Karol robí pasáka pre frajerku Katku, ktorá šliape pri Slovnafte. Na drogy minú týždenne aj 700 € (Rozhovor)

Katka: Áno. Tú som poznala. Bolo to veľmi pekné dievča, naozaj krásne. Bola veľmi mladá, myslím, že mala len 19 rokov. Tiež mala podobný príbeh ako všetky, čo šľapú na ulici – ušla z domu, zaplietla sa do zlých kruhov, dala si párkrát drogy a už to šlo. Ona na ulici ani dlho nerobila, možno mesiac, keď sa to stalo. 

Ona bola dobodaná na smrť, nie?

Katka: To si asi mýlite. Túto našli celú rozpáranú, vraj ani oči nemala, chúďa. Aspoň to sme počuli. Bolo to tiež tu na Slovnafte. Nikdy toho vraha myslím ani nechytili, bol to cudzinec. 

A nebojíte sa, že by sa mohol niekedy vrátiť?

Katka: Nie. Ja mám dobrú intuíciu, ak sa mi niekto nezdá, nenasadnem k nemu do auta. Už túto prácu robím viac ako 10 rokov, takže si myslím, že sa na svoju intuíciu môžem spoľahnúť. A naozaj málokedy chodia takí násilní, mne sa ešte nič také nestalo a dúfam, že sa ani nestane. 

Karol, ako si vlastne nad situáciou udržiavate kontrolu vy? Nemôžete predsa ovplyvniť, čo sa Katke stane, ak bude v aute a ten človek ju napríklad zoberie inde než na to svoje miesto...

Karol: Ale ona sa vie o seba postarať, ešte sa také niečo nestalo a vždy si zapisujem značky áut, ak by sa náhodou nevrátila včas. Na ľuďoch je vidno hneď na prvý pohľad, či sú v poriadku a ak niečo v poriadku nie je, tak nenastúpi a hotovo. 

Tak sem-tam prispievam, keď idem niečo ukradnúť. Čo chcete, aby som Vám povedal? Že chodím do roboty? Nebudem predsa klamať a radšej poviem, ako to je.  

Okrem toho, že ste pasák, ste aj Katkiným partnerom. Ako sa s tým, čo robí vaša priateľka, dokážete zmieriť?

Karol: Tak jasné, že sa mi to nepáči a nie je to ideálne, ale čo mám robiť. Takáto je situácia a ja to beriem, že je to proste robota ako každá iná. Spoznal som ju, keď už to robila, tak jej nebudem hovoriť čo má a čo nemá robiť. Páči sa mi aj tak. 

A ako si to delíte s peniazmi, čo Katka zarobí?

Karol: Sú to naše spoločné peniaze, takže to míňame spolu.

Vy tiež nejako prispievate do domácnosti? Katku strážite len v noci, tak by ste cez deň mohli robiť aj niečo iné. 

Karol: Tak sem-tam prispievam, keď idem niečo ukradnúť. Čo chcete, aby som Vám povedal? Že chodím do roboty? Nebudem predsa klamať a radšej poviem ako to je. 

A vy, Katka, robíte každý jeden deň?

Katka: No podľa toho, či potrebujeme peniaze. Niekedy ani nejdem na ulicu. V priemere je to tak 4-5 dní do týždňa, ale záleží od toho, ako sa darí. Mám medzitým aj prestávky. 

Keď ste spomínali, že to už robíte 10 rokov, tak kto vás predtým ochraňoval?

Katka: Mala som popritom tiež iných frajerov, tí to robili. Takto to funguje v našej komunite. Ale samozrejme, že to nerobím stále a boli aj časy, keď som mala 5-mesačnú prestávku od toho, hlavne v zime. 

Čo ste vtedy robili? 

Katka: Išla som k rodičom. Tam drogy neberiem, som na metadóne, čo je vlastne umelý heroín. Ten dostanete na Hraničnej na odvykačke zadarmo. Ale ten veľmi nepomáha a vždy, keď sa vrátim späť od rodičov, tak začnem opäť užívať tvrdé drogy. Momentálne je to skutočný heroín. 

Raz som to rátal, lebo som si odkladal všetky obálky a vyšlo nás to 700 € na týždeň, aj s cigaretami. 

Rodičia vedia, že ako si zarábate na živobytie?

Katka: Nie, nevedia. Myslia si, že robím v sklade a neplánujem im to nikdy ani povedať. Oni by tomu nerozumeli. 

A čo vravíte na tých ľudí, čo vyhľadávajú spoločnosť prostitútok? 

Karol: No asi majú nejaký problém, neviem, niečo si s tým riešia. Možno majú nejaké úchylky, alebo si chcú splniť nejakú fantáziu. Väčšina z nich sa správa normálne.  

Nastala sa aj situácia, že niekto nezaplatil a museli ste to nejak riešiť, Karol?

Karol: Peniaze musia dať dopredu, to je podmienka. Katka by s ním určite nikam nešla, keby jej vopred nezaplatil. 

Podľa čoho si nastavujete ceny? 

Karol: Tak to je na nej, že koľko si vypýta.

Katka: Najprv musím vidieť, ako ten človek vyzerá. Podľa toho sa dá odhadnúť, koľko si môže dovoliť. Väčšinou ceny podľa toho vyjednávame. 

Koľko za deň si môžte takýmto spôsobom zarobiť?

Katka: Keď máte dobrý deň, tak aj 500 €. To je hlavne v lete, keď sa môžeme obliekať zvodnejšie a tiež nemusíme toľko stáť vonku v zime. Vtedy sa oveľa ľahšie pracuje. 

To je dosť veľká suma. Koľko z toho miniete na drogy?

Karol: Podľa peňazí. Jeden gram stojí 20 € Raz som to rátal, lebo som si odkladal všetky obálky a vyšlo nás to 700 € na týždeň, aj s cigaretami. 

A to každý týždeň máte toľko peňazí k dispozícii, aby ste minuli takú veľkú čiastku na drogy?

Katka: Ani mi to nehovorte. Keď to spočítal, mne až zle ostalo.

Dostali ste sa aj do nejakého dlhu? Pretože sú to obrovské financie...

Karol: No jasné. Pýtal som si peniaze, požičiavali mi. Aj som kradol od rodiny, no už to nerobím. Keď tak, vypýtam si, ale samozrejme nevedia, na čo to je. Vždy si niečo vymyslím. Niekedy tie peniaze proste nie sú a nedarí sa. Každý deň nie sú Vianoce.

Mal som pri sebe 15 gramov pervitínu a dostal som za to 5 rokov väzenia. Za krádeže som väčšinou dostával 2 roky. To bolo v období, keď som kradol autá. Dokopy to bolo tých 13 rokov. 

A koľko dávok denne si musíte dať?

Karol: Ráno si pichneme dávku za 30 € a potom podľa efektu. Ak to vyprší, tak si pichneme zas. 

Odkiaľ beriete drogy? 

Karol: Z Pentagonu, samozrejme. Veľmi neradi tam chodíme, ale tam sa dá určite nájsť najrýchlejšie tovar, je to predsa ríša drog. Aj keď tam jedného dílera chytia, objaví sa päť ďalších a dá sa to zohnať naozaj hocikde. O iných miestach ani neviem. Inak by som radšej chodil tam. 

Spomínali ste, že občas kradnete. Čo konkrétne? 

Karol: Väčšinou potraviny. Idem do obchodu, dám si veci do batohu a idem von. Ušetríme tak peniaze, za ktoré si potom môžme kúpiť radšej heroín. 

Nebojíte sa, že vás niekto chytí?

Karol: V minulosti som už s tým mal problém, ale dávam si pozor. 

Pri čom ste boli chytení, keď ste sa dostali do väzenia?

Karol: Chytili ma buď pri krádeži alebo s drogami. Raz som bol v taxíku, viezol som jednej babe drogy a niekto na mňa zavolal políciu. Už som to nestihol schovať ,a tak ma chytili. Mal som pri sebe 15 gramov pervitínu a dostal som za to 5 rokov väzenia. Za krádeže som väčšinou dostával 2 roky. To bolo v období, keď som kradol autá. Dokopy to bolo tých 13 rokov. 

Čo ste robili s kradnutými autami?

Karol: Kradol som ich na objednávku. Auto som odovzdal tomu, kto si ho objednal. Mňa nezaujímalo, kto to bol a čo s tým autom plánoval spraviť. Iba som vykonal svoju prácu a mal som pokoj. Jednému človeku som to dovážal a bolo vybavené. Ten mal vlastný autoservis a dával som mu kradnuté autá. Nebolo to však pravidelne. Niekedy som ukradol 2 autá za mesiac, niekedy 2 autá za polroka. 

Čo vám pri krádeži áut bráni dnes?

Karol: Už nechcem ísť do väzenia. Teraz mám vysokú recidívu a dali by mi 10 rokov. Nebojím sa väzenia samotného, ale bojím sa tých rokov. Keby som odtiaľ vyšiel, mal by som 52 rokov. Už by som ani nevedel, čo so sebou. Stačilo mi, že som už dosť veľkú časť mladosti premrhal vo väzení.

A aký bol život vo väzení? V ktorej väznici ste boli?

Karol: Bol som v Leopoldove a v Želiezovciach. A človek sa tam má tak, ako si zariadi. Ja som mal šťastie, že sa o mňa starala mama. Mal som tam všetko, takže to tam nebolo zlé a so spoluväzňami sme si vychádzali.  

Ráno o piatej bol budíček, naraňajkovali sme sa a šli do roboty. Mne bola pridelená pozícia zvárača, za ktorú som dostával výplatu v prepočte 170 €. Za tie peniaze sme si potom mohli kupovať niečo z bufetov. 

Teraz je taká situácia, že sa musím z toho dostať sám. Nejde to zmeniť zo dňa na deň a tiež to nie je také zlé, že to musím okamžite zmeniť. 

Ťažko ste si zvykali na život vonku, keď vás prepustili?

Karol: Nie, vôbec. Po prepustení som sa chodil zabávať, no hneď som sa opäť dal na drogy. Tentoraz to bol pervitín. Potom neskôr som začal chodiť na Slovnaft, stretol som Katku, prešli sme na heroín a zvyšok príbehu už poznáte. 

A keď hovoríte, že stále kradnete z obchodu, nebojíte sa, že vás opäť chytia?

Karol: No tak dávam si pozor a snáď ma nechytia. Už som vonku od roku 2015 a nechytili ma. Ale väčšinou kradnem len to najnutnejšie, čiže potraviny. 

A čo liečenie?

Karol: Určite chcem v budúcnosti a už som sa aj liečil, no nemám výdrž. Keď si naplánujem, že pôjdem, vždy do toho niečo vojde a nedostanem sa tam. Mohol by som sa z toho ale dostať, lebo mama je doktorka.  

Keď je mama doktorka, prečo ju nepožiadate o pomoc? Stretávate sa s ňou ešte?

Karol: Lebo nechcem, aby vedela, že som sa po 13 rokoch opäť k drogám vrátil. A áno stretávame sa pravidelne. Chodím k nej niekedy na pár dní. Keď som doma, tak drogy neberiem. Som v pohode.

Čo jej vravíte o svojom živote?

Karol: Nič, že žijem s priateľkou. Nepovedal som jej, že som tu. To by sa zhrozili.

Ako si doktorka nemôže všimnúť, že ste závislý? Hlavne ak ste jej syn, musí predsa vidieť nejakú zmenu.

Karol: Všimla si, že som pochudol a samozrejme, že tuší, že sa niečo deje. Ona si niečo myslí, ja jej zas poviem iné a koniec diskusie.

A teraz s Katkou nemôžete bývať u svojej mamy napríklad?

Karol: Môžeme, ale čo tam budeme. Budem tam v kríze, aby ma videla v tomto stave? Musím sa dať najprv dokopy.

Ale tak tá zmena je predsa na vás. Baví vás takto žiť?

Karol: Nebaví, ale teraz je taká situácia, že sa musím z toho dostať sám. Nejde to zmeniť zo dňa na deň a tiež to nie je také zlé, že to musím okamžite zmeniť. Chceli by sme sa na to vykašlať, ale až keď to naozaj spravíme, tak až potom môžme robiť niečo s našimi životmi. Čo by som mal teraz riešiť? Nič, aj tak sa vrátim naspäť na drogy.

Čo by vás donútilo prestať?

Karol: Neviem ešte. To príde samé. Príde to raz, už ma to nebude baviť a skončím.

Každý utorok sa dá prihlásiť na odvykačku na Hraničnej, nie?

Karol: Áno, každý utorok. 

Tak snáď čoskoro naberiete odvahu tam opäť aj s Katkou zájsť. 

Karol: Hej, snáď.