Kachličky z Titanicu v Bratislave? Zisťovali sme, ako sa Štefan dostáva na neprístupné miesta, ktoré fotí na Instagram (Rozhovor)

Je právnik, no má nevšedný koníček. Ako rodený Bratislavčan pozná aj také miesta v hlavnom meste, na ktoré sa bežný človek len tak nedostane. 

V ktorej krčme údajne sedávali Štúrovci a či vedie tajná chodba z hradu až do Rakúska? Aj o tom sme sa rozprávali so Štefanom Cipárom, ktorý spravuje Instagram profil beautifulbratislava a svojimi príbehmi o Bratislave baví už skoro 15-tisíc ľudí.  Ako sám tvrdí, niekedy má aj dvesto reakcií na jeden príbeh. 

Ku každému miestu sa viaže nejaký príbeh a práve tým Štefan zabáva svojich sledovateľov. Ako sa však dostáva do uzamknutých záhrad, historických víl či hotelových priestorov z bývalého režímu? Oficiálnou cestou je to vraj na dlhé lakte. 

Miesto rozhovoru si vybral kníhkupectvo Artforum na Kozej. Prečo práve tu?

Túto oblasť mám veľmi rád, vždy keď som na prechádzke so ženou a so synom, tak sa tu zastavím a kúpim nejakú knižku. Blízko aj pracujem, mám naokolo rodinu, jednoducho sa v tejto štvrti cítim dobre. 

Si knihomoľ?

Úplne takto by som sa nenazval. Nečítam desiatky kníh mesačne, ale čítam veľa.

Vieš povedať niečo špeciálne aj o tomto mieste?

Artforum je jedno z kultových kníhkupectiev v Bratislave. Predtým bolo na inej adrese a v roku 1992 ho presunuli sem, namiesto mäsiarstva, ktoré tu bolo pôvodne. Pamätám si to ešte z detstva.

Dostať sa do Kukurice bolo celkom ťažké a vybaviť si povolenie trvalo pol roka.

Tvoj profil na Instagrame Beautiful Bratislava v poslednej dobe nabral na popularite. Predovšetkým vďaka príbehom z neprístupných miest, kam sa bežný človek nedostane. To bol prvotný zámer tohto profilu?

Neviem, či zámer. Jedného dňa som nadobudol pocit, že musím oddeliť osobný účet na Instagrame a vytvoriť nový, aby som na ňom mohol zdieľať fotky z Bratislavy. 

Keď som ich dával na svoj účet, prišlo mi, že to niekomu aj môže liezť na nervy (smiech). Tak vzniklo Beautiful Bratislava. Začalo to 50 followermi, potom 100. Momentálne mám okolo 14,6-  tisíc sledovateľov.

Si rodený Bratislavčan, tvoja babka bola sprievodkyňa a dedko akademický maliar. To by mi aj sedelo ako dobrý základ.

Áno, narodil som sa v Bratislave aj tu aj celý život žijem. Je možné, že som niečo pochytil od babky, ktorá bola sprievodkyňa po Bratislave. Ja som však právnik a táto moja zábavka mi niekedy zaberá veľmi veľa času, čo ma miestami aj hnevá, lebo si uberám z roboty aj rodinného života. Je to celkom náročné.

Kedy si zistil, že tvoje potulky hlavným mestom majú úspech? Nie je to totiž taký bežný obsah, ktorý nájdeme na sociálnych sieťach.

Začalo to myslím Istropolisom. Náhodou som odtiaľ urobil jeden príbeh a malo to dobrý ohlas. Potom som dal ďalšie stories a ľuďom sa to veľmi páčilo. Tak som si povedal, že do bežného obsahu fotiek budem občas pridávať aj takéto zaujímavosti. Dnes mi na moje stories reaguje aj cez 200 ľudí.

Niekedy sa stane, že vidím niekomu na fotkách zaujímavú budovu, výhľad či strechu a opýtam sa, či tam má prístup.

To je celkom pekné číslo, skoro ako influenceri.

Obávam sa tohto smerovania (smiech), ale určite to neberiem tak, že by som teraz promoval na Kozej ulici prací prášok (smiech). 

Dostal si sa do Hotela Junior, ktorý vlastnila mafia a dnes je mimo prevádzky, do zamknutej Kochovej záhrady či do Kukurice. Na všetko si vybavuješ oficiálne povolenia?

Do Hotela Junior som sa dostal veľmi šťastnou náhodou a vďaka mojej trpezlivosti (smiech). Zavretý hotel má stále prístupnú recepciu, kde mi rovno oznámili, že ma tam nepustia, no toľko som naliehal, až som sa tam dostal. Do hotela sa neinvestovalo od 80-tych rokov. Priestory sú pôvodné a moderným hotelom nemôžu konkurovať. 

Celkovo je to dosť stratové a hotel má vysoké náklady na udržanie budovy. Takéto stavby majú veľký dizajnový potenciál a vo svete z podobných budov robia atrakciu. Verím tomu, že keby ho vyšpičkujú, mal by u turistov úspech. 

Ku každému miestu sa viaže nejaký príbeh, dokonca aj rôzne prekrútené historky, ktoré sú doteraz používané.

A čo Kukurica?

Dostať sa do Kukurice bolo celkom ťažké a vybaviť si povolenie trvalo asi pol roka. Napísal som na oddelenie, ktoré som si myslel, že mi to vybaví alebo ma aspoň niekam nasmeruje, no oni mi odpísali, že nemôžu a posunuli ma ďalej. To sa niekoľkokrát opakovalo, až mi po pol roku prišiel mail s povolením. Skoro som neuveril. 

Oficiálnou cestou cez ministerstvá je to na dlhé lakte. Teraz sa mi už väčšinou ozývajú samotní ľudia, ktorí ma vedia niekam dostať. 

UFO patrí do federácie veží a má prvenstvo v tom, že je najmenšia. Dokonca málokto vie, že hore v reštaurácii je socha legendárneho Paparazziho.

Ako?

Napríklad Kochova záhrada. Býva otvorená raz do roka na Deň otvorených parkov a záhrad. Záhrada patrí Slovenskej republike, no stále sú debaty o tom, kto by sa o záhradu staral. Každý by chcel byť ten, kto ju sprístupní.

Výsledkom však je, že ostáva zavretá. Ja som len tak skúsil napísal kamoške botaničke, či náhodou nemá klúč od Kochovej záhrady a povedala, že nie, ale môže po neho skočiť na ministerstvo (smiech). 

Raz by som chcel spraviť atlas umenia vo verejnom priestore od roku 1948 do 1989, nakoľko je to podľa mňa málo zmapované.

Takže takto jednoducho to funguje? Cez kontakty?

Bratislava je malé mesto, každý niekoho pozná, niečo vie, niekde bol. S nárastom sledovateľov mi samotní ľudia píšu, že by ma vedeli dostať tam a tam. Keď mi ľudia reagujú na príbehy či príspevky, všetkých si snažím aj pozrieť. 

Niekedy sa stane, že vidím dotyčnému na fotkách zaujímavú budovu, výhľad či strechu a opýtam sa, či tam má prístup. Tak som sa dostal aj do historickej budovy Lekárne u Salvatora. Napísal som jednej followerke, či tam má prístup a ona, že jasné má a či tam chcem ísť.

Lekáreň u Salvatora zaujala asi aj faktom o kachličkách, ktoré boli v Titanicu. To si si zisťoval sám? 

K Lekárni u Salvatora mi písala Júlia, s ktorou som sa potom aj stretol a to ona mi povedala, že kachličky, ktoré sú v priestoroch lekárne, sú od toho istého dodávateľa ako tie, čo boli v Titanicu. Poslala mi k tomu aj rôzne materiály a linky na web stránky. Tá budova bol postavená v tom čase ako Titanic a dodali kachličky tam aj tam. 

Júlia študovala históriu, no hoci nie je Slovenka,  má veľmi rada Bratislavu. Zhodou okolností sa ma spýtala, či by som nechcel ísť pozrieť aj do vily jedného z najvýznamnejších továrnikov povojnovej Bratislavy, vily Karla Grüneberga.

Z vily vznikli tiež zaujímavé príbehy. Veľa Bratislavčanom o týchto miestach asi ani nevie. 

To je možné, že nevie. Secesnú vilu si nechal Grüneberg postaviť v roku 1915 pri svojej továrni na kefy. Dnes je to pamiatka spolu s jej záhradou aj oplotením. Navonok nenápadná stavba vnútri skrýva fantastický pôvodný interiér. Vila bola sídlo sovietskeho veľvyslanca, dokonca tam počas vojny údajne sídlilo aj gestapo a po vojne vilu využívala Lekárska fakutla. 

Hovorí sa, že popod Dunaj ide tajná chodba z hradu, ktorá ústi na hraniciach s Rakúskom.

Ku každému starému miestu sa viažu podobné príbehy, či zaujímavé fakty. Snažíš sa ich zisťovať?

Ku každému miestu sa viaže nejaký príbeh, dokonca aj rôzne prekrútené historky, ktoré sú doteraz používané. Napríklad na Slavíne mnoho sprievodcov tvrdí, že útrapy vojen, ktoré sú vyobrazené na dverách, vlastne parafrázujú krížovú cestu. Znie to síce pekne, no po overovaní z rôznych zdrojov a kníh to údajne pravda nie je.

Neoslovilo ťa samotné mesto na spoluprácu?

Mesto ma zatiaľ neoslovilo a ani neočakávam, že by ma malo osloviť. Zatiaľ som všetky spolupráce na reklamu odmietol, lebo sa nehodili k môjmu obsahu. Nie som influencer, ktorý má Instagram kvôli svojmu osobnému životu či kvôli svojmu výzoru, čiže by bolo mimo propagovať veci bežného života. 

Raz by som sa chcel dostať do útrob mosta, cez ktoré ide aj vodovod do Petržalky. 

Ale mesto by práve mohlo ponúknuť spoluprácu, ktorý by sa k tvojmu profilu hodila. 

To nevylučujem. 

Aké miesta máš na pláne nám ukázať do budúcna?

Mám dosť dlhý list nenavštívených miest. Aj do budovy Slovenskej televízie by som sa chcel pozrieť, uvidím, či sa mi to niekedy podarí. Budova je zakonzervovaná a mali by tam byť ešte pôvodné interiéry, hore je vyhliadková terasa aj reštaurácia. Je tam veľa umenia z minulého režímu. 

Nedávno ma oslovili priamo z UFA, či by som sa k nim neprišiel pozrieť. Pre mňa to bolo atraktívne hlavne kvôli dvom pilierom, ktoré nie sú verejnosti až tak dobre známe.  V jednom je výťah a v druhom únikové schodisko, ktoré nie je bežne prístupné. Vyzerá to tam ako v ponorke, je tam úzke točité schodisko so 430 schodmi. UFO patrí do federácie veží a má prvenstvo v tom, že je najmenšie z veží. Dokonca málokto vie, že hore v reštaurácii je socha legendárneho Paparazziho, ktorá bola pôvodne v centre mesta. Raz by som sa ale chcel dostať do útrob mosta, cez ktoré ide aj vodovod do Petržalky. 

Pred pár rokmi spravil vlastník Hotela Kyjev bazár interiéru, ktorý bol robený na mieru, takže skoro celý hotel je prázdny. Nábytok sa rozpredal za smiešne sumy.

Vyhľadávaš väčšinou stavby bývaleho režímu?

Raz by som chcel spraviť atlas umenia vo verejnom priestore od roku 1948 do 1989. Taká špecialitka, lebo podľa mňa to nie je dobre zmapované. Keď už sa viem dostať na také miesto, akým je Kukurica alebo Hotel Junior, je mi ľúto to nenafotiť, a tak sa mi postupne zbiera celkom cenný materiál.

V Hoteli Kyjev si napríklad nebol. To by sa ti do výberu hodilo, nie?

Plánujem tam ísť, no veľmi sa tam nehrniem, lebo to nie je už tak exkluzívne. Pred pár rokmi urobil aktuálny vlastník bazár interiéru, ktorý bol robený na mieru, takže skoro celý Hotel Kyjev je prázdny. Nábytok vypredávali za smiešne sumy, stoličku za 2 eurá, stôl za 5 eur. Aj celý interiér Lunabaru bol v ponuke asi za 4 000 eur, asi to nikto nekúpil, ostalo to tam a funguje to znova. 

Tam je jedna stará krčma Funus, mnohí Bratislavčania ju asi poznajú, a vraj tam sedávali už aj Štúrovci.

Na Bratislavskom Hrade si tiež nebol. Určite aj ten má tajné zákutia.

Odrádza ma fakt, že je tam veľa turistov. Určite by som sa tam ale mal ísť pozrieť. Hovorí sa, že popod Dunaj ide tajná chodba z hradu, ktorá ústi na hraniciach s Rakúskom. Je to asi fáma, ale minimálne atraktívna (smiech). 

Aké miesta v Bratislave sú tvoje najobľúbenejšie?

Tak je to tá Kozia ulica, Palisády, Horský park a okolie Slavína. V krčme Funus, ktorú pozná snáď každý Bratislavčan, podľa legiend sedávali už Štúrovci. Má veľmi dlhú históriu a pekne si stále drží úroveň tretej cenovej, čo je super. Akonáhle by sa to zmenilo na druhú cenovú, stratilo by to šmrnc. Zalepená dlážka, lacné pivo a čipsy k tomu patria.

Veľa ľudí ju zatracuje, no ja na Petržalku nedám. Zatracujú ju väčšinou tí, čo v nej nikdy neboli alebo sa v nej maximálne dvakrát v živote stratili.

A čo iné časti mesta? 

Čo veľa ľudí zatracuje, ale ja na ňu nedám dopustiť, je Petržalka. Zatracujú ju väčšinou tí, čo v nej nikdy neboli alebo sa v nej maximálne dvakrát v živote stratili. Je to jedno z najväčších sídlisk v Európe. Odhaduje sa, že tam žije 130 000 ľudí, no neoficiálne je to aj cez 200 000. 

Petržalka je celkovo veľmi dobre riešená. V centre mesta sú stále zápchy a to v Petržalke neexistuje. Ak áno, tak smerom von z nej, na moste. V Petržalke sú štvorprúdové cesty, široké bulváre. Síce je tam veľa betónu, no oveľa viac zelene. Keď ju vystavali, bol tam iba betón, no teraz sú tam 30-40 ročné stromy. Blízko je Rakúsko, hrádza, cez most ste v centre mesta. Nikdy som v nej nebýval, no často som sa v nej pohyboval pracovne a nedám na ňu dopustiť. 

Možno by som bol youtuber, len ešte musím aj do roboty chodiť.

Nerozmýšľal si, že začneš aj s videami? Určite by si si našiel fanúšikov. 

Videá zatiaľ v pláne nemám. Maximálne sme sa bavili so Zuzou Záhorovou, s ktorou bol na Refresheri tiež nedávno rozhovor, že by sme urobili video počas prechádzky po Palisádach,  ktoré sú Zuzinou najmilšou časťou mesta. Možno zo mňa raz bude youtuber, ale to by za mňa na úvod niekto musel chodiť do roboty (smiech).

Viac si pozri na jeho Instagrame.