V nasledujúcich riadkoch si povieme niečo o základe morálneho kódexu bušidó, jeho historickom vývoji, formách, ale i romantizácii a zneužití.
„Byť spokojný s postavením v živote, prijímať situáciu, do ktorej sme sa narodili ako nezmeniteľnú a pracovať na sebe v rámci daných možností, byť poddaný hlave rodiny, uctievať predkov a cvičiť sa vo vojenskom umení pestovaním a disciplinovaním mysle i tela.“
Väčšina ľudí si myslí, že Bušidó je akýsi nemenný súbor zásad a pravidiel, ktoré japonskí bojovníci dodržovali od počiatku vekov. Skutočnosť je však iná, a tak ako bojové techniky a dobyvačné zbrane sa postupom času vyvíjali aj princípy najdôležitejšej spoločenskej kasty. Samotný vznik samurajov v takej podobe, v akej ju poznáme dnes, sa spája s vyhlásením vojenskej vlády v Kamakure roku 1192, kedy cisár menoval Joritoma z rodu Minamoto prvým Šógunom - vojenským vládcom celej krajiny. V Japonsku vtedy skončila nekonečná občianska vojna, v ktorej rod Minamoto porazil nielen konkurenčný rod Taira, ale tiež mimoriadne vplyvný klan Fudžiwara ovládajúci tvrdou rukou cisársky dvor i samotného cisára.
Medzi novým šógunom a jeho asi 2 000 vazalmi vznikol zvláštny vzťah, kedy pán poskytoval svojim poddaným "milostivé skutky" (go-on), spočívajúce nielen v ochrane ich životov, ale aj v garancii práva na vlastníctvo pôdy a majetku. Na druhej strane sa na nich ale vzťahovala požiadavka na "plnenie záväzku" (Hoko), kedy bojovník musel byť pripravený kedykoľvek položiť za svojho pána život. Po roku 1192 vytvorili títo vazali jadro budúcej samurajskej hierarchickej štruktúry. Od samého začiatku sa tak samuraji riadili pomerne presne vymedzenými etickými pravidlami. Dôraz sa kládol na oddanosť, česť, odvahu a umiernenosť v osobných nárokoch. Často sa hovorilo o "ceste bojovníka" (Musa no Narai) alebo o "ceste luku a koňa" (kjúba no lopte), rozhodne však nešlo o žiadny kódex v písomnej forme.
Po vyhlásení šógunovej vlády v roku 1192 sa stala faktickým hlavným mestom Japonska Kamakura v blízkosti dnešného Tokia. Od cisárskeho sídelného mesta Kjóta ju delilo asi len 500 kilometrov. Vtedajší samuraji boli viazaní vernosťou voči Šógunovi, stále tu ale bola aj istá cisárska autorita, hoci iba formálna. Rod Minamoto si krvou a železom zabezpečil dedičnú funkciu šógunov, ale Joritomo ju pre svojich potomkov nedokázal udržať. Nemal dostatočne schopných a jednotných synov, a tak sa po jeho smrti v roku 1199 dostal k moci rod Hódžó, z ktorého pochádzala jeho manželka. Vedúci klan zaviedol novú dedičnú funkciu Sikken - "regenta šóguna"- tá potom na viac ako 130 rokov nahradila post "najvyššieho generála samurajov“.
Hodnosť šóguna však stále existovala, no funkcia bola rovnako formálna ako tá cisárova v Kjóte. Hoci sa väčšina cisárov so svojou bezmocnosťou zmierila, našli sa aj takí, čo sa postavili na odpor. Najznámejší je prípad ambiciózneho "syna bohov" Godaiga, ktorý sa krátko po nástupe k moci v roku 1319 pokúsil prevziať moc do svojich rúk. Nakoľko však nemal vlastných vojakov, vyzeral jeho boj spočiatku beznádejne. Nakoniec mu výrazne pomohol dovtedy málo známy samuraj Masašige z rodu Kusunoki, ale predovšetkým na jeho stranu prešlo silné vojsko Takaudžiho z rodu Ašikaga, ktoré pôvodne do boja proti nemu vyslal samotný šógun.
(Tradičný symbol japonských císárov)
Obaja síce svoju pomoc zdôvodňovali tým, že cítia záväzok voči cisárovi ako najvyššiemu vládcovi krajiny, ale nakoniec podľa vzoru „kam vietor, tam plášť“ rod Ašigaka zradil – cisárovi zostal verný len Masašige.
KVÍZ: Poznej, jestli jde o slavné anime, nebo o šílený vymyšlený příběh
29. listopadu 2023 18:00
V júni 1333 vojenská vláda v Kamakure padla a cisár si začal budovať svoju vlastnú vládu. Po troch rokoch však Takaudži začal na cisára naliehať, aby sa opäť stiahol do ústrania a menoval ho novým Šógunom. Keď mu Godaigo nevyhovel, postavil sa so svojimi samurajmi proti nemu. Pri strete bránil cisára len Masašige, ktorý po svojej porážke vykonal seppuku.
Takaudži potom dosadil na trón iného cisára a ten ho vymenoval prvým vojenským vládcom z novej dynastie šógunov. Takaudži síce zvíťazil, ale dodnes je predmetom opovrhnutia, pretože sa stal symbolom dvojitej zrady - najpr zradil vládu v Kamakure a potom aj cisára. Zato Masašigeho neskôr všetci obdivovali ako vzor nekonečnej lojality voči cisárovi.
V druhej polovici 15. storočia sa mocenský systém ústrednej vojenskej vlády rodu Ašikaga rozpadol a nastalo "Obdobie bojujúcich provincií", ktoré sa najčastejšie datuje do rokov 1467-1590. Práve táto éra, kedy bojoval doslova každý s každým a boli vybojované tie najhrdinskejšie bitky, sa dnes považuje za zlatý vek samurajov. Pamiatka na samurajov, ktorí sa v týchto bojoch preslávili, žije dodnes v rôznych románoch, divadelných hrách a dobrodružných historických filmoch, ktoré si získali obrovskú popularitu aj mimo Japonska.
Hrdinské činy bojovníkov a príklady ich taktického dôvtipu boli v nasledujúcom mierovom období Edo podrobne popísané v mnohých knihách, ktoré predchádzali teoretickým spisom o samurajskom kódexe Bušidó. Dodnes je veľmi obľúbenou kronika Kojo gunkan z roku 1616, v ktorej boli cnosti ideálnych samurajov opísané na príklade niekoľkých príslušníkov rodu Takeda. Treba však povedať, že opisy bývajú dosť idealizované. Boje za éry bojujúcich provincií boli v skutočnosti nielen veľmi kruté, ale aj plné najrôznejších prejavov zrady, zákernosti a nečestnosti. Ak niekto chcel prežiť, na ušľachtilé myšlienky o cti, vernosti a veľkodušnej ochrane slabších často neostával veľký priestor.
Poslednou veľkou bitkou pri Odaware v roku 1590 skončilo obdobie bojov a faktickým vládcom Japonska sa stal Hidejoši z rodu Tojotomi. Ten sa ale s týmto úspechom neuspokojil a začal pripravovať inváziu na ázijský kontinent. Pred svojich samurajov postavil nový – ambiciózny cieľ - zvrhnúť čínsku dynastiu Ming, dobyť jej územie a pokračovať ďalej do Indie. Ťaženie proti Číne a invázia do Kórey v máji 1592 však skončili veľkým nezdarom. Po Hidejošioho smrti tak celý rod Tojotomi nakoniec upadol, pričom sa šógunom a zakladateľom novej dynastie vojenských vládcov stal jeho rival Iejasu z rodu Tokugawa.
Po roku 1603, kedy v Japonsku skončila éra krvavých vojen, sa životný štýl samurajov úplne zmenil. Z nie príliš kultivovaných bojovníkov sa stali vládni úradníci, a preto musel každý z nich získať aspoň základy vzdelania. Nové a neobvyklé nároky kládlo na samuraja tiež konfuciánske učenie: Po novom mali byť šetrní, skromní v jedle, pití aj v zábave a stále sa vzdelávať v klasických náukách. Rozhodujúcou normou ich činov sa stal nie kódex bojovníka, ale "samurajský zákonník" (bukom šohatto) vyhlásený roku 1615. Ten s rôznymi úpravami platil až do roku 1867, pričom sa postupne čoraz viac rozchádzal so starými samurajským tradíciami.
Ťažko niesli samuraji najmä zákon z roku 1683 znemožňujúci takzvané džunši, kedy samuraj po smrti svojho pána mohol spáchať rituálnu samovraždu. Samuraji tak síce boli naďalej vojakmi, ale ich životný štýl sa v mnohých smeroch priblížil civilným byrokratom vo vtedajšej Číne a Kórei. Za éry Edo prišli samuraji o podstatu svojej životnej náplne - nemohli bojovať a zakázané mali aj manuálnu a obchodnú činnosť, na druhej strane ale získali rôzne nové privilégiá.
Zatiaľ čo predtým mohli vlastniť meč aj neurodzení ľudia, teraz to boli len samuraji, ktorí sa smeli objaviť na ulici s katanou. Stali sa však všeobecným postrachom, nakoľko mohli bez trestu zabiť kohokoľvek, kto sa im znepáčil alebo im predpísaným spôsobom nevzdal úctu. Ako špeciálna kasta tvorili v tomto období 7-10 % obyvateľstva.
Mnohí samuraji sa zmierili so životom na periférii, iní ale nemohli zabudnúť na zlaté časy, kedy byť buši znamenalo byť mužom činu. Venovali sa preto veľmi intenzívne rôznym bojovým umeniam, pričom vytvorili špecializované školy, na ktoré dnes nadväzujú masy nadšencov po celom svete. Nie je to len džudo (boj bez zbrane), kendó (boj s mečom) alebo kjúdó (lukostreľba), ale aj mnoho ďalších bojových disciplín.
Často sa zaoberali aj štúdiom zenového budhizmu, ktorý do značnej miery tiež ovplyvnil bojové umenia. Nebolo ale málo ani takých samurajov, ktorí sa ponorili do spomienok na slávne bitky v ére bojujúcich provincií a snažili sa preniesť etické ideály vtedajších bojovníkov do nových podmienok života v mieri. V už spomínanej kronike Kojo gunkan sa vôbec prvýkrát objavil v písanej forme termín Bušidó.
Znovu sa k nemu až o 100 rokov neskôr vrátil Cunetomo Jamamoto v preslávenom diele Hagakure kikigaki ("vypočutý v tieni lístia" ), nazývanom krátko Hagakure. Ďalšími známymi autormi samurajskej literatúry sú Mijamoto Musaši, autor slávnej Knihy piatich kruhov a Júzan Daidódži, autor Úvodu do bojových umení.
Za samurajskú "bibliu" sa dnes považuje už spomínaná kniha Hagakure. Jamamoto ju vytvoril počas pobytu v budhistickom kláštore, keď zomrel jeho pán z rodu Nabešima a on podľa nových zákonov nemohol spáchať samovraždu. Kniha však bola určená predovšetkým pre príslušníkov rodu Nabešima a až do roku 1867 ju poznal len úzky okruh ľudí. Svetovú slávu Bušida odštartoval až japonský filozof Inazó Nitobe, ktorý žil v USA a roku 1905 vydal v New Yorku knihu s názvom Bušido - duša Japonska.
V kódexe Bušidó sa hovorí o siedmich samurajských cnostiach. Medzi najdôležitejšie patrí odvaha. Zároveň sa ale vždy zdôrazňovalo, že vrhnúť sa bezhlavo do boja a nájsť v ňom smrť nie je samo o sebe nejako mimoriadne odvážne ani záslužné. Položiť život za cieľ, ktorý nie je hoden tejto najvyššej obete, sa v Hagakure označuje ako "psia smrť".
Na druhej strane sa ale odsudzuje aj to, keď si chce niekto za každú cenu zachrániť život len kvôli tomu, že si ešte nesplnil nejaký svoj osobný cieľ. Často bývajú citované úvodné slová Hagakure: "Cesta samuraja spočíva v smrti. Ak ste postavení pred zásadnú voľbu či žiť, alebo zomrieť, rýchlo sa rozhodnite pre smrť. Nie je to príliš ťažké. Buďte rozhodní a postupujte vpred."
Vedúcim motívom konania každého samuraja bola nekonečná oddanosť pánovi. Tá ale nemala nič spoločné s otroctvom či nevolníckym poddanstvom. Samurajský duch znamenal, že každý sa cíti ako nezávislý silný jedinec – individualita. V japonskej literatúre aj na scénach tradičných divadiel dojímajú Japoncov dodnes desiatky tragických príbehov samurajov, ktorí svojou oddanosťou zaplatili životmi. Najznámejší z nich je aj príbeh 47 verných samurajov, ktorý je založený na skutočnej udalosti zo začiatku 18. storočia.
(Hroby 47 samurajov v meste Sengaku)
Medzi ďalšie samurajské cnosti patrí ochrana cti a dobrého mena, vnútorná pravdivosť, spravodlivosť, dodržiavanie etikety a ľudskosť. Posledné tri vlastnosti sú priamo prevzaté z čínskych konfuciánskych predstáv ušľachtilého muža. Čo sa týka "ľudskosti", užíva sa v súvislosti s Bušidó ťažko preložiteľný termín buši no nasake. Jedná sa o akýsi "samurajský súcit", ktorý sa od "normálneho" súcitu líšil mocou niekomu život vziať alebo mu ho naopak darovať.
Chrániť svoju česť a dobré meno bolo pre samuraja otázkou života a smrti. Strata dobrého mena bola tragédiou, ktorú mohol riešiť len samovraždou. Poňatie bojovníckej cti však bolo v Japonsku úplne iné ako u nás. Ak európsky rytier naozaj udatne bojoval, nestrácal česť ani v prípade porážky alebo zajatia. V Japonsku sa porazení brali do zajatia len výnimočne - za predpokladu, že ich bolo možné ihneď za niekoho vymeniť.
Odseknuté hlavy samurajov boli viac cenené ako vojnová korisť v podobe drahých kovov, zbraní či pôdy. Po víťaznej bitke boli zhromaždené v sídelnom hrade a po umytí, učesaní a namalovaní pier sa pri zvláštnom obrade predviedli hradnému pánovi (Daimjó) a vyšším veliteľom. Tento zvyk sa udržal až do začiatku 17. storočia.
Pohŕdanie smrťou odráža aj kvet sakury ako tradičný symbol samuraja - nevydrží na strome do momentu až uschne, ale znáša sa k zemi pri prvom závane vetra tak prirodzene, ako keď samuraj položí život za svojho pána. Za dôkaz samurajskej odvahy a zvládnutia bojového umenia sa však nikdy nepokladala schopnosť zabiť čo najviac nepriateľov. Naopak. Za toho, kto vrcholne zvládol tajomstvo meča, bol pokladaný ten, kto meč vôbec nemusel tasiť.
Samuraj, ktorý dotiahol techniku meča do dokonalosti a bol duševne odolný, radšej ustúpil z boja. Toto "umenie meča, ktoré necháva žiť" propagoval v 17. storočí aj jeden z najslávnejších majstrov bojových umení Mijamoto Musaši, zakladateľ Školy dvoch mečov.
Všeobecne známym sa medzi Japoncami stal pojem Bušidó až v ére Meidži (1868- 1912). Japonci vtedy po storočiach začali hľadať svoje miesto medzi ostatnými národmi a ideály samurajského etického kódexu mohli byť využité pri vzniku predstáv o japonskej národnej povahe.
S postupným rastom japonského nacionalizmu sa však koncepcia Bušidó začala meniť a v jej centre sa objavila predovšetkým predstava úplnej oddanosti cisárovi a pripravenosti k obetovaniu života za záujmy národa. Ešte viac sa tieto tendencie objavili za 2. svetovej vojny, kedy sa často hovorilo aj o "očistnej sile boja". Obyvateľstvo bolo počas ťažkých časov na sklonku vojny vyzvané k tomu, aby podľa samurajskej tradície hľadalo vnútornú silu.
(Cisár Meidži, ktorý bol otvorený prozápadnému smerovaniu Japonska)
Po vojne bol veľkým obdivovateľom samurajského ducha významný spisovateľ a kandidát na Nobelovu cenu Juki Mišima, ktorý nakoniec v dôsledku sklamania z povojnového vývoja ukončil svoj život rituálnou samovraždou. Jednou z jeho posledných kníh je Úvod do Hagakure, kde sa vyznáva z obdivu ku knihe, ktorá pre neho bola v celom živote najdôležitejšia a snaží sa priblížiť cnostné samurajské myšlienky dnešným ľuďom.
Romantický ideál japonského stredovekého samuraja je aj na začiatku 21. storočia stále príťažlivý pre desaťtisíce nadšených ctiteľov v mnohých krajinách sveta. Nemali by sme ale zabúdať na to, že Cunetomo, Nitobe, Mišima i ďalší kľúčoví teoretici Cesty samurajov boli ľudia, ktorí sami žiadnu osobnú praktickú skúsenosť s vedením krvavých bitiek z feudálnych čias nemali, a tak ich obraz dokonalého a vždy cnostného bojovníka neodpovedal realite.
