Logopédka Saška: Dieťa sa má naučiť rozprávať už doma, nie v škôlke. Rodičia však deti bombardujú ťažkými vetami (Rozhovor)

Zajakavosť nie je psychologického, ale neurofyziologického pôvodu. Ide o vrodené oslabenie nervového systému v oblasti centier reči a nie je spôsobená úzkosťou, hanblivosťou či nervozitou. Psychická trauma môže zhoršiť príznaky zajakavosti, ale nevyvolá ju. Ak by zajakavosť bola psychického pôvodu, žili by s ňou všetky deti, ktoré si prechádzajú náročným životným obdobím.

Ja sa zajakávam od detstva. Myslím, že to začalo práve po tom, čo sa rodičia rozviedli. Keby sa nerozviedli, je možné, že by som sa nezačal zajakávať nikdy?Pravdepodobne by si sa začal zajakávať neskôr a možno si sa už zajakával aj predtým, ale nebolo to také výrazné a nikto si to nevšimol. Najčastejšie sa zajakavosť objavuje v ranom veku medzi 2. – 5. rokom života dieťaťa. Naši pacienti a rodičia pacientov často hľadajú „spúšťač zajakavosti“, ale výskumy potvrdzujú, že zajakavosť má genetickú predispozíciu. Ak rodičov náhodou obviňuješ z toho, že si sa počas ich rozvodu začal zajakávať, nerob to. S predispozíciou si sa už narodil.

Zajakávam sa stále, ale oveľa menej. Nechodil som k logopédovi, ani so mnou nik nerobil žiadne cvičenia. Akosi sa to zlepšilo samo od seba. Ako je to možné? 

Je možné, že si sa s tým vnútorne zmieril, naučil sa s tým pracovať a zistil si, ako to prekonávať. Pravdepodobne si sa v živote nachádzal aj v psychickej pohode a nikto sa ti nevysmieval. 

Práve naopak, zažil som šikanu, výsmech a nemal som to po psychickej stránke jednoduché už od malička. Pre šikanu som si ako malé dieťa vymýšľal príbehy o tom, ako ma zajakavosťou nakazil kamarát, ktorý sa zajakával ešte viac. 

To ma mrzí. Nervový systém dozrieva postupne, takisto jazykové a sociálne schopnosti. Postupne si si našiel kompenzačné stratégie pre prácu so svojou zajakavosťou, napríklad si sa začal vyhýbať niektorým slovám.

Čo mám robiť, keď sa začnem zajakávať? Snažiť sa dokončiť tú vetu, aj keď viem, že mi to potrvá, alebo si vydýchnuť a povedať to inými slovami, ak verím, že tie mi problém robiť nebudú?

V prvom rade je dobré vopred ľudí upozorniť, že sa môžeš zajakávať, aby s tým počítali. Niektorí ľudia totiž nemajú o zajakávaní poznatky a keď sa niekto začne zajakávať, nerozumejú, čo sa deje s jeho rečou. Keď na to ľudí upozorníš, akceptujú to. Nie je dôvod hanbiť sa za to. 

Pomáha to aj vo významných konverzáciách, napríklad keď chce niekto upútať prejavom, alebo pri rozhovore s vysoko postaveným človekom, keď chce pôsobiť dokonalo. A aby som priamo odpovedala aj na tú otázku, tak je lepšie snažiť sa vetu dokončiť, aj keď sa pri tom budeš zajakávať. 

Myslím, že keď som sa začal zajakávať, začal som aj rozprávať veľmi rýchlo, až mi občas nie je úplne rozumieť. Má to spojitosť so zajakávaním?

Medzi poruchy plynulosti reči patrí nielen zajakavosť, ale aj diagnóza, pre ktorú máme na Slovensku nešťastný názov, a teda brblavosť (lat. tumultus sermonis, angl. cluttering).
Je charakterizovaná zrýchlenými prípadne nepravidelnými časťami v konverzácii a
môže sa pri nej vyskytovať aj zvýšený počet bežných neplynulostí, vynechávanie slabík či pauzy. Veľakrát sa objavuje v klinickom obraze ľudí so zajakavosťou, ale vyskytuje sa aj ako samostatná diagnóza.

Občas rozprávam tak rýchlo, keď mám obavy, či to, čo hovorím, je dostatočne zaujímavé a chcem sa rýchlo dostať k pointe. Na druhej strane, občas som pre zajakávosť bol radšej ticho, než akoby som sa mal strápniť pred rovesníkmi. Stretávaš sa s množstvom prípadov, keď rečové poruchy berú ľuďom sebavedomie a menia im aj osobnostné črty? 

Určite áno. Ľudia, ktorí majú zajakavosť, nechcú ísť napríklad do zaujímavých pracovných pozícií. Mala som klienta, ktorý odmietol povýšenie, pretože by ho čakali pohovory a
následne aj rozhovory s podriadenými. Prišiel ku nám a prešiel terapeutickým procesom
do miery, keď mu to už neprekážalo. U chlapcov – tínedžerov je zase veľký problém osloviť dievčatá a dosť tým duševne trpia.

Začala si ma v priebehu rozhovoru vnímať ako potenciálneho pacienta, keď ste počuli, že sa zajakávam či prehĺtam slová? 

Už keď sme spolu prvýkrát volali.

Zasahuje ti to aj do súkromného života? Začneš najprv analyzovať reči ľudí namiesto obsahu toho, čo rozprávajú?

Počas prvej minúty, dvoch, viac nie. Vtedy si zanalyzujem všetko a vypúšťam to z hlavy a filtrujem.

Prečo sa niektorí ľudia zajakávajú iba v určitých situáciách – napríklad pred ľuďmi, pri telefonovaní alebo v strese?

Vplyv stresu hrá rolu pri zhoršení zajakavosti v určitých komunikačných situáciách.

Čo rodičia robia pri rozvoji reči najčastejšie nesprávne, hoci to myslia dobre?

Bombardujú ich slovami a dlhými vetami a sú na deti príliš rýchli. Predstavme si dieťa, ktoré rozpráva „mama“, „tata“ a „daj“ a nič viac nedokáže povedať. Keď sa hrá, rodič na
neho začne rozprávať: „a čo je toto, čo vidíš, aký zvuk to vydáva, akú to má farbu, a toto
pozri, čo sa deje“. Namiesto vety „poď von“ povedia dieťaťu: „Milanko, poď von, pozri, ako je
vonku krásne. Dáme si topánočky a ideme sa hrať.“

Rodičom vtedy hovorím, nech si predstavia, že sú napríklad v Nemecku, ako-tak ľuďom pasívne rozumejú, ale nedokážu komunikovať. Keď na nich niekto spustí celé, zložité vety, tú vetu nezopakujú, respektíve sa o to ani nepokúsia a nič sa nenaučia. Keď na nich niekto použije jedno-dve slová a oni si to spoja s kontextom, zapamätajú si to a nájdu odvahu zopakovať to. Podobne to majú aj deti. 

Ktoré „logopedické rady“ z internetu sú podľa teba úplné nezmysly alebo môžu dokonca uškodiť?

Že rodičia majú počkať do tretieho roku alebo neskôr, kým zájdu k logopédovi. Netreba
čakať pol roka, kým zajakávanie zmizne, a netreba počúvať pediatra, ak sa riadi zastaralými
radami a odbije vás, že za logopédom môžete chodiť až od tretieho roku.

Keďže riešiš aj stravovanie detí a iné problémy, ktoré riešia ďalší zdravotní odborníci, dostávaš sa s nimi do konfliktov, respektíve do argumentácie o správnej liečbe?

Vyslovene do konfliktov sa nedostávame. Skôr si nerozumieme s niektorými pediatrami, ktorí majú na vývin reči a jazyka rozdielny názor ako my – logopédi. Keď dieťa nerozpráva, odporúčam rodičom aj neurologické, ORL, imunologické či psychologické vyšetrenie. Keďže sme súkromná ambulancia, naše výmenné lístky si musia pacienti hradiť sami, preto ich posielame za pediatrami, aby im ich vystavili a ušetrili. Niektorí pediatri ich odmietajú vydať.

Z akého dôvodu?

Zrejme to bude tým, že nevnímajú u tak malého dieťatka dôležitosť daného vyšetrenia a čakajú do tretieho roku.

Nikdy si s tým žiadneho pediatra nekonfrontovala s tým, že prečo odmietol dať výmenný lístok na základe tvojho vyšetrenia? Čím je menej hodnotné ako vyšetrenie iného odborníka?

Priznám sa, že som to s pediatrami priamo neriešila a určite v tom vidím priestor na
zlepšenie. Väčšinou pomáha to, že im pošlem správu a detailne vysvetlím, prečo odporúčame dané vyšetrenia, aj keď niektorí pediatri to stále odmietnu. Podľa mňa ide o staršie ročníky, ktoré majú zapamätané zastaralé postupy, ako napríklad, že dieťa má ísť na logopédiu až po treťom roku, takže skôr nepodporí ani vyšetrenia s tým spojené. Jeden ORL lekár mi dokonca odkázal, že sa mu nemám starať do roboty.

Je možné, že šikana ich rečové poruchy ešte zhorší? 

Určite áno. Je možné, že pri iných ľuďoch budú mať strach z komunikácie a pri zajakávosti sa môže stať, že sa to ešte zhorší.

Potrebuje dieťa šikanované pre jeho rečovú vadu detského psychológa, alebo stačí pozornosť rodičov a intervencia učiteľov? 

Určite potrebuje aj psychológa.

Aký máš názor na ľudí, ktorí šikanujú aj dospelých ľudí len preto, že ich nemajú radi? Napadajú mi napríklad aj ľudia, ktorí sa radia do tábora uvedomelých, progresívnych a slušných ľudí, no keď príde na Mariána Kotlebu, neváhajú sa vysmievať jeho račkovaniu. 

Vnímam to tak, že ľudia, ktorí sa vysmievajú iným, majú sami nejaké problémy a mali by skôr venovať čas a energiu na to, aby pomohli samým sebe.

Stalo sa ti, že si už v živote musela niekoho napomínať, aby sa nevysmieval iným za rečové poruchy? 

Nepamätám si na žiadny takýto prípad, ale to bude tým, akými ľuďmi sa obklopujem.

Ako liečiš račkovanie?

Musíme pacientov odznova naučiť artikulovať hlásku „r“. Je potrebné naučiť sa artikulovať
hlásku na novom mieste v ústnej dutine a iným spôsobom, ako to robili doteraz. Pacienti si myslia, že keď na prvom sedení dokážu povedať „r“ v slove a vo vete, sú vyliečení, ale je to komplexnejšie. Mali sme pacientku, ktorá po troch sedeniach úplne ovládla hlásku „r“, ale mali sme aj pacientov, s ktorými to riešime pol roka alebo aj dva roky. 

Ako liečiš zajakávanie u detí? 

V prvom rade oboznamujeme rodičov a pedagógov s vhodnými komunikačnými stratégiami, aby vedeli, ako s takýmito deťmi pracovať. Nie je napríklad správne zastaviť zajakávajúce sa dieťa s tým, že: „Nadýchni sa, upokoj sa a zopakuj to.“ Tým mu práveže dávame najavo, že jeho komunikácia je zlá a neprospieva to. Sú na to iné stratégie. Na záver rodičom odkazujem, že nemusia čakať dlho, než vyhľadajú logopéda. Ak dieťa začne zajakávať sa a neprestane ani po dvoch-troch mesiacoch, vyhľadajte logopéda. 

Terapii predchádza komplexná diagnostika jazykových schopností, na základe ktorej
určujeme ciele. U každého pacienta sa snažíme „ušiť“ terapiu na mieru. V
rámci terapie si pomáhame aj dychovými cvičeniami, pretože správne dýchanie má veľký
vplyv na to, ako danú vetu povieme. K zhoršeniu plynulosti reči môže dôjsť aj vtedy, keď
má pacient slabú slovnú zásobu a má problém vyloviť niektoré slová z pamäte. Pracujeme aj s rytmom či cvičeniami podporujúcimi prepájanie hemisfér.

A u dospelých?

Sú na to špeciálne terapeutické techniky, ale to by sme šli už veľmi do hĺbky. V priebehu terapie im začneme aj dávať úlohy, napríklad zatelefonovať do reštaurácie a rezervovať si stôl a následne ho zrušiť. Je to dlhší proces, ale dá sa to.

Čo ak dieťa odmieta rozprávať? Má dva-tri roky a rodič nevie zhodnotiť, či rozprávať odmieta, alebo jednoducho nevie?

Hneď treba ísť k logopédovi. 

Ako prekonať to, že dieťa už začne relatívne pekne rozprávať, ale zo škôlky si prinesie nesprávne návyky do komunikácie, ako maznanie, nezrozumiteľné bľabotanie a horšiu výslovnosť, než akú malo pred nástupom do škôlky?

To sa deje pravidelne. Ak dieťa začne napríklad šušľať, rodič by ho mal opraviť a zopakovať po ňom vetu správne a zdôrazniť správnu výslovnosť. Nemá význam karhať ho. Ak to nepomáha ani po dvoch-troch mesiacoch, treba ísť za logopédom, ktorý sa pozrie na príčinu ťažkostí a vypracuje ciele terapie.

Je to vôbec efektívne spolupracovať s logopédom? Ako veľa si môže trojročné dieťa zobrať z niekoľkých sedení s logopédom, ak je osem hodín denne s deťmi, ktoré na neho vplývajú viac? Nevráti sa po návrate do škôlky aj tak k zlým komunikačným návykom?

Je kľúčové, aby s nami rodičia spolupracovali. Ak s dieťaťom pracujú aspoň priemerne 15 minút denne, tak to pomôže. 

Čo ak niekto nemá možnosť ísť k logopédovi? Ako s týmito problémami rodič môže pracovať sám doma?

Ak dieťa napríklad vie napodobniť danú hlásku správne a jednoducho s tým prestalo,
pomôže sa s ním hrať a cvičiť hravou formou. Napríklad s pexesom a modelovať tie
hlásky. Vždy je dobré prísť aspoň na prvú komplexnú klinicko-logopedickú diagnostiku,
aby sme odhalili ťažkosti, aké dieťa má a ako ich odstrániť.

V akom veku dieťaťa by som mu mal prestať tolerovať upravovanie si slov a zľahčovanie vyslovovania? Kedy mám od neho vyžadovať, aby nehovoril kepuč, ale kečup? Kedy to už nie je cute, ale chyba?

Stanovila by som hranicu štyroch rokov. Sama by som na dieťa netlačila, pretože je možné, že dieťa skutočne nie je schopné danú hlásku vytvoriť. Ak sa o to bude snažiť nasilu, môže si vytvoriť nesprávny návyk, ktorý je potom ťažšie odstrániť a naučiť nanovo, než keby sme deti mali učiť správnu výslovnosť od nuly. Ak vieme, že dieťa je schopné hlásku povedať, môžeme ho k tomu dostať hravým spôsobom, že sa napríklad rodič hrá s dieťaťom na opravárov a sám rozpráva zle, pričom vyzve dieťa, aby ho opravilo.

Čo ak má môj syn tri roky a stále nevie vysloviť ‚r‘? Mám už ísť k logopédovi?

Počkala by som do štyroch rokov a až potom by som išla k logopédovi. Hlásky „r/l “
naskakujú deťom prirodzene medzi štvrtým a piatym rokom, zatiaľ čo sykavky o niečo
skôr. Dieťa by v čase pred nástupom do prvého ročníka už malo pekne rozprávať. Dieťa
nejde do škôlky ani do školy, aby sa tam naučilo rozprávať, to sa má naučiť doma.

Čo ak moje dieťa komunikuje doma, ale odmieta komunikovať v škôlke či naopak? 

Pravdepodobne ide o diagnózu zvanú selektívny mutizmus. Väčšinou sa to deje veľmi citlivým deťom a sú na to terapie. 

Od akého veku vnímaš ako produktívne začať s deťmi rozprávať v cudzom jazyku, aby sa ho naučili?

Pokojne od narodenia (simultánny bilingvizmus) alebo aj po treťom roku dieťatka, keď už má stabilne osvojený materinský jazyk – slovenčinu (sukcesívny bilingvizmus). Takémuto bilingvizmu môžeme dieťa vystavovať ideálne tak, že ho naviažeme na konkrétnu osobu, napríklad na jedného rodiča, alebo na konkrétne prostredie, kde sa bude rozprávať len po anglicky. Rodič sa pred dieťaťom môže s inými rozprávať po slovensky, ale k dieťaťu vždy v cudzom jazyku. Dieťa si tak vytvorí kvázi druhý komunikačnú zásuvku, ktorú otvára s tým rodičom a naučí sa tak dva jazyky. Ten rodič by však mal byť v danom jazyku aspoň na úrovni C1.

Prečo daný rodič občas nemôže na dieťa hovoriť v rodnom jazyku? Dieťa sa naučí, že rodič rozumie a hovorí aj jazykom, ktorým hovoria všetci naokolo a ktorý mu je ľahší. Môže si zvoliť rodný jazyk a ten druhý prestane používať. 

Má význam rozprávať sa s dieťaťom v cudzom jazyku, aj keď má len niekoľko týždňov? Nezačne to vnímať až neskôr, po niekoľkých mesiacoch?

Pokojne s tým rodič môže začať od narodenia. Dieťa to vníma od začiatku. Má to však význam aj od pol roka či roka, ak to niekto nestihol, alebo to len chce začať praktizovať.  Dieťa do nejakých šiestich rokov bude mať prehádzané jazyky a bude kombinovať slová, ale to je normálne. 

Čo ak sa rodič bojí, že si s dieťaťom nevytvorí plnohodnotný vzťah, alebo, že si v očiach dieťaťa vytvorí obraz, ktorý nie je reprezentatívny k jeho charakteru? Predsa len, v inom jazyku sa inak správame, inak komunikujeme, vyslovíme iné myšlienky, keďže nejde o náš rodný jazyk. 

Preto je veľmi dôležité, aby daný rodič ovládal ten jazyk perfektne. Musí byť schopný vysloviť akékoľvek hlboké myšlienky a pocity a cítiť sa v danom jazyku ako doma. 

Do nášho jazyka preniká čoraz viac zahraničných pojmov a najmä anglických výrazov a slangov. Je to cítiť aj v komunikácii detí? 

U malých detí ani nie, ale už 4-6-ročné deti zvyknú použiť zahraničné výrazy, napríklad z hier. Tínedžeri zase zvyknú používať pojmy, pri ktorých som aj ja ako mileniálka stratená, ale prácu ako takú mi to zatiaľ nezmenilo.  

Čo ohrozuje spôsob a možnosti komunikácie dieťaťa najviac? Internet, slangy, rovesníci, nedostatočný záujem zo strany rodičov, smart zariadenia či niečo iné?

Ja by som tam okrem toho zaradila aj kŕmenie a stravovanie. Rodičia zo strachu z toho, že sa im dieťa zadusí, mu dávajú príkrmy a hustejšiu stravu oveľa neskôr, ako by mohli. Ovplyvňuje to aj vývoj artikulačných orgánov. Chápem ich strach, ale ani jazyk dieťaťa potom nie je precvičený. 

A čo tie technológie a smartfóny?

To je kapitola sama o sebe. Posledné roky je veľká téma dávanie tabletov a obrazoviek pred deti, aby sme ich zabavili, keď potrebujeme pokoj. Ja úplne chápem, prečo to rodičia robia a že teraz majú oveľa menej času ako kedysi, ale regulovala by som to. Nepúšťala by som ročným detičkám ani rozprávky, kde sa rýchlo menia zvuky, farby a prostredie.

Mali by začať neskôr a pozerať pomalé rozprávky v štýle Krtka či Pata a Mata. Detský mozog nedokáže spracovať toľko podnetov. Už keď sa rodičia nevedia vyhnúť tomu dať pred dieťa obrazovku, nech sa aspoň uistia, že to nie sú dopamínové veci, hry na ťukanie a podobne. Do roka by však na obrazovky nemalo dieťa hľadieť vôbec.

(WHO má jasne stanovené limity využívania obrazoviek deťmi v jednotlivých obdobiach ich života, odporúčame sa nimi riadiť, pozn. red.)

Napadá ti ešte niečo, na čo by rodičia mali myslieť?Na cumlíky. Deti by ich mali mať do pol roka, maximálne do roka a dlhšie nie, inak si vytvoria silný zlozvyk. 

S akými poruchami za tebou najčastejšie chodia dospelí? 

Väčšinou je to zajakávanie a výslovnosť hlásky „r“.

Koľko pacientov si už vyliečila a pri koľkých sa liečba nepodarila?

Každého, kto to nevzdal. Niekedy je nemožné úplne sa zbaviť rečových porúch, ak sa niekto napríklad zajakáva už extrémne, ale vieme pomôcť každému. Problémom je, keď to niekto po troch stretnutiach vzdá. 

Sú nejaké prípady, ktoré v tebe zanechali osobnú stopu?

Veľmi mi bolo ľúto pána, ktorý sa zajakával tak výrazne, že si po telefóne takmer nič nevybavil. Normálne mu zložili, pretože si mysleli, že si z nich robí srandu. Úspešne však u nás prešiel terapiou. Veľmi ma potešil aj pán, ktorý sa dosť zajakával a mal problémy vystupovať na verejnosti. To však bol problém, keďže chcel vstúpiť do politiky. Prešiel našou liečbou a začal si točiť videá na Instagrame a úplne stratil strach z komunikácie a zmenilo mu to život.