mi, že v ťažkých časoch sa nemohol ani o nikoho oprieť, keďže manželku a rodinu nemal. Keď som sa ho pýtal na iných rodinných príslušníkov, nebolo mu príliš do reči.

Štefan si je istý, že v jeho prípade zlyhal právny štát. Tvrdí, že sudkyňa v jeho procese bola podplatená a kľúčovým problémom je vymožiteľnosť práva. Dodáva, že ak by som prišiel inokedy, vie mi všetko zdokladovať aj písomnosťami.

Je cítiť, že svojím prípadom stále aktívne žije. Na sudkyňu podal trestné oznámenie, pričom z rukáva sype mená zainteresovaných ľudí zo súdnictva či polície. 

Na wecko ide do obchoďáku, telefón si nabíja cez powerbanku

Zaujíma ma, čo robí počas bežných dní a ako si tu vlastne nažíva. „Ako som už spomenul, nie je to veľmi život, skôr prežívanie. Ale tak čo, napríklad, dnes idem do mesta, musím zohnať nejaké drobné na naftu, aby som si mohol kúriť s bufíkom. A ešte do nemocnice na prevez, keďže mám na chrbte popáleninu,“ hovorí.

Na toaletu chodí von, prípadne ide na benzínku, alebo do nákupného centra. S tým problém podľa jeho slov nie je. Telefón si nabíja cez powerbanku, tú si chodí nabiť do mesta. Ako mi hovorí, dá sa tak prežiť, ak človek vie, kam môže ísť a ako si môže pomôcť.

Jeho karavan je na odstavnom parkovisku, ktoré nie je ani za bieleho dňa príliš vábivým spotom. Ako je to v noci, nechodia tam rôzne individuá?

„Nie, sem nikto nechodí. Respektíve tak, chodia sem len nejakí šoféri a ľudia, čo tu majú autá a dodávky a tí si hľadia svoje, je tu veľmi pokojne,“ opisuje štvrť pre lokálov známu ako Stará Dúbrava.

Pomoc silou-mocou nehľadá

Štefan priznáva, že jediným finančným zdrojom, ktorým disponuje, je dávka v hmotnej núdzi, čo predstavuje 170 eur mesačne. Dodáva, že ak by neexistoval obchod, kde si nosené či darované oblečenie kupuje za pár eur, asi by chodil holý.

„Aj si operiem, ľudia možno ani nevedia, ale v meste je normálne verejná práčovňa, ale tak kto to už dnes využíva, to len málokto,“ hovorí. Jeho cieľom je zachovať si samostatnosť a nikoho neotravovať.

Na základe Štefanovej spovede usudzujem, že má zdravotné problémy s chrbtom, ktorý si omylom popálil. V nemocnici pochodí bez problémov, keďže má vyšší vek, tak zaň poistenie platí štát, a nedávno mu ešte k tomu schválili aj ZŤP.

„Mám 67 rokov a už to nevylepším. Môj zdravotný stav nie je dobrý a nikto mi nechce vymeniť zdravotnú kartu za niekoho mladšieho, haha,“ vtipkuje Štefan.

Po intenzívnej debate na parkovisku žiadam Štefana, aby mi ukázal svoj príbytok. Auto odomkne len na chvíľu, má v ňom bochník chleba, krabicu mlieka, deku a veľa rôznych krabíc.

Panvice, spacák či ringlight

V karavane to vyzerá, možno prekvapivo, dosť usporiadane. V rohu dole sa krčia tri prázdne plastové fľaše od piva, na stolíku sú rôzne nádoby, panvica, kanvica či káva. V zadnej časti má miesto na spanie, kde je veľa perín, deka či spacák, ktorý sa mu hodil najmä v silných mrazoch.

Zaujme ma aj ringlight v poličke, na ktorý Štefan reaguje, že si objednáva často veci z Temu, pričom chce robiť aj video obsah, cez ktorý chce očistiť svoje meno a vrátiť svoj prípad na súd.

„Moja adresa je toto parkovisko, teda Sabinovská 138, tu mi chodia aj balíky z Temu, čo si objednávam,“ hovorí.

V závere debaty sa ho ešte pýtam, ako je možné, že v takej situácii ostáva naďalej pozitívne naladený. „Ja som bol vždy optimista. Aj keď bolo dobre, aj keď začalo byť zle, som aj teraz. Navyše, čo mi ostáva,“ dodáva.

So Štefanom sa po necelej hodine návštevy lúčim, pričom mu na stole nechávam aspoň 10 eur na spomínanú naftu, pomocou ktorej si vyrába v karavane teplo.

Nech už skončil v tejto neľahkej situácii akokoľvek, je vidieť, že sa silou-mocou snaží bojovať a udržať si podmienkam primeranú životnú úroveň.