Keď je niekto v bezvedomí a nedýcha, zomrie. Akou prvou pomocou spravíš z človeka väčšiu mŕtvolu? (Rozhovor so záchranárom)

Viliam Dobiáš pôsobí ako lekár záchrannej zdravotnej služby od roku 1976. Začínal ako anesteziológ, do sanitky sa dostal príkazom. „Pracoval som na anesteziologickej klinike v Bratislave. Pričlenili k nám záchranársku mestskú službu aj so všetkými záchranármi a doktormi. Prednosta kliniky si povedal, že doktori zo záchranky pôjdu na sál, aby sa zoznámili s praxou anesteziológov. Bolo ich teda treba nahradiť na záchranke. Štyrom najmladším doktorom, medzi ktorými som bol aj ja, nakázali, že budú v sanitke,“ hovorí s úsmevom.

Aj po toľkých rokoch ho ľudia, ktorí si zavolajú záchranku, vedia prekvapiť. „Sú tri veľké skupiny. Prvá je bolesť na hrudníku, druhá je sťažené dýchanie a tretia všetko dohromady – pády, dopravné nehody, násilia a podobne. Ľudia často nevedia rozlíšiť, či je ich zdravotný problém dôležitý alebo nie.“

Mal by každý ovládať prvú pomoc?

Určite áno. Ak by som to prehnal, všetky školské vedomosti sú vám na nič, keď neviete podať prvú pomoc. Keď odpadne mama, otec alebo brat, tak im nemôžete pomôcť a detaily o Habsburgovcoch vám, žiaľ, nepomôžu. Prvá pomoc patrí k všeobecnej inteligencii. Mnoho ľudí má vodičský preukaz, tam budúci vodič absolvuje aj kurz pomoci. I keď pravdou je, že sa to často fláka.

Mnohí si čo-to pamätajú práve z autoškoly či z branného cvičenia, no zrejme nie do detailov.

Prvú pomoc netreba ovládať dokonale. Na kurze inštruktor ukazuje, frekventanti si skúšajú na modeloch to, ako má prvá pomoc vyzerať podľa medzinárodných odporúčaní, ktoré sú presne dané. Samozrejme, že ak to človek nerobí denne, po polroku či roku zabudne časť toho, čo sa naučil. Prvá pomoc, ktorú v prípade núdze teda bude poskytovať, bude málokedy dokonalá. Vždy je to však lepšie, ako nepomôcť vôbec, netreba sa teda báť.

Čo by mal každý vedieť?

Každý laik vie po dvoch hodinách kurzu zistiť 5 stavov bezprostredného ohrozenia života – zastavenie dýchania, zastavenie krvného obehu, veľké vonkajšie krvácanie, bezvedomie a šok. Pri týchto stavoch najneskôr do minúty, čo to zistíte, treba poskytovať prvú pomoc. Pri iných zraneniach to „má čas“. Aj 8 či 10-ročné deti sú mentálne a fyzicky dostatočne vyspelé na to, aby resuscitovali dospelého človeka stláčaním hrudníka. Keď vie teda pomôcť 35-kilogramové dieťa, dokáže to každý dospelý. Ostatné sú všetko výhovorky.

Môže sa stať, že sa pri prvej pomoci pomýlite. Je to stále lepšie, akoby ste nespravili nič. Vďaka vašej pomoci má človek šancu.

Je teda lepšie pomôcť aspoň nejako, než nepomôcť vôbec a počkať na záchranárov.

Presne tak, najhoršie je nespraviť nič. Keď je niekto v bezvedomí a nedýcha, tak má zastavený krvný obeh a je mŕtvy. Akou prvou pomocou môžete z človeka spraviť väčšiu mŕtvolu? Ak si napríklad pri páde človek zahryzol do pery a je pre vás nepríjemné dávať umelé dýchanie z úst do úst, treba aspoň stláčať hrudník. Nie je to optimálna prvá pomoc, je to však lepšie ako nič. Pri spôsobe oživovania bez dýchania sa doba do definitívneho poškodenia mozgu predĺži až na dvojnásobok. Dovtedy už príde záchranka. Rovnako sa môže stať, že v panike nespravíte 30 úderov a dva dýchania, ale menej, resp. viac. Je to stále lepšie, akoby ste nespravili nič. Vďaka vašej pomoci má človek šancu.

Modelová situácia. Ide človek po ulici a zrazu vidí na chodníku ležať muža v bezvedomí. Nevie avšak o prvej pomoci absolútne nič, je v panike.

Treba sa sústrediť aspoň intuitívne na to, čo by mohlo pomôcť a nenechať sa plne ovládnuť panikou či strachom. Ak teda dotyčný nič nevie a niekoho vidí ležať na zemi v bezvedomí, treba zistiť, či dýcha a zavolať na tiesňovú linku alebo zakričať na okoloidúcich. Treba však konať, za 5 minút má človek definitívne poškodený mozog. To, že zavolal záchranku, situáciu nevyriešilo. Pokiaľ by tam bolo napríklad aj krvácanie, najskôr ho treba zastaviť, až potom volať. Nikdy totiž človek nevie, či to nie je tá kvapka krvi, ktorá rozhoduje o živote a smrti.

S akými prípadmi sa na tiesňovej linke najčastejšie stretávate?