Nový Hollywood ako silná dobová alternatíva k európskym artovým filmom ponúka aj dnes nesmierne vzrušujúce zážitky.
Nový Hollywood je obdobie americkej filmovej histórie trvajúce zhruba od polovice 60. rokov po začiatok 80. rokov. Jeho vznik mal svoje príčiny aj dôsledky a hoci sa možno zdá, že je to trochu pritiahnuté za vlasy, tak v podstate pri každej návšteve nového blockbusteru v multiplexe ho pociťujeme aj dnes. A ešte asi aj dlho budeme. Okrem spoločenskej a ekonomickej situácie v štúdiovej sfére výroby filmov sa budeme venovať aj formálnym prostriedkom, charakteristickým pre danú dobu a konkrétnym režisérom v ikonických aj menej známych dielach.
Súčasný divák má šťastie, že sa televízne stanice, predovšetkým tie verejnoprávne, tejto sfére dostatočne venujú. Pravidelne prinášajú na obrazovky diela amerických "spratkov" a viacerých ďalších autorských machrov obdobia voľnej lásky, LSD či zvoncov na nohaviciach a následného krutého vytriezvenia a strate ideálov v nasledujúcej dekáde. Toto všetko sa odrazilo aj v ich tvorbe, ktorú, ako pevne veríme, celkom slušne poznáte.
Spoločenská klíma
V Spojených štátoch amerických sa v 60. rokoch počas úradovania J. F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona uplatnila liberálna vnútroštátna politika a relatívny úspech zaznamenalo rasové zrovnoprávnenie. Vláda naďalej striktne bojovala proti komunizmu, čo vyvrcholilo v krvavej vojne vo Vietname. Tá sa stala doma, najmä medzi mládežou, veľmi nepopulárna. Naopak populárnou sa stala sexuálna otvorenosť, bola vynájdená antikoncepčná pilulka a zmenil sa pohľad na ženu v spoločnosti. Nastala druhá vlna feminizmu.
Experimenty so sexom a drogami viedli mladých k príklonu k alternatívnej kultúre. Vzniklo nové ľavicové krídlo a radikálne hnutie Black Power. Demonštrácie proti vojne končili nepokojmi a zásahmi polície, na univerzitách sa stávkovalo a niektoré boli uzavreté. V roku 1973 sa vojna vo Vietname skončila, širšia verejnosť sa postavila za príklon k pravici a študentské hnutia sa rozpadli, pretože zistili, že ich aktivity nevedú k želaným výsledkom. Zlomom bolo strieľanie do študentov v roku 1970. 70. roky sa stali koncom povojnovej prosperity, USA začalo konkurovať Japonsko, Nemecko a ďalšie mocnosti. Vo svete vzniká kritický politický film, doma sa mladí tvorcovia snažili vytvoriť americký umelecký film.
Kríza filmových štúdií
Hollywood aj v priebehu 60. rokov dokázal produkovať veľké hity, ako napríklad Za zvukov hudby, Lawrence z Arábie, Doktor Živago alebo Marry Poppins. Napriek tomu návštevnosť kín postupne klesala a veľké hviezdy vyžadovali podiely na zisku. A keďže tieto projekty neboli vždy ziskové, štúdiá zažívali riskantné obdobie. Megaprojekty Vzbura na Bounty a Kleopatra výrazne prekročili rozpočet, a tak nedokázali ani napriek slušnej návštevnosti dosiahnuť uspokojivý zisk.
Majors, čiže štúdiová veľká päťka, začala distribuovať a spolufinancovať veľa nezávislých projektov. Všetky štúdiá sa ocitli na konci dekády vo finančných problémoch. Stali sa terčom veľkých konglomerátov z iných odvetví a stávali sa ich súčasťou. Ku škode veci sa vymenili ľudia na vedúcich postoch a noví bossovia iba málo rozumeli filmovému remeslu. Hollywood začal na prelome dekády trpieť nezamestnanosťou a produkcia bola podriadená diktátu bánk.
Nové možnosti
Naopak nízkorozpočtovky Bonnie a Clyde, Polnočný kovboj alebo Absolvent priniesli neočakávané veľké zisky a úspech tkvel najmä v ich zameraní na mladé publikum. Filmové štúdiá našli potrebnú novú zlatú žilu a začali plánovane investovať do príbehov o mládeži a alternatívnej kultúre. V USA sa úspešne premietali aj britské snímky a do Hollywoodu sa z ostrovov na čas presídlili tvorcovia, ako John Schlesinger alebo Tony Richardson. Špeciálne prvý menovaný prispel k rozkvetu Nového Hollywoodu svojím Polnočným kovbojom.
V 60. rokoch sa ukázal neslávne známy Hayesov kódex ako zastaralý a tvorcovia sa už nebáli zobrazovať na plátne násilie či sex. Vymenil ho nový hodnotiaci systém, aký poznáme v meniacich sa podobách dodnes. Nálepka "v sprievode rodičov" znela vzrušujúco, a tak sa mohol stať hit aj z komornej drámy typu Kto sa bojí Virginie Woolfovej Mikea Nicholsa. Členenie prístupnosti na G, PG, M, R a X priniesol tvorcom možnosť explicitného zobrazenia násilia, sexu a odvážnych myšlienok, čiže novú umeleckú slobodu. Peckinpah tak mohol obohatiť žáner westernu o drastické scény v Divokej bande a zároveň priniesť štúdiu zisk.
Nástup mladých tvorcov
Mnohí starší režiséri odchádzali do dôchodku (John Ford) a po nich nastúpila nová generácia okolo tridsiatky. Boli výrazne odlišní ako ich predchodcovia a nazývali sa filmoví spratkovia (movie brats). George Lucas (Americké graffiti) a Francis Ford Coppola (Ľudia dažďa) vyštudovali réžiu, Peter Bogdanovich (Posledné filmové predstavenie) bol filmovým kritikom a Bob Rafelson (Malé životné etudy) pracoval pôvodne v televízii.
John Carpenter (Prepadnutie 13. okrsku) a Brian de Palma (Sestry) prišli z alternatívnej scény, Terrence Mallick (Zapadákov) bol zase intelektuál európskeho strihu. Ku staršej generácii patrili Robert Altman (MASH) a Woody Allen (Annie Hall). Väčšina z nich sa presadila počiatkom 70. rokov. K neskoršej vlne patrili David Lynch (Mazacia hlava), Michael Cimino (Lovec jeleňov) alebo Jonathan Demme (Melvin a Howard). Títo autori sa vedome vracali k tradíciám klasického filmu, ale vďaka umeleckej slobode boli výrazne inšpirovaní aj súdobým európskym umeleckým filmom.
Formálne prostriedky Nového Hollywoodu
V snahe Hollywoodu osloviť aj vysokoškolské obecenstvo sa na čas mohli režiséri inšpirovať naratívnymi technikami európskeho filmu. Kládol sa dôraz na atmosféru, prekreslenie postáv a nejednoznačnosť charakterov. Richard Lester v Petulii sa tak mohol hrať so subjektivitou obrazu a časovou nelineárnosťou, nie nepodobnou dielam Alaina Resnaisa. Stanley Kubrick vo 2001:Vesmírnej odysei použil symboliku európskeho artu a dlhé zábery. Naratívne rozvoľnená a dôležitá Bezstarostná jazda Dennisa Hoppera pracuje s flashforwardami, rockovým soundtrackom či trhanými prechodmi medzi zábermi.
Brian De Palma priniesol poviedkové filmy z alternatívnej scény s reflexívnymi prostriedkami, ako u francúzskych "novovlnistov" Truffauta a Godarda. Michelangelo Antonioni, jeden z hlavných predstaviteľov európskeho artu, odkazoval na kontinentálny politický film v americkej produkcii Zabriskie Point s nahotou a otvoreným koncom. Woody Allen otvorene odkazuje na Bergmanove psychologické portréty v Interiéroch. Flashforwardy sú patrné aj v Pollackových extrémne depresívnych Koňoch, ktoré sa strieľajú. Thriller Pohľad spoločnosti Parallax Alana Pakulu širokouhlými kompozíciami kopíruje Antonioniho strohý vizuálny prístup. Naopak, Krstný otec F. F. Copollu je poctou klasickému Hollywoodu, ale využívajúci moderný prístup vo vzťahu k zobrazeniu postáv.
Najslávnejší spratkovia
Zastavme sa okrem spomínaných velikánov svetového filmu, ako Bogdanovich, Lucas, Altman, Kubrick či Allen aj pri troch najsignifikantnejších postavách Nového Hollywoodu. Francis Ford Coppola začínal ako každý správny filmár na kolene, jeho oddramatizovaný kúsok Ľudia dažďa stál pár dolárov. Rozhodne najslávnejším počinom tohto obdobia je finančne nesmierne úspešná dvojica Krstný otec a jeho rovnako kvalitné pokračovanie.
Zastavme sa však pri jeho najambicióznejšom diele Rozhovor. Takzvaná "americká verzia" Antonioniho Zväčšeniny ide svojmu hlavnému protagonistovi viac do mysle než britský inšpiračný zdroj. Existujú teórie, že pátranie špičkového zvukára po vrahovi z pásky je v skutočnosti snaha o zachytenie krízy muža stredného veku. Časom to možno pochopíme aj v redakcii. Coppola, ako viacerí americkí režiséri, miesil konvencie umeleckého filmu a vybraného hollywoodskeho žánru, no a v tomto diele tento prístup našiel svoj vrchol.
Martin Scorsese dokázal ešte systematickejšie než Coppola narábať s prostriedkami umeleckého a žánrového filmu a založil na tomto prístupe v podstate celú svoju tvorbu. Upozornil na seba undergroundovými snímkami Špinavé ulice a Alica tu už nebýva, prelom však nastal až zaparkovaním Taxikára na tom najlepšom parkovacom mieste diváckeho a kritického vkusu. Hudbu k nemu zložil slávny Hitchcockov skladateľ Bernard Herrmann.
Scorsese využíval autobiografické črty, agresívne dialógy strieda fyzická akcia, akčné sekvencie bývajú často bez slov a sú temné. Vrcholom jeho tvorby je Zúriaci býk z obdobia súmraku Nového Hollywoodu. Sebadeštruktívne chovanie hlavného hrdinu dokázal Robert De Niro stvárniť podľa režisérových pokynov, ktoré čerpal z vlastnej deštrukčnej minulosti. Boxerské zápasy udivujú dodnes svojou rozmanitosťou. Scorsesemu musíme pripočítať k dobru aj snahu o vytvorenie súzniaceho vzťahu so svojím dvorným hercom, ktorým bol na dlhé obdobie Robert De Niro.
O Stevenovi Spielbergovi vie každý filmový fanúšik úplne všetko, skúsme sa teda pozrieť na jeho filmy v 70. rokoch trochu inak. Pôvodne televízny Duel, Sugarlandský expres, Čeľuste, Blízke stretnutia tretieho druhu alebo 1941 sú žánrovo veľmi jednoducho definovateľné diela. Mrazivý thriller, road movie, horor, sci-fi a vojnový film. Nikto iný okrem Stevena nedokázal byť tak pestrý vo výbere žánrov. Odkaz na francúzsku novú vlnu môžeme nájsť v hereckej účasti Francoisa Truffauta v Blízkych stretnutiach tretieho druhu. Spielberg sa svojimi Čeľusťami zaradil k dobovým autorským hitmakerom a v tomto období sa rovnako začínal trend celoplošného nasadzovania filmov do kín a "účtovnícke" kontrolovanie tržieb z prvého premietacieho víkendu.
Hollywood opäť sprevádza sila
Ako to už v kapitalizme chodí, dane majú vysokú moc a ak ich nemusíte podľa zákona platiť, ste víťaz. Zákon z roku 1971 štúdiám umožňoval veľké daňové úľavy nevynímajúc ani spätne od daní oslobodzujúce filmy zo 60. rokov. Majors si tak prišli k stovkám miliónov dolárom. Vďaka tomu sa mohlo investovať aj do nekonvenčných projektov typu Prelet nad kukučím hniezdom Miloša Formana.
Vzhľadom na fakt, že mali režiséri okrem uspokojovania umeleckých ambícií v úmysle uspokojovať aj potreby väčšinového publika (ktoré bolo v tej dobe očividne otvorenejšie k experimentovaniu), mohli mať štúdiá z tržieb veľkú radosť. Medzi najnavštevovanejšie tituly dekády patrili Krstný otec, Vymietač diabla, Americké graffitti, Čeľuste, Horúčka sobotňajšej noci, Rocky a pochopiteľne aj Hviezdne vojny. V poslednom prípade dosiahli celosvetové tržby 500 miliónov dolárov. Štúdiá sa tak vďaka novej režisérskej krvi dostali z pokraja bankrotu k nevídaným finančným výšinám.
Všetko čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec
Počiatočný ošiaľ vedení štúdií z vysokých ziskov autorských snímok však akosi prirodzene vystriedala pragmatickosť a strach z využívania nových postupov. Štúdiá si uvedomovali, že ich ťahá hore iba zopár filmov ročne a mnohé končia ako prepadáky. Potenciálne hity boli nasadzované najmä počas pracovného a školského voľna a reklamované v televízii. Prvý otvárací víkend bol pri hromadnom nasadení do kín najdôležitejší. Produkcia sa začala plánovať a výsledkom boli pokračovania osvedčených značiek, ako v prípade Rockyho a Star Treku. Precedensom v prípade merchandisingu sa stali Hviezdne vojny, kedy príjmy z predaja hračiek či tričiek začali prevyšovať príjmy z filmu. V brandži začali dominovať dohody na rôznych úrovniach medzi producentmi, vedením, agentmi a tvorcami, čím sa začal zdržovať výrobný proces.
Úspešní filmári mali síce nadvládu nad svojimi projektami, ale začalo dochádzať k výraznému prekračovaniu rozpočtov. Doplatil na to Coppola pri trojročnom "tripovom" nakrúcaní Apokalypsy či Spielberg pri prepadáku 1941. Najväčšia pohroma však postihla Michaela Cimina a United Artists, kedy bol výrazne prekročený rozpočet westernu Nebeská brána, ktorý dosiahol konečnú sumu 40 miliónov dolárov. Čistý zisk v podobe 2 miliónov viedol ku krachu firmy. Šéfovia už takpovediac nemali ďalej nervy na autorské výpovede a režisérom sa začalo všeobecne nedôverovať. Kontrolu nad produktami prevzalo vedenie, a to si zakladalo aj na reakciách divákov na skúšobných projekciách. Všetko sa začalo vracať do starých koľají zlatého veku Hollywoodu, ale to už sme na začiatku novej éry kinematografie, trvajúcej dodnes.
Záverečné slovo
Na predchádzajúcich riadkoch sme vám chceli prostredníctvom niekoľkých menších kapitoliek predstaviť možno tú najzaujímavejšiu éru americkej filmovej histórie. O téme Nového Hollywoodu by sa dalo napísať niekoľko obšírnych kníh (a aj také sú), čiže náš článok berte skôr iba ako akési dvere k celému tomuto krásnemu svetu autorskej slobody, štúdiových mogulov, financií a experimentovania. Znie to síce ako zmes oxymorónov, ale v necelých dvoch dekádach to dohromady skvele fungovalo. A aj keď sa filmový svet zmenil, Steven, George, Martin a Woody tu ešte sú a v ich súčasných dielach je stále cítiť dávno vyprchaný duch slobody celej spoločnosti.
