Bývalý člen NAKA o vyšetrovaní mafie: Tlak neprichádzal len zvonka. Mafiáni mali svojich ľudí aj v polícii, aj na súde (Rozhovor)

Ako som spomínal, mali svojich ľudí aj v polícii, aj na súde a mnohí z týchto ľudí boli neskôr sami obvinení.

K tomu treba pripočítať aj to, že takáto práca nie je klasická robota, po ktorej prídete domov a vypnete – stále rozmýšľate, či máte spis v poriadku, či vám nechýba nejaký dokument alebo pečiatka, či sa vám prípad posúva. Bolo to veľmi náročné obdobie.

Akým spôsobom ste tieto skupiny rozkladali?

Veľmi nám pomohol výrazný posun v legislatíve – na Slovensku sme prijali zákon na ochranu svedka a spolupracujúcich obvinených, takzvaných kajúcnikov. Práve vďaka tomuto systému dokázali aj iné štáty vo svete stíhať ľudí z organizovaných zločineckých skupín – napríklad Taliani takto pozatvárali 150 až 200 členov mafie Cosa Nostra.

Vďaka novým zákonom sme v roku 2011 začali rozkladať skupiny okolo sýkorovcov a získali prvé výpovede. Dostali sme pred súd skupiny, ktoré si nikdy predtým nemysleli, že ich polícia obviní a budú čeliť spravodlivosti.

A cítili ste napríklad rozdiel, keď po Pellegrinim nastúpil Matovič? Je pravda to, čo hovorili – že vyšetrovatelia mali rozviazané ruky?

Policajt by vôbec nemal vnímať politiku – to by bol najideálnejší stav. Nehovorím, že sme ju úplne nevnímali, ale mali sme iba jeden cieľ: zatvárať zločincov.

Je však pravdou, že v roku 2022 sa do funkcií dostali ľudia, ktorí mali za sebou skutočne dobrú prácu a výsledky. Riaditeľom NAKA sa vtedy stal pán Ľubomír Daňko a už predtým mal veľmi dobré výsledky pri rozkladaní zločineckých skupín. Takisto aj pán Branko Kišš, ktorý pôsobil ako vyšetrovateľ. Išlo o ľudí s desiatkami rokov skúseností, ktoré človek nezíska len tak. Musí si ich odžiť.

Osobne si už ani netrúfam odhadnúť, koľko ministrov vnútra som za ten čas, ktorý som pôsobil v polícii, zažil. Nastupoval som v roku 2001 za Ladislava Pittnera a odvtedy sa ich na poste vystriedalo možno desať.

Sám za seba môžem povedať, že odo mňa nikdy nechceli, aby som naplnil nejaké politické ciele – keby áno, okamžite by som skončil. Nechcem hovoriť za ostatných kolegov, ale myslím si, že to vnímali rovnako. Naozaj nás zaujímala iba jedna vec: zatvárať tých, ktorí porušujú zákon.

Pracovali ste s policajtmi, ktorí vyšetrovali Očistec?

Áno. Pracoval som aj s Jánom Čurillom, Pavlom Ďurkom aj s ďalšími kolegami, ktorí patria medzi tzv. čurillovcov. Spolupracovali sme spolu, keď som napríklad pracoval na akciách ako VENAL alebo pri vyšetrovaní sýkorovcov. Nejde o vyšetrovateľov, ktorí spadli odniekiaľ zo stromu a začali zrazu vyšetrovať politické korupčné kauzy. Títo ľudia sa postupne vypracovali od vyšetrovania zločineckých skupín až po dnešok.

Ako si spomínate na obdobie, keď začali pracovať na Očistci? Aká atmosféra vtedy prevládala medzi policajtmi?

Keďže som na samotnom prípade nepracoval, môžem hovoriť jedine o tej atmosfére – a tá bola čoraz vážnejšia. Zvyšoval sa najmä mediálny tlak, ktorý vyvíjali na kolegov. Treba povedať, že ako policajti máme istý druh tlaku znášať, ale stále sme len ľudia, a nie je nič príjemné, keď je na vás vyvíjaný nátlak, hoci viete, že jediné, čo robíte, je vaša práca, a robíte ju čestne.

Týchto ľudí som vnímal ako čestných policajtov a stále ich tak vnímam. Nespomínam si na jediného kolegu, ktorý s nimi pracoval a povedal by o nich niečo iné – možno jedine tí, ktorých neskôr vyšetrovali za nejakú trestnú činnosť.

Kauza Kajúcnik hovorí o tom, že počas výsluchov údajne zneužívali svoje právomoci. Kričali a vyhrážali sa obvineným. Do akej miery je nátlak pri vypočúvaní policajná metóda a kedy je to za hranou?

Tieto výsluchy prebiehali väčšinou už za prítomnosti advokáta a skutočne si neviem predstaviť, ako by sa toto mohlo diať aj pred ním. Navyše prepisy tých výsluchov majú desiatky strán. Nepríde mi vôbec reálne, že by nejaký vyšetrovateľ na niekoho kričal, aby vypovedal 30 až 40 strán presne tak, ako chce.

Špeciálna prokuratúra taktiež vždy vyžadovala, aby sme im výpoveď podložili aj inými dôkazmi – samotná výpoveď jednoducho nestačí. Už len z médií viem, že analyzovali desiatky ďalších spisov, ktoré museli navzájom poprepájať. Chápem, že svedkovia to môžu vnímať ako nátlak – a určitý tlak tam naozaj je, ale ide len o tlak zákonný.

Ak niekto vypovedá a chce spolupracovať, dostane poučenie, že ako spolupracujúci svedok musí vypovedať o úplne všetkom – ak niečo úmyselne zamlčí, štatút spolupráce nezíska. Ide o určitú formu tlaku, ale vytvára ju zákon, nie vyšetrovateľ – aby si svedok nemohol vyberať, o čom bude vypovedať a o čom nie.

Takže hovoríte, že je nezmysel, že vyšetrovatelia robili na kajúcnikov nátlak, aby vypovedali nejakým konkrétnym spôsobom?

Určite. Keď ako policajt chcem niečo objasniť, musím rátať s tým, že to bude čítať prokurátor a pôjde to na súd. My ako policajti totiž dokumentujeme len to, čo sa neskôr vypovie pred súdom. Ľudia, ktorých výpoveď je v zápisnici, musia prísť na súd a tam ju zopakovať. Ak by tam povedali, že na nich niekto kričal, aby niečo vypovedali, priznali by tým, že si to vymysleli a teraz si vymýšľajú znova.

Učím na policajnej škole a vždy vysvetľujem svojim študentom, že akonáhle by niekto chcel, aby si vypočúvaný niečo vymyslel, ľahko sa to môže obrátiť proti nemu. Nič iné z toho nevzíde a sami sa tým môžu vystaviť trestnému stíhaniu.

Zároveň je ešte dôležité spomenúť, že keď obvinený spolupracuje, môže dostať takzvané podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 218 – to je maximum, čo môže získať. Zvyčajne to dostane len jedna osoba – prvý kajúcnik. Táto osoba musí vypovedať naozaj všetko, niekedy môže trvať aj niekoľko rokov, kým danú podmienku dostane.

Do médií unikli aj nahrávky, na ktorých sa vyšetrovatelia vulgárne rozprávali o obvinených. Myslíte si, že to dokazuje ich zaujatosť?

Treba rozlišovať dve roviny – niečo iné je hovoriť takýmto spôsobom oficiálne pred ľuďmi a niečo iné je to, čo zaznie za zatvorenými dverami. Nechcem to zľahčovať ani ospravedlňovať, ale nech si každý sám prizná, ako sa bežne rozpráva s kolegami či kamarátmi.

Skúste si k tomu prirátať aj ten tlak. Vyšetrujete zločinecké skupiny, vyhrážajú sa vám zločinci, máte podozrenie, že po vás idú aj vlastní kolegovia a musíte stíhať nejaké lehoty.

Mali ste pocit, že policajná inšpekcia, ktorú vedie Branislav Zurian, koná pod vplyvom súčasnej vlády?

Nedokážem hodnotiť motiváciu inšpekcie a či za jej konaním stála vláda. Môžem hodnotiť len fakty: Jána Čurillu zadržali, hoci krajský súd rozhodol v senáte troch sudcov nielen o tom, že neboli dôvody na jeho väzbu, ale nebol ani dôvod na trestné stíhanie.

Zatiaľ som sa nestretol s tým, že by nejaká súdna inštitúcia – či už sudca pred hlavným pojednávaním, senát alebo niekto iný – potvrdila niektoré z podozrení, ktoré mala inšpekcia. Samotný spis som nevidel, no zatiaľ som nezachytil nič, čo by tieto podozrenia relevantne potvrdzovalo.

Keď si zoberieme kauzu Očistec, dostala sa na hlavné pojednávanie a prešla viacerými stupňami súdnej kontroly. Nateraz si z toho neviem urobiť iný záver, iba ten, že vyšetrovatelia vždy konali čestne.

Rovnako niektorí ľudia konšpirovali, že tiež SIS môže pracovať v niečí prospech. Najmä po tom, čo došlo k veľkému stretnutiu s prezidentkou Zuzanou Čaputovou a vládnymi činiteľmi v máji 2021, ktoré sa údajne týkalo práve týchto korupčných skupín. Vtedy sa vlastne začalo vôbec prvýkrát hovoriť o vojne v polícii.

Áno. Presne touto správou to celé odštartovalo. Do akej miery bola dôveryhodná a do akej nie, to už mali preveriť iní. Tá správa mala nejaký stupeň utajenia, a keď unikli nejaké informácie na internet, neviem posúdiť, či boli pravé, alebo nie.

SIS má právomoc takéto správy vydávať, no nejde o dôkaz, iba o operatívne podnety, ktoré by sa však mali následne preveriť. Je to už niekoľko rokov a neviem o tom, že by sa to preverilo tak, že by sa na základe toho začali nejaké trestné stíhania.

Jednou z najvýznamnejších postáv týchto káuz je Dušan Kováčik. Poznali ste ho? Vedeli ste o jeho kauzách ešte skôr, než sa všetko prevalilo do médií?

Osobne som ho nepoznal. Pracovali sme však s prokurátormi zo špeciálnej prokuratúry, ktorí spadali pod neho. Musím povedať, že to boli naozaj profesionáli, ktorí boli pre svoju prácu skutočne zapálení.

Bežne, keď prídete na krajskú prokuratúru s haldou spisov, každý sa na vás pozerá, čo ste im to zase priniesli – čo im ale nemôžem zazlievať. Majú naozaj veľa roboty a sú zasypaní bežnou kriminalitou. Nemyslím si, že by aj pri najlepšej vôli dokázali takéto skupiny vyšetrovať tak, ako to robila špeciálna prokuratúra, jednoducho na to nemajú skúsenosti, čas ani vymedzený priestor. S týmito prokurátormi bola spolupráca výborná.

Až po jeho zadržaní som sa dozvedel o neviemkoľkých prípadoch, z ktorých sa vraj ani jeden poriadne nevyšetril. Myslím si, že už len táto štatistika o niečom svedčí.

Z toho, čo som stihol prečítať z vašej novej knihy, sa v nej môže nájsť veľa ľudí. Nebojíte sa pomsty, keď píšete o korupcii na najvyšších miestach?

Je to predsa len beletria. Kniha ukazuje systém moci a to, ako dokáže stáť proti policajtom, ktorí sa snažia niečo vyšetriť. Rovnaký systém moci ale fungoval aj v Taliansku, aj v iných štátoch.

Pokiaľ sa v knihe niekto nájde, nemôžem povedať, že to bolo mierené priamo na neho – ale na systém ako taký. Tie isté postupy – spochybňovanie vyšetrovania, spochybňovanie svedkov, spochybňovanie dôkazov – sa opakujú takmer všade vo svete. V mnohých štátoch sa práve tí, čo vyšetrovali, napokon sami stali vyšetrovanými.

Nemôže sa stať, že po tomto všetkom, sa policajti budú bať  vyšetrovať korupciu na najvyšších miestach?

Stali sa podľa mňa dve veci. Veľa dobrých vyšetrovateľov a policajtov muselo odísť alebo odišli sami. Takýchto ľudí nedokážete nahradiť iba tým, že niekoho dosadíte na ich miesto. Trvá roky, kým policajt získa potrebné skúsenosti. Buduje si ich od začiatku kariéry a postupne rastie. Takže jedným z problémov je určite to, že sme veľa takýchto policajtov stratili a teraz nám chýbajú.

To, či sa policajti boja, povedať s istotou nedokážem. Na druhej strane, určite by som chápal, keby mali nejaké obavy. Verím však, že máme veľa šikovných policajtov. Dúfam, že im vytvoríme podmienky a priestor, aby mohli ukázať, čo vedia a čo v nich je.