Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Bývalá stravovateľka väzenskej nemocnice v Trenčíne nám porozprávala o údajnej šikane, ktorú zažila od nadriadených, ale aj o tom, ako vo väznici nebezpečne rozrábali a skladovali mäso.
„V praxi som často videla, že mäso nebolo riadne zmrazené ani po niekoľkých dňoch. Niektoré kusy boli už slizké a nevyzerali ako čerstvé mäso. Namiesto toho, aby takéto mäso automaticky vyradili, ho opláchli a použili na prípravu stravy. Niekedy si to všimli aj odsúdení. Dostávala som sa do veľmi nepríjemných situácií,“ hovorí bývalá príslušníčka Zboru väzenskej a justičnej stráže.
V tomto článku si prečítaš:
Podľa čoho v ústave údajne posudzovali kvalitu mäsa a to, či je vhodné na ďalšie spracovanie.
Či sa odsúdení alebo personál väznice sťažovali na tráviace ťažkosti.
Akým spôsobom údajne Janu šikanovala jej nadriadená.
Akú odpoveď dostala, keď sa obrátila na Generálne riaditeľstvo ZVJS.
Ako na tvrdenia Jany T. reagovala hovorkyňa ZVJS.
Jana T. pracovala 4 roky vo väzenskej nemocnici v Trenčíne na úseku stravovania. Zo svojej funkcie si údajne všimla viaceré hygienické nedostatky pri spracovávaní jedla, na ktoré upozornila nadriadených. Bývalá bacharka tvrdí, že namiesto toho, aby sa pochybnosti dôkladne prešetrili, začali ju šikanovať a robili všetko preto, aby ju vyzliekli z uniformy:
„Neustála kritika, spochybňovanie môjho vzdelania a odbornej praxe, vytýkanie banálnych chýb a vykonštruované porušenia služobných povinností. Neustále som musela písať oficiálne vyjadrenia k mojim údajným pochybeniam, ktoré mi nadriadená odmietala preberať.“
Jana nám v otvorenom rozhovore porozprávala nielen o svojich skúsenostiach s odsúdenými a práci za múrmi väznice, ale aj o bacharskej kultúre nadriadených a systéme, ktorý podľa jej vlastných slov namiesto odstraňovania problémov odstraňuje ľudí, ktorí na ne poukážu.
V Refresheri pravidelne otvárame témy, ktoré hýbu spoločnosťou. Kvalitný obsah môžeme robiť len vďaka členom Refresher Club. Ak sa ti naša práca páči, vstúp doň aj ty a získaj tak prístup k stovkám prémiových článkov a užívaj si aj jeho ďalšie výhody.
Kedy ste nastúpili do Zboru väzenskej a justičnej stráže?
Vo februári 2019, nebolo to však moje prvé pôsobenie v zbore. Ešte predtým som pracovala ako civil na stravovaní v Liečebno-rehabilitačnom stredisku ZVJS Omšenie, kde som zastupovala kolegyňu počas materskej dovolenky.
Po skončení zmluvy som sa prihlásila do výberového konania do väzenskej nemocnice, ktoré som úspešne absolvovala. Samotné prijatie do služobného pomeru trvá niekoľko mesiacov. Súčasťou sú bezpečnostné, lekárske, fyzické aj psychologické preverenia. Po nástupe nasledoval základný a pred zaradením na moju funkciu aj špeciálny odborný výcvik.
Na akej pozícii ste pracovali?
Ako príslušníčka som bola zaradená na úseku stravovania. Moja práca súvisela s logistikou a dozorom nad prípravou stravy v príslušníckej a väzenskej kuchyni. Niečo ako „bacharka-prevádzkarka“.
Aké je to pracovať ako žena v takom drsnom prostredí, akým je väznica?
Je to náročné prostredie, ktoré vyžaduje disciplínu a odolnosť. Napriek tomu ma práca napĺňala a robila som ju veľmi rada. Možno to prekvapí, ale ako žena som sa medzi odsúdenými necítila ohrozená.
Zdroj: Archív/Jana T.
Ako ste vychádzali s odsúdenými?
Vždy je to v prvom rade o rešpekte. Väzenie je špecifické prostredie, ale ani za múrmi nemožno strácať úctu k človeku. Odsúdeným uložil trest súd. Úlohou príslušníkov nie je pridávať im ďalší.
Slušnosť tam nie je prejavom slabosti. Práve naopak, za múrmi veľmi rýchlo zistíte, že rešpekt funguje oboma smermi. Odsúdení sú veľmi vnímaví a pozorovali nás rovnako, ako sme my pozorovali ich.
Ako žena som mala možno trochu inú pozíciu. Niektorí sú na pokyn alebo autoritu ženy citlivejší. Ale hranice musia byť od začiatku jasné.
Poslúchali vás?
Áno. S odsúdenými zaradenými v kuchyni sa dalo pracovať. Mnohí boli pracovití a vedeli, že práca v kuchyni je de facto „za odmenu“. Nastavili sme si nejaké pravidlá, a ak fungovali, nebol žiadny problém.
Samozrejme, netreba si to idealizovať. Vedeli vám klamať priamo do očí a snažili sa aj niečo ukradnúť – napr. na oddiel prepašovať cukor v gumenej rukavici, ktorú si schovali do slipov. A takmer všetci nás presviedčali, že vo väzení sú nevinní.
Koľko vám trvalo zvyknúť si na toto ich účelové správanie a vybudovať si voči nemu odolnosť?
Nespomínam si presne, ale nie dlho. Po nejakom čase si na odsúdených zvyknete a naučíte sa reagovať. Sú v prostredí plnom obmedzení, takže prirodzene skúšajú, čo si môžu dovoliť.
Snažili sa vám aj lichotiť alebo vás „zbaliť“?
Smiech. Áno, zažila som aj vtipné situácie. Dostala som pozvánky na rande, na večeru a dokonca prišli do väznice aj pohľadnice. Pousmiala som sa nad tým a dala im jasne najavo, kde sú hranice.
Čo všetko ste mali v rámci svojej práce na starosti?
Na oddelení sme boli dve stravovateľky a vedúca. Spolupracovala tam s nami aj nutričná terapeutka zo zdravotného oddelenia, ktorá zabezpečovala odbornú časť liečebných diét a výživy, ďalej kuchári a odsúdení zaradení v kuchyni.
Vedúca stravovateľka bola služobne najstaršia a priama nadriadená aj po odbornej stránke. Okrem toho som plnila aj úlohy priamo od vedúceho oddelenia.
Hlavnou náplňou bola organizácia práce a kontrola činností odsúdených v kuchyni. Jednotlivé činnosti sme si s kolegyňou delili a striedali sa pri nich – objednávanie, zúčtovanie, výdaj tovaru zo skladu, inventúry, dozor nad výdajom stravy, zadelenie úloh pri sanitácii a čistiacich prácach, kontrola hygieny, rozpis zmien odsúdených, vynášanie smetí a podobne.
Aj obyčajné vynášanie smetí sa zmenilo na malú „výchovnú aktivitu“ a povýšili sme to na spoločný humor – triedili sme, boli sme „eko-bio“. Aj vo výkone trestu sa získavajú návyky, ktoré si raz odnesú domov, nemusí to byť len o zákazoch a treste.
Zdroj: Refresher/Lukáš Čelka
Koľko ľudí sa vo väzenskej nemocnici denne stravovalo – vrátane obvinených, odsúdených, príslušníkov a civilných zamestnancov? Bol medzi kvalitou jedla pre odsúdených a personál rozdiel?
Stravovalo sa tam približne 230 obvinených, odsúdených a pacientov a približne 250 príslušníkov a civilných zamestnancov. Fungovali dve samostatné kuchyne – väzenská a príslušnícka – pričom na obidvoch pracovali odsúdení.
Nepovedala by som, že medzi jedlom pre odsúdených a pre personál bol nejaký zásadný kvalitatívny rozdiel. Hotové jedlo nemuselo na prvý pohľad pôsobiť horšie. Rozdiel bol v tom, z akých surovín ho varili a akým spôsobom s nimi nakladali. Bravčové mäso vo forme jatočných polovičiek k nám dovážali primárne pre väzenskú kuchyňu, hoci niektoré časti z nich išli aj do príslušníckej.
Dodržiavali ste v ústave pri príprave jedál riadne hygienické štandardy?
Práve tu sa začali moje najvážnejšie pochybnosti. Začalo sa to so zmrazovaním rožkov, oveľa vážnejšie to však bolo pri bravčovom mäse.
Do väzenskej nemocnice prichádzali veľké dodávky jatočných polovičiek z vlastného hospodárstva OO Opatovce, ako aj od iných dodávateľov – približne 600 kg naraz, niekoľkokrát ročne. Museli sme ich prevziať, rozobrať na časti a časť mäsa aj uskladniť. Zbor si dával vyškoľovať aj odsúdených za „rozrábačov“ mäsa.
Časť mäsa použili na prípravu stravy hneď po dodaní, väčšie množstvo však bolo potrebné uchovať na neskôr. A práve tu nastával problém. V ústave sme nemali technológiu na rýchle zmrazenie takého množstva mäsa – tzv. „šoker“. Mäso sme preto uskladňovali do bežného mraziaceho boxu a truhlicového mraziaka. Keď však do takéhoto zariadenia vložíte naraz veľké množstvo čerstvého mäsa, nie je to to isté, ako keď doň vložíte už zmrazenú potravinu.
Neskôr prišlo zistenie, ktoré ma doslova šokovalo. Z odpovedí príslušných orgánov vyplynulo, že rozrábka mäsa vo väzenskej nemocnici nebola registrovaná Štátnou veterinárnou a potravinovou správou ani Regionálnym úradom verejného zdravotníctva. Tieto inštitúcie v danej prevádzke teda nikdy nevykonávali kontrolu postupu rozrábania ani mrazenia mäsa. Išlo teda o tzv. „čiernu prevádzku“.
Bol tento problém viditeľný na kvalite mäsa?
Áno. Často som pri práci videla, že mäso nebolo poriadne zmrazené ani po niekoľkých dňoch. Išlo pritom o stovky kilogramov mäsa uloženého naraz. Videla som, že niektoré kusy neboli riadne premrznuté, boli už slizké a nevyzerali ako čerstvé mäso.
S tvrdeniami respondentky sme konfrontovali aj Zbor väzenskej a justičnej stráže. Podľa ich oficiálneho stanoviska ide o účelové a subjektívne prezentovanie stavu zo strany bývalej zamestnankyne, ktoré je podľa nich ovplyvnené jej nedobrovoľným skončením služobného pomeru v Zbore väzenskej a justičnej stráže v ÚVTOS Trenčín.
„Bravčové mäso spracúvali v rámci Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Trenčín (NOO a ÚVTOS Trenčín) rovnakým spôsobom ako v rámci celého Zboru väzenskej a justičnej stráže – teda bezprostredným spracovaním jatočných polovičiek dodaných z vedľajšieho hospodárstva Rimavská Sobota – Sabová,“ povedala pre Refresher hovorkyňa ZVJS Anna Bečková Ragasová.
Podľa jej slov si od apríla 2019 NOO a ÚVTOS Trenčín uplatnili výnimku z odberu jatočných polovičiek z vedľajšieho hospodárstva a odoberali chladené porciované a vákuovo balené mäso priamo od dodávateľa. Jatočné polovičky spracúvali už len v rámci vlastného vedľajšieho hospodárstva v rámci otvoreného oddelenia v Opatovciach – približne štyri jatočné polovičky za rok.
„Z dôvodu hospodárnosti a efektívnosti chovu ošípaných, ako aj z dôvodu poklesu počtu odsúdených zaradených v OO v Opatovciach, bolo v závere roku 2022 prijaté rozhodnutie o pozastavení živočíšnej výroby, pričom posledné kusy ošípaných spracovali v priebehu júna 2023,“ dodala Anna Bečková Ragasová.
Hovorkyňa tiež vyzdvihla, že v NOO a ÚVTOS Trenčín v sledovanom období od roku 2019 až 2023 boli vykonané pravidelné aj mimoriadne kontroly RÚVZ Trenčín, ako aj štátny dozor, pričom v rámci žiadnej kontroly alebo štátneho dozoru nepreukázali protiprávny stav, o ktorom hovorí respondentka.
Čo ste robili s takýmto slizkým mäsom?
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Podľa čoho v ústave údajne posudzovali kvalitu mäsa a to, či je vhodné na ďalšie spracovanie.
Či sa odsúdení alebo personál väznice sťažovali na tráviace ťažkosti.
Akým spôsobom údajne Janu šikanovala jej nadriadená.
Akú odpoveď dostala, keď sa obrátila na Generálne riaditeľstvo ZVJS.
Z profesijného hľadiska to bol pre mňa absolútne neprijateľný stav. Namiesto toho, aby takéto mäso automaticky vyradili, ho opláchli a použili na prípravu stravy. Niekedy si to všimli aj odsúdení. Dostávala som sa do veľmi nepríjemných situácií.
Na jednej strane som bola zodpovedná za svoju prácu a videla stav suroviny, na strane druhej nadriadení rozhodli, že sa má ďalej používať.
Zdroj: TASR/Martin Baumann
Ako vlastne vo väznici posudzovali, ktoré kusy mäsa sú ešte vhodné a bezpečné na prípravu jedál?
Iba senzoricky – teda iba pohľadom, prípadne sa ovoňalo, či nezapácha. Podľa mňa však problém nebol iba v tom, či konkrétny kus práve zapáchal. Problematický bol celý technologický proces a posudzovanie pohľadom či zápachom nemohlo zaručiť bezpečnosť mäsa.
Upozornili ste na to svojich nadriadených?
Samozrejme. Pýtala som sa, či je takýto proces rozrábania a mrazenia správny a či spĺňa hygienické a potravinové predpisy. Z odbornej praxe som mala vážne pochybnosti. Moje upozornenia sa však nestretli s reakciou, ktorú som očakávala. Odpoveď nadriadených bola: „Ty sa do toho nestaraj, tu sa to robí inak."
Ak existujú pravidlá na ochranu zdravia stravníkov, mali by platiť rovnako v reštaurácii aj za múrmi väznice.
Mávali zažívacie ťažkosti odsúdení či členovia zboru?
Pri odsúdených to neviem posúdiť. Do väzenskej nemocnice na hospitalizáciu eskortovali obvinených a odsúdených z rôznych ústavov. Ich zdravotný stav riešilo zdravotné oddelenie, preto neviem povedať, či mali v súvislosti so stravovaním nejaké ťažkosti.
Pri príslušníkoch a zamestnancoch to bolo iné. Kolegovia sa medzi sebou opakovane sťažovali na bolesti brucha po jedle, hnačky či iné tráviace ťažkosti. Neskôr sa medzi personálom dokonca spomínal aj výskyt yersinií (črevné ochorenia prenosné zo zvierat na ľudí, pozn. red.).
Netvrdím, že tieto problémy spôsobilo konkrétne mäso ani technologický postup. Príčinnú súvislosť môže posúdiť iba odborník. Zdravie však máme iba jedno. Pre mňa to bol ďalší dôvod, prečo som pochybnosti okolo spracovania mäsa nepovažovala za banalitu. Pri strave pre stovky ľudí predsa nestačí čakať, či vznikne problém alebo epidémia.
Zostali ste iba pri ústnom upozornení?
Nie. Napísala som interné vyjadrenie aj úradný záznam, v ktorom som upozornila na porušovanie vyhlášok, vnútorných predpisov zboru a žiadala o prešetrenie.
Následne sa situácia na pracovisku výrazne zmenila. Namiesto toho, aby sa riešilo to, na čo som upozorňovala, začali riešiť mňa – začala šikana, bossing a robili všetko, preto, aby ma umlčali, kým neodstránia problém.
Zdroj: ZVJS
Akým spôsobom vás šikanovali?
Vytýkali mi napr., že som neuskladnila pečivo do mäsového mraziaceho boxu, čo je v spoločnom stravovaní neprípustné, a musela som sa „vyjadrovať“. V inom prípade mi nadriadená dala pokyn vydať odsúdenému pacientovi potravinu po záruke. To som však odmietla a potravinu po záruke vyhodila, za čo ma tiež riešili.
Napätie na pracovisku bolo aj z iných dôvodov. Zastala som sa kolegyne, s ktorou nadriadená nepekne zaobchádzala, sústavne ju prezentovala ako neschopnú a chcela ju vyštvať. Keď ma však začala navádzať na jej šikanu, ohradila som sa. Tým som si nakreslila na chrbát terč.
Ako to myslíte?
Po normálnom výkone služby som zrazu bola ja tá „neschopná“, ktorá robí všetko zle. Neustála kritika, spochybňovanie môjho vzdelania a odbornej praxe, vytýkanie banálnych chýb či vykonštruované porušenia služobných povinností. Neustále som musela písať oficiálne „vyjadrenia“, ktoré mi nadriadená odmietla prevziať.
Pendlovala som medzi väzenskou časťou a kanceláriou vyššieho nadriadeného vysvetľovať svoju bežnú prácu, čo mi zaberalo takmer 2 hodiny pracovného času denne, a až potom som si mohla plniť svoje služobné povinnosti. Bola som ako štvaná zver.
Požadovali odo mňa plnú zastupiteľnosť nutričnej terapeutky, hoci nemám zdravotnícke vzdelanie. Mala som pocit, akoby sa čakalo na moje vážne pochybenie, lebo pri nesprávnom postupe pri diétach pre odsúdených už môže ísť aj o život. Konanie nadriadených som vnímala tak, že nesúlad s predpismi zakrývali šikanou, bossingom a zásahom do cti a ľudskej dôstojnosti voči ľuďom, ktorí na problémy upozornili.
Celé mesiace robili všetko preto, aby mi dokázali neschopnosť na túto prácu. Musela som znášať dehonestáciu pred kolegami, pred odsúdenými, aby u druhých vznikol dojem o mojej neschopnosti. Zastrašovali ma, že ma potrestajú. A nebola som jediná. Podobné problémy mal aj kuchár a na prístup sa sťažovali aj samotní odsúdení v kuchyni. Atmosféra bola napätá, oddelenie rozvrátené a viacerí sme končili v ambulancii. Lekárka konštatovala, že „akosi veľa z jedného oddelenia“.
Presvedčila som sa o tom, že ak človek vo väzenskom systéme poukáže na problém, stane sa problémom. Robili všetko preto, aby sa ma zbavili.
Zdroj: Refresher/Lukáš Čelka
Bránili ste sa voči tomu nejako?
Áno. Namietala som porušovanie etického kódexu, domáhala som sa ochrany v služobnom úrade. Požiadala som o rozhovor s riaditeľom ústavu. Vedenie ma dôrazne upozornilo, že nadriadená je dlhoročná príslušníčka zboru, viackrát vyznamenaná, má zásluhy na Generálnom riaditeľstve ZVJS a ja si mám dať žiadosť o prevedenie na inú funkciu s tým, že keď vedúca odíde do výsluhového dôchodku, môžem sa na svoje miesto vrátiť, keďže je stravovanie moja „srdcovka“.
Požiadala som aj o stretnutie s generálnym riaditeľom ZVJS, no moju žiadosť ani len neposunuli. Cez právneho zástupcu som podala výzvu na odstránenie diskriminácie a zabezpečenie primeraných pracovných podmienok – vo väzenskej nemocnici ju iba vzali na vedomie.
Dostávala som sa do situácie, keď som si musela vybrať medzi splnením pokynu a dodržaním predpisov. Nakoniec som podala oficiálnu sťažnosť na nadriadený orgán - Generálne riaditeľstvo ZVJS. Týkala sa nakladania s potravinami, šikany, bossingu, zaobchádzania s odsúdenými v kuchyni a možnej hrozby porušenia ich práv vo výkone trestu. K mäsu som navrhla vyžiadať si oficiálne stanovisko Úradu verejného zdravotníctva SR.
Dostali ste nejakú odpoveď z Generálneho riaditeľstva?
Áno. Moju sťažnosť vyhodnotili ako neopodstatnenú. Šikanu a bossing preverili „od stola“ a na zaobchádzanie s odsúdenými uviedli, že nemám splnomocnenie vystupovať v ich mene. Zároveň nariadili mimoriadnu špecializovanú kontrolu v stravovacej prevádzke väzenskej nemocnice, avšak už mimo rámca vybavenia sťažnosti.
Mimoriadna kontrola potvrdila, že namietané postupy – rozrábanie mäsa a jeho mrazenie v truhlicovom mraziaku sa reálne vykonávali. Nešlo teda o môj dojem ani domnienku. Napriek tomu ich nezakázala ani nenariadila ich okamžité zastavenie. Záver bol, že „si príslušníci riadne plnia svoje služobné povinnosti a v rámci finančných možností obstarajú technologické zariadenia do stravovacích prevádzok zboru.“
Nesúhlasila som. Na GR ZVJS som zaslala oficiálne stanovisko Úradu verejného zdravotníctva, ktoré podľa mňa takýto záver spochybňovalo. Na to už GR ZVJS nereagovalo.
Hovorkyňa ZVJS Anna Bečková Ragasová pre Refresher potvrdila, že sťažnosť respondentky z 31. mája 2022 bola predmetom prešetrenia v kompetencii Generálneho riaditeľstva ZVJS a predmetom špecializovanej mimoriadnej kontroly GR ZVJS zo dňa 19. 10. 2022.
„K sťažnosti, ako aj v rámci špecializovanej mimoriadnej kontroly NOO a ÚVTOS Trenčín poskytla vyjadrenie a plnú súčinnosť. Kontrolný orgán nekonštatoval opodstatnenosť sťažnosti. Taktiež špecializovaná mimoriadna kontrola nekonštatovala protiprávny postup zo strany NOO a ÚVTOS Trenčín,“ ozrejmila hovorkyňa.
Takže vám dali za pravdu?
Nie, napriek tomu v roku 2023 urobili zásadné zmeny. Prestali sa dovážať jatočné polovičky a prešlo sa na dodávky chladeného porciovaného mäsa cez verejné obstarávanie na pokyn z GR ZVJS.
Zároveň som zistila, že systém dodávok sa netýkal iba väzenskej nemocnice v Trenčíne. Jatočné polovičky z veľkokapacitného bitúnku Rimavská Sobota – Sabová sa dodávali do 18 ústavov ZVJS v SR. To ma doviedlo k ďalšej otázke: Za akých podmienok teda mäso rozrábali, skladovali a mrazili v ostatných ústavoch a kto tento postup celé roky kontroloval? Ak bol pôvodný systém desiatky rokov v poriadku, prečo ho nakoniec potrebovali zmeniť? A ak nebol, prečo to nepomenovali už vtedy, keď som ako príslušník zboru naň upozornila? Či to bol pokus celú vec ututlať a zamiesť pod koberec, neviem, no ja som to tak vnímala.
Spracúvanie jatočných polovičiek z vedľajšieho hospodárstva Rimavská Sobota – Sabová podľa hovorkyne ZVJS realizovali do apríla 2019 a spracúvanie jatočných polovičiek v obmedzenom množstve z vedľajšieho hospodárstva Opatovce realizovali do júna 2023.
„Od júla 2023 NOO a ÚVTOS Trenčín objednávala bravčové mäso výhradne dodávateľským spôsobom – teda chladené porciované a vákuovo balené,“ dodala Anna Bečková Ragasová.
ZVJS podľa nej zmenila spôsob zabezpečovania dodávok mäsa predovšetkým z dôvodu nehospodárnosti a neefektívnosti chovu vlastných ošípaných, vzhľadom na cenu krmív a nákladov súvisiacich s chovom, ako aj obmedzené možnosti zabezpečenia ich chovu vplyvom zníženia počtu odsúdených v OO v Opatovciach.
„Rozhodnutie o pozastavení chovu ošípaných sme prijali v závere roku 2022, pričom posledné kusy ošípaných spracovali v júni 2023,“ dodala hovorkyňa na záver.
Kedy ste nakoniec odišli zo zboru ZVJS?
Zo zboru som dobrovoľne neodišla. Mám za to, že už nešlo o riešenie problémov, na ktoré som poukazovala, ale o snahu akýmkoľvek spôsobom dosiahnuť môj odchod. V spojení s častými a opakovanými vyhrážkami – „veď počkaj, my ťa vyriešime spôsobom vlastným“ ma v roku 2023 prepustili. Po všetkých upozorneniach a sporoch s nadriadenými ma poslali na psychologické vyšetrenie, podľa ktorého som údajne zrazu prestala byť spôsobilá na výkon svojej práce pre ZVJS.
Keď som nastupovala do väznice, myslela som si, že najťažšou súčasťou tejto profesie budú odsúdení. Moja skúsenosť bola nakoniec úplne iná. Vo väznici sa nemusíte báť odsúdených, ale bacharskej kultúry, nadriadených a systému, ktorý namiesto odstraňovania problémov odstraňuje ľudí, ktorí na ne poukážu.
Myslím si, že každý, koho sa tento systém týkal, má právo vedieť, v akých podmienkach jeho stravu pripravovali a či bola pre človeka bezpečná. Aj práve preto som sa rozhodla o svojich skúsenostiach prehovoriť verejne.
O vyjadrenie sme požiadali aj Ministerstvo spravodlivosti. Hovorca sa nám telefonicky ozval s tým, že nám poskytnú odpovede v najkratšom možnom termíne. Po doplnení ich odpovedí budeme článok aktualizovať.
