Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
„Začalo sa mi zhoršovať zdravie. Trápim sa tým, že som slabá a moja sebaúcta akoby závisela od spätnej väzby zvonka,“ hovorí Lenka.
V poradni Safe Space odpovedajú experti na otázky čitateľov Refresheru o duševnom a fyzickom zdraví či vzťahoch. Ak máš otázku, pošli nám ju cez formulár a my ju posunieme odborníkovi – psychológovi, lekárovi alebo špecialistovi, ktorý sa bude tvojej téme venovať.
Cítim sa, akoby som bola v bezvýchodiskovej situácii. Nedávno sa stala tragédia. Stratila som otca, ktorý sa rozhodol nesprávnym spôsobom riešiť svoje problémy. Zdalo sa mi, že som to zvládla celkom dobre, ale počas procesu smútenia a vyrovnávania sa so stratou som si uvedomila, že pre svoju novú rodinu – manžela a svokrovcov – som iba niekým, kto veľmi dobre zapadol do ich rodiny. „Podporovali“ ma, až kým som prikyvovala, ticho znášala všetky ich nefunkčné vzorce a riešila všetko, čo môj manžel nevedel. Aspoň tak to vnímajú moji svokrovci. Celý život ho k tomu viedli – „bol hlúpy, nemehlo“.
Keď som si uvedomila, že si zaslúžim viac, začalo sa to rapídne zhoršovať. Za všetko zlé v rodine som mohla iba ja. Ja som bola tá, ktorá všetko preháňala, zveličovala, bola herečka a nenormálna.
O to viac ma to trápi, že mám dcéru, ktorá si nezaslúži vyrastať v takejto rodine. Mám ciele, plány, v práci sa mi darí, a predsa ma brzdí rodina, ktorá myslí len na seba a svoje potreby.
Začalo sa mi zhoršovať zdravie. Trápim sa tým, že som slabá, a moja sebaúcta akoby závisela od spätnej väzby zvonka. A oni to vedia. Vedia, ako vo mne vyvolávať výčitky. Ja sa snažím, ale som vyčerpaná. Oporu u manžela hľadám márne. Bojí sa vlastných rodičov, nikdy sa ma nezastane a ja sa v tom všetkom strácam. Keby nebolo dcéry, neviem...
pri čítaní tvojho príbehu ma zaujala jedna vec. Píšeš, že kým si vychádzala ostatným v ústrety a preberala na seba množstvo povinností, cítila si ich podporu. Keď si si však začala uvedomovať, že aj ty máš svoje potreby a očakávania, rodinné vzťahy sa podľa tvojich slov výrazne zhoršili. Premýšľam, či si sa postupne nestala človekom, od ktorého sa očakávalo, že bude zabezpečovať aj veci, za ktoré by mali niesť zodpovednosť ostatní.
V rodinách sa niekedy vytvorí spôsob fungovania, na ktorý si všetci zvyknú, hoci nemusí vyhovovať každému. Ak sa potom jeden človek pokúsi svoju úlohu zmeniť, ostatní to môžu vnímať ako problém. Dokonca sa môže stať, že človeka, ktorý prestane automaticky riešiť problémy druhých, začnú obviňovať z toho, že ich spôsobuje. Neviem, či sa to deje aj u vás v rodine, no z tvojho rozprávania považujem túto možnosť za hodnú pozornosti.
Nepoznám všetky okolnosti vašich konfliktov ani pohľad ostatných členov rodiny. Jednu vec však považujem za dôležité povedať jasne. Nemusíš mať pravdu vo všetkých sporoch, aby si mala právo odmietnuť ponižovanie. Označovať ťa za nenormálnu či herečku nie je prijateľný spôsob riešenia nezhôd.
Spomínaš tiež, že tvoj manžel sa bojí vlastných rodičov. Je možné, že jeho správanie súvisí s tým, ako sa k nemu správali v detstve. Aj keby to tak bolo, je dôležité rozlišovať medzi vysvetlením správania a jeho ospravedlňovaním. Skúsenosti z detstva môžu pomôcť pochopiť, prečo je pre človeka niečo náročné, ale nezbavujú ho zodpovednosti za to, ako sa správa vo vlastnom manželstve.
Premýšľam tiež nad tým, aké náročné môže byť riešiť tieto konflikty práve v období, keď sa vyrovnávaš so stratou otca. V čase, keď človek môže potrebovať viac podpory a pochopenia, ty opisuješ, že ju márne hľadáš u manžela. To, že si mala spočiatku pocit, že stratu zvládaš dobre, neznamená, že sa jej dôsledky nemôžu výraznejšie prejaviť aj neskôr.
V súvislosti s tým všetkým ma zaujalo, že samu seba označuješ za slabú. Premýšľam, či od seba neočakávaš, že budeš zvládať aj veci, ktoré by nemali byť výlučne na tebe. Ak sa totiž človek hodnotí podľa toho, koľko toho ešte dokáže vydržať, vždy sa môže nájsť niečo ďalšie, čo by podľa seba mal zvládnuť. Možno stojí za to preskúmať nielen to, ako lepšie zvládať záťaž, ale aj to, koľko z nej by si vôbec mala niesť ty.
Neviem, aké rozhodnutie bude pre tvoje manželstvo správne. Ak sa pri rozhovore s manželom cítiš bezpečne, skús mu pomenovať jednu konkrétnu zmenu, ktorú potrebuješ, napríklad ako by mal reagovať, keď ťa jeho rodičia znevažujú. Potom bude dôležité sledovať, či je ochotný na tejto zmene pracovať. Jeho rozhodnutie a správanie totiž nemôžeš ovplyvniť iba vlastnou snahou.
Vzhľadom na stratu otca, vyčerpanie a zhoršovanie zdravotného stavu by som odporúčal individuálnu psychologickú pomoc a konzultáciu zdravotných ťažkostí s lekárom. Mohla by si tak získať priestor na spracovanie straty aj na premýšľanie o možnostiach, ktoré vo svojich vzťahoch máš. Nemusíš najskôr presvedčiť ostatných, že tvoje pocity sú oprávnené, aby si ich sama začala brať vážne.
Ešte sa však chcem pristaviť pri tvojich posledných slovách: „Keby nebolo dcéry… neviem.“ Neviem, čo presne si nimi myslela, ale beriem ich vážne. Ak sa za nimi skrývajú aj temné myšlienky, prosím, nezostávaj s nimi sama. Povedz o nich čo najskôr niekomu, komu dôveruješ, a vyhľadaj odbornú pomoc.
Ako môže človek rozpoznať, že sa v rodinných vzťahoch stal terčom manipulácie? Pri rozpoznávaní manipulácie je niekedy užitočné sledovať nielen správanie druhých, ale aj to, ako sa postupne mení naše vlastné správanie. Začíname si dávať pozor na každé slovo? Bojíme sa nesúhlasiť? Ospravedlňujeme sa aj v situáciách, keď vlastne nevieme, čo sme urobili nesprávne?
Pri dlhodobom znevažovaní sa totiž môže stať, že človek postupne prestane rozlišovať medzi tým, aký je, a tým, akým sa naučil byť, aby sa vyhol ďalšiemu konfliktu. Môže sa napríklad považovať za nerozhodného, hoci sa v skutočnosti naučil, že vyjadriť vlastný názor je riskantné.
Samozrejme, tieto prejavy samy osebe nedokazujú manipuláciu. Dôležité je sledovať konkrétne správanie, jeho opakovanie a širší kontext. Ak človek dlhodobo zažíva ponižovanie, spochybňovanie vlastného prežívania či prenášanie zodpovednosti za konflikty, môže to prispievať k úzkosti, psychickému vyčerpaniu a oslabovaniu sebadôvery.
Čo robiť, keď partner nedokáže nastaviť hranice vlastným rodičom a namiesto podpory manželky sa prikláňa na ich stranu?
Niekedy sa človek snaží vyhnúť jednému konfliktu tým, že vytvorí ďalší. Partner sa napríklad obáva nesúhlasiť s rodičmi, aby nenarušil vzťah s nimi, no jeho ustupovanie postupne vytvára napätie v manželstve.
Zaujímavé je, že partner môže svoju nečinnosť vnímať ako neutralitu. Ak však jeden človek druhého opakovane ponižuje a partner nezasahuje, jeho mlčanie môže mať pre vzťah veľmi konkrétne dôsledky. Samozrejme, mlčanie nemusí znamenať súhlas. Môže vychádzať aj zo strachu, neistoty či snahy zabrániť ďalšiemu konfliktu. To však nemení nič na tom, že druhý partner sa v takej situácii môže cítiť osamotený.
Odporúčal by som preto hovoriť o konkrétnych situáciách a o tom, akú podporu od partnera potrebujeme. Nemusí ísť o požiadavku, aby si vybral medzi rodičmi a manželkou. Dôležitejšie je, či dokáže zaujať vlastné stanovisko a či je ochotný svoje správanie meniť. Je totiž rozdiel medzi človekom, pre ktorého je zmena náročná, ale pokúša sa o ňu, a človekom, ktorý odmieta vôbec pripustiť, že problém existuje.
Lenka prežíva aj stratu otca, cíti sa vyčerpaná a píše, že jej sebahodnota závisí od spätnej väzby okolia. Ako môže rozlíšiť, čo je reakcia na smútok a kedy už potrebuje odbornú pomoc?
Pri tejto otázke ma zaujalo, že Lenka napriek všetkému, čo prežíva, píše o pracovných úspechoch a plánoch do budúcnosti. Niekedy totiž posudzujeme psychický stav človeka podľa toho, koľko toho ešte dokáže zvládnuť. Schopnosť fungovať však nie je to isté ako psychická pohoda. Človek môže zvládať svoje povinnosti aj za cenu veľkého vnútorného úsilia.
Zároveň si nemyslím, že musíme najskôr presne rozlíšiť, či ťažkosti spôsobuje smútenie, rodinné konflikty alebo pochybnosti o vlastnej hodnote, aby sme mohli vyhľadať pomoc. Tieto skúsenosti sa môžu navzájom ovplyvňovať. Smútenie samo osebe nie je ochorením, ale výrazné zhoršovanie fungovania, pretrvávajúca beznádej či pocit, že človek nevidí žiadne východisko, si zaslúžia zvýšenú pozornosť.
V Lenkinom prípade je dôležitá aj posledná veta, ktorá môže naznačovať myšlienky na ukončenie života. Tie si vyžadujú priame objasnenie a v prípade ich prítomnosti bezodkladné vyhľadanie pomoci. Nemusíme však čakať na takto závažné prejavy, aby sme mali dôvod obrátiť sa na odborníka.
Zdroj: Refresher AI
Ako funguje Safe Space?
Pošli nám svoju otázku cez formulár a my ju posunieme odborníkovi – psychológovi, lekárovi alebo špecialistovi, ktorý sa danej téme venuje. Môžeš nám tiež napísať e-mail na adresu [email protected].
Tvoja identita zostane anonymná. Uvedieme len tvoje krstné meno a vek, no ak máš obavy z potenciálneho odhalenia, môžeme sa dohodnúť aj na úplnej anonymite. Nikde neuvedieme tvoje celé meno ani žiadne údaje, ktoré by ťa mohli prezradiť.
Odpoveď napíše odborník, ktorý na expertnej úrovni rozumie psychike, zdraviu či vzťahom.
Tvoj príbeh môže pomôcť aj iným. V anonymnej podobe ho uverejníme v našej pravidelnej poradni, aby si z odpovede mohli odniesť niečo aj ostatní, ktorí prežívajú niečo podobné.
Každý, koho otázku vyberieme a uverejníme ju s odpoveďou experta, dostane mesačné predplatné zadarmo.
Nevieme zaručiť, že zodpovieme na úplne všetky položené otázky, no urobíme všetko pre to, aby žiadna relevantná neostala bez odpovede.
Safe Space je priestor, kde tvoje obavy a pochybnosti zostanú v bezpečí.
