Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
V bratislavském Pentagonu jsme navštívili Marcela, který se s námi podělil o jeho životní příběh a dlouholetý boj se závislostí na drogách.
Marcelovi je 47 let, ale v životě zažil tolik, že by se o něm dal klidně natočit celovečerní film. Nebyl by to však film, který by diváky potěšil, ale šokující drama o životní cestě mladého člověka, kterému pár špatných rozhodnutí zničilo život. Toto je příběh o muži, který kvůli drogám přišel o všechno, co považuje za důležité. Domov, rodinu, děti či roky na svobodě. Jediné, co mu zůstalo, je on sám a jeho vůle něco změnit.
S Marcelem jsme se setkali dvakrát, protože byl jeho příběh tak fascinující, že se do jednoho rozhovoru nedal obsáhnout. Při druhém setkání jsme mu přinesli sušenky a čokoládu jako poděkování za jeho ochotu. Marcel byl za tuto pozornost vděčný a my jsme byli svědky toho, jak se bez váhání rozdělil s hladovým kamarádem.
Během našeho rozhovoru se u nás zastavila i správkyně jedné bytovky v bratislavském Pentagonu a nemohla si Marcela vynachválit. Je vždy ochoten pomoci lidem v okolí, uklízí bytovky, a když mu správkyně svěří peníze, aby jí udělal laskavost a něco koupil, vždy jí vše do centu vrátí. Říká, že kdyby měla dostatečně peněz a mohla by mu poskytnout bydlení, udělala by to bez mrknutí oka.
Marceli příběh je další důkaz toho, jak může jedna mladická nerozvážnost člověka odsoudit na život na okraji společnosti. Marcelovy současné životní podmínky však nevypovídají o jeho charakteru, ale o obyčejné lidské slabosti, při které nedokázal odolat pokušení píchnout si ještě i tu další dávku.
V tomto rozhovoru se dozvíš:
jak se Marcel dostal k užívání drog;
jak mu závislost poznamenala rodinný život a kariéru;
jak sloužil v policejním sboru s drogovou závislostí;
co všechno zažil během svého života v okolí Pentagonu;
zda mu někdy šlo o život;
jak chce se závislostí bojovat a jaké má plány do budoucna.
Ahoj, Marceli, můžeš mi říct víc o svém dětství?
Možno ťa to prekvapí, ale pochádzam z úplnej, usporiadanej rodiny. Chodil som na základnú školu, potom strednú, ktorú som tiež dokončil. Išiel som aj na vojnu. Vrátil som sa a potom to prišlo. Štrnganie, demokracia a drogy.
To je dost zkrácená verze. Jak ses dostal k drogám poprvé?
Sám si na tú otázku neviem dať odpoveď. Keď nad tým tak spätne rozmýšľam, tak to asi bola tá zvedavosť. Zvedavosť, ktorá vypukla do závislosti. Heroín bol taký prvý veľký ošiaľ po revolúcii. Tá voľnosť, čo po nej prišla, otvárala toľko možností. Ja som bol mladý a hlúpy, tak som bol hlavne zvedavý.
Kdo ti ho poprvé nabídl?
Dal mi ho takzvaný priateľ, kamarát z detstva. Povedal: „Marcel, daj si, je to eufória.“ Tak som to teda vyskúšal. Na druhý deň som mu už sám volal, či nemá viac. Mal som vtedy 18 rokov. Ja som však celý život pracoval. Nekradnem, nepijem, toto bol môj kríž.
Mama vošla dnu a videla všetko náradie, kelímok aj ihly. Vošla presne, ako som si to pichal.
Byl jsi celý život závislý jen na heroinu?
V podstate hej. Pervitín som spoznal až 5 či 6 rokov dozadu. Ten mi úplne zobral rozum.
Bol policajt, pasák a teraz je bezdomovec v Pentagone. Prepustili ho z väzenia, no život mu ničí závislosť na heroíne (Rozhovor) Zdroj: Karin Filkaszova/REFRESHER
Říkáš, že jsi celý život pracoval během své závislosti. Jaká jsi vykonával zaměstnání?
Ja som toho robil naozaj veľa. Robil som napríklad na centrálnom príjme na Kramároch sanitára, robil som aj šoféra. Robil som dokonca aj mestského policajta. Bol som vlastne v zastúpení prvej mestskej polície v Bratislave.
Policistu? Neměli jste před nástupem žádné drogové testy?
Nie. To boli divoké začiatky po revolúcii. Tam sa ešte o to nikto nezaujímal. Na starosti som mal druhý obvod okolo Istropolisu. V tej dobe bolo najviac dílerov. Ja som mal za úlohu ich zadržať a zavolať federálov. Ale ja som z mesta, mám strašne veľa priateľov a veľa ľudí tu poznám. Keď ma tam zavolali, väčšinou som toho dílera poznal osobne.
Zobral som ho preto na operačné stredisko a skonfiškoval drogy. Mali sme tam vtedy také kreslo, do ktorého som to schoval a dílera som pustil. Kreslo bola taká naša skrýša. Nebol som jediný, kto užíval drogy v mestskej polícii.
Jak dlouho jsi tam vydržel a proč jsi skončil?
Rok aj pol. Každá služba mala svoj zápis a moja služba prebiehala bez zatýkaní. To bolo podozrivé, lebo každý mal nejaké výsluchy, len ja nie. Tak došiel nový náčelník, dal mi krvný test a povedal: „Marcel, musíme sa rozlúčiť.“ Na rozlúčku mi dal vysielačku, ktorú mám doteraz.
Jak jsi zvládal pořád měnit jednu práci za druhou?
To som zvládal v pohode. Práca, drogy, to sa dalo. Ale okolie nezmeníš. Hlavne mamu, otca, celú rodinu. Všetci sa na mňa pozerali, že čo sa s tebou deje, Marcel?! Nechápali, čo je so mnou. Až kým neprepuklo, že som užívateľ. Skús sa vžiť do mojej situácie. Mám sestru, ktorá je v zdravotníctve a brat je chemik.
Nikto z rodiny nebol trestaný, u nás bol kriminál veľké tabu. Aj drogy boli tabu. Tak daj odpoveď mojej mame, že prečo. Povedz otcovi, že prečo. Mama si ku mne sadla a pýtala sa, že prečo práve drogy. Ja som jej nevedel odpovedať. To svinstvo bolo silnejšie. Keď prestanem, tak je tam abstinenčný záchvat. To sa nedá prestať, ty to proste stále chceš.
Jak na to přišli?
Dovtedy som bol normálny. Môj dedo bol Nemec, tak my máme takú striktnú, pedantnú výchovu. Mal som prísneho otca, pred ktorým som mal rešpekt. Žil som takým štýlom, že škola, tréning, vychádzka s kamarátmi, ale samozrejme s večierkou. Zrazu nastala veľká zmena.
Začal som chodiť neskoro, chodil som domov rozgajdaný a to si rodičia všimli. Najprv našli v bunde cigarety a mysleli si, že to kvôli tomu. Ani fajčiť som nemohol a to som už bol dospelý. V minulosti som zvykol zápasiť a bol som v tom naozaj dobrý. Otec chcel mať zo mňa hviezdu, športovca. Nie závisláka.
Bol policajt, pasák a teraz je bezdomovec v Pentagone. Prepustili ho z väzenia, no život mu ničí závislosť na heroíne (Rozhovor) Zdroj: Karin Filkaszova/REFRESHER
Kdy zjistili, že jsi závislý?
Raz som zabudol zamknúť kúpeľňu a mama vošla dnu. Videla všetko náradie, kelímok, ihly. Práve som si to pichal. Úplne sa zhrozila. Keď to večer povedala otcovi, on vtedy z toho dostal prvú porážku.
Strašne. Otec kvôli mne od hanby odišiel z roboty. Predstav si tú staršiu generáciu a to, keď prepuklo, že ja beriem drogy. Všetci sa mi snažili pomôcť. Ja som bol hrdina, geroj. Užíval som drogy, to mi zatemnilo mozog, nado mňa nebolo.
A jaký máš vztah s rodinou teď?
Nemám už ani mamu, ani otca. Mama zomrela na infarkt, otec na rakovinu. Nemám sociálne zabezpečenie. Súrodenci majú vlastný život, tam zasahovať tiež nechcem. Už som ich nevidel aspoň 5 či 6 rokov. Bratranec aj švagor pracujú na polícii. Nikomu nešlo do hlavy, že ja, úspešný športovec, toto robím. Nikto nechápal, kde nastala chyba.
Ty víš kde?
Sám neviem.
Snažil ses s tím bojovat? Nezkoušel jsi někdy odvykačku?
Nie, nechcel som. Tie drogy ťa prenasledujú všade, nechcel som sa ísť liečiť. Keď mám nejaké peniaze, tak to proste miniem na to. Nechcel by som ísť na metadón, to ma hneď rozoberie. Aj doktor mi povedal, že keď chcem ísť na metadón, tak nech idem na most, skočím dole a radšej sa zabijem. Dal mi lieky, ktoré som samozrejme hneď užil a bolo po návšteve.
Mal som na starosti 3 prostitútky, ktoré som strážil a dával na ne pozor. Baba si spravila svoju robotu, potom sa išli kúpiť drogy.
A co s tvým vlastním rodinným životem?
Usporiadaný rodinný život som nemal nikdy, mám ale 2 deti. Sú teraz v ústave. Žili sme s jednou ženou v domácnosti, ale deti prišli neplánovane. Teraz majú 10 a 14 rokov. Majú už adoptívnych rodičov, ktorí ich chcú do opatery, tak mi riaditeľka zakázala sa s nimi stretávať.
Tvé přítelkyně vždy akceptovaly, že jsi závislý, nebo byly závislé i ony?
Tie prvé to neakceptovali. Keď to zistili, tak sa so mnou okamžite rozišli. Posledné boli tiež užívateľky, ale to už nie je vzťah.
S dětmi jsi teda úplně ztratil kontakt?
Vídaval som ich každú stredu. Ale jeden deň ma riaditeľka zavolala k sebe, že chce vidieť negatívny moč, inak deti neuvidím a návštevy mi budú odobraté. Tak aj bolo, moč pozitívny, návštevy odobraté. Oboznámila ma neskôr, že majú náhradnú rodinu. To bolo 3-4 roky dozadu. Už majú náhradných rodičov, ktorí si ich chcú zobrať natrvalo. Už je to definitívne, musím ísť na súd ešte, ale žijú v tej rodine, majú svoj vlastný život.
Co se stalo s matkou tvých dětí?
Ona je teraz vo väzení. Minulý týždeň ju zatkli pri Tescu. Kradla nejaké potraviny a chytili ju. Dostala 8 mesiacov. Ona mala zákaz sa s nimi stretávať aj tak, lebo raz došla a zaspala tam na posteli. Riaditeľka ju tam našla potom v takomto stave úplne sfetovanú.
Pracuješ teď někde?
Teraz nie. Som 2 týždne doma z výkonu trestu. A pred troma dňami som sa vrátil z cely policajného zaistenia, kde mi zobrali vodičák.
Za co a jak dlouho jsi byl ve vězení?
Za drogy. Vždy mi našli nejaké drogy. Bol som vo väzení asi osemkrát. Vždy iba tak 5 až 8 mesiacov, za skladačku, keď mi našli vo vačku. Ja som to nikdy neschovával. Keď ma zastavila hliadka, tak sa ma pýtali, čo mám pri sebe. Vždy som to vyložil. Bol som vo väzení v Győri, v Leopoldove, v Želiezovciach. V Ilave som bol rok, to je najprísnejšia väznica.
A co abstinenční příznaky ve vězení?
Vo väzení sa ti hneď prehodí psychika, máš tie isté príznaky, ale tam to inak vnímaš. Tým pádom sa ti to uľahčuje. Ideš k doktorke, ona ti dá diazepam alebo tramal. Dá sa to prežiť, nikto na to neumrel.
Tam jsi tedy neměl přístup k tvrdším drogám?
Nie, to určite nie, naše väznice sú prísne.
Prechádzal som sa večer s jednou z báb a taký golf nás zastavil. Zrazu vystúpila taká pekná blondínka, vytiahla zbraň a strelila ma do nohy.
Když jsi byl delší dobu ve vězení, tak jsi to zvládl bez tvrdých drog?
Áno. To je to, že človek vyjde a hneď smeruje do Pentagonu. Na to nech vymyslia liek. Nie na bolesti, ale na psychiku. Mňa to prenasleduje celý život. Chápeš, ja to nechcem a robím to. Nepovažujem sa za idiota, ale stále to robím. Takéto niečo ťa stále prenasleduje.
A to jsi celý život prožil tady v okolí Pentagonu?
Môj život je v podstate ako z filmu. Mňa dokonca spomínajú aj v jednej knižke. Volá sa Tovar a je od Táňy Melasovej. Spomína sa v nej najväčší zásah kukláčov v Bratislave, čo bol na Dolnozemskej ulici.
Predávali sme tam na chate drogy a aj môj život tam opisuje, proste koľko som mal peňazí a tak. Mal som aj auto, hral som automaty, mal som naozaj veľa v tom živote. Robil som aj biletára v bare, na najväčších bratislavských diskotékach. Dlhé roky som robil pasáka na Slovnafte, tam som chránil baby.
Mal som 3 prostitútky na starosti, ktoré som strážil. Keď išli s pešiakom, tak som dával pozor. Baba si spravila svoju robotu, potom sa išli kúpiť drogy. Tu ma pozná každá jedna z nich, chránil som ich dlhé roky. Je to neuveriteľné, ale ja som bol voľakedy dvakrát taký ako teraz, zápasil som profesionálne. Potom som tu predával drogy pre tých najvyšších, to som robil 12 rokov.
Jak ses k této práci dostal?
Proste si ma vytipovali. Zavolali si ma do bytu, povedali mi pravidlá hry a vyskúšali si ma. Mal som ísť pre tovar, doniesť ho. Predával som tu pre každého jedného a nikdy som žiadneho klienta neoklamal ani o cent, preto tu mám v okolí dobré meno. Hanbím sa za to, ale aspoň niečo. Oni mi dali aj auto. Mal som veľký príjem. Nič viac mi nechýbalo.
Rozmýšľam nad ľuďmi, ktorí mi chceli pomôcť, ale ja som nechcel, lebo som bol hrdina. V skutočnosti som však bol obyčajný primitívny blbec.
Během tohoto období jsi nebyl zatčen?
Ale bol, určite. Došli však po mňa, keď som vychádzal z väzenia a zase som v tom pokračoval. O takého človeka, ako som ja, sa vedeli postarať.
Jak to nakonec dopadlo?
Začal som zlyhávať. Raz som jedného z vedúcich oklamal s tovarom. Vykopli ma, ale bez bitky, našťastie. Teraz ma zase oslovujú. Ale už nechcem, ja mám vysokú recidívu a 15 rokov by som dostal určite natvrdo.
Zažil jsi situaci, kdy ti šlo o život?
Jasné. Raz ma dopichali nožom. Na Slovnafte ma aj dostrieľali. To som bol postrelený pri pasáctve. Raz ma chytili, upozornili ma, že ešte raz budú moje baby vykrikovať v noci, tak na to doplatím. Tie vždy prechádzali okolo domu jedného veľkého mafiána, kričali a jemu tam spali deti. Hovoril, že ak sa to ešte raz zopakuje, tak na to doplatím ja.
Ja som však nevedel, že to zoberie tak doslova. Prechádzal som sa večer s jednou z báb a taký golf ma zastavil. Pýtam sa jej, že či to náhodou nie je klient a ona že nie. Zrazu vystúpila taká pekná blondínka, vytiahla zbraň a strelila ma do nohy. V nemocnici sa ma na to vypytovala aj polícia, ale samozrejme, že som nechcel vypovedať.
A co to bodnutí?
Kvôli jednej z báb, to boli východniari. Nechceli jej zaplatiť po tom, čo ich obslúžila. Povedala mi to, došiel som tam a zbil som troch chlapov. Zabudol som však, že oni sú z ubytovne a ja som tade večer prechádzal. Zrazu som len zacítil teplo na dvoch miestach v chrbte. Chcel som si potom vytrhnúť nôž a aj na ruke mi z toho ostala jazva.
Jak ses vlastně stal bezdomovcem?
Na ulicu som sa dostal až po smrti rodičov. Brat ma odhlásil z trvalého bydliska, kde som nebol už 3 roky. Nemal som sa teda kam vrátiť. Ale teraz žijem prvýkrát pod holým nebom, predtým som nebol úplne na ulici. Chodieval som ku kamarátom, mal som svoje veci na rôznych miestach. Teraz však hľadám domov. A vždy som docielil, čo som chcel, tak teraz chcem mať kde bývať.
Jak si představuješ svoji budoucnost? Nechtěl bys se závislostí něco dělat?
Chcem, ale to vieš. Vži sa do mojej situácie. Vstanem z toho matraca a čo mám robiť. Kam mám ísť. Teraz sa mi ale rysuje robota. Ak dostanem robotu, tak hneď aj ubytovanie chcem vyriešiť a potom s tým seknem. Aj keď mi ostáva len pár rokov do konca života, tak ich chcem prežiť normálne.
Bol policajt, pasák a teraz je bezdomovec v Pentagone. Prepustili ho z väzenia, no život mu ničí závislosť na heroíne (Rozhovor) Zdroj: Karin Filkaszova/REFRESHER
Dobře, ale jak plánuješ bojovat s těmi drogami?
Ja ich užívam preto, lebo ich mám na očiach a chcem ich. Ale verím, že mám v sebe tú silu prestať, keď odtiaľto vypadnem.
Jak často je užíváš?
Dal som si ráno a koniec. Eufória z toho trvá tak 2 hodiny. Vieš, prečo to ja vlastne beriem? Ja som nad tým rozmýšľal. Ja neviem byť s triezvym rozumom, zabíjajú ma výčitky. Predtým som to nevnímal, bol som rozbehaný. Drogy, práca a tak, chápeš. Ten život bol naplnený.
Teraz, keď som to obdobie ustál, tak rozmýšľam, že to bolo strašné. Rozmýšľam nad ľuďmi, ktorí mi chceli pomôcť, ale ja som bol hrdina. V skutočnosti som však bol obyčajný primitívny blbec. Nechcel som veriť, že som blbec, keď mi to vtedy hovorili. Niektorí tvrdia, že človek je hlúpy vďaka drogám. Ale nie, ak sa hlúpy narodí, tak hlúpy aj umrie.
Možná kdyby tvoji sourozenci viděli, že chceš něco změnit...
Tak by tomu neuverili. A nečudujem sa im. Ja som sa snažil niečo zmeniť aj predtým. Ale uvidíme, ako to bude. Mám kamarátov, oni sú už ale inde. Možno sa s nimi skontaktujem. Najmä sa z tejto komunity musím dostať preč.
