Mnohí seniori žijú v izolácii a s pocitom, že na nové zážitky už nemajú právo. Kristína nám prezradila, ako sa rúcajú predsudky o starnutí a čo môžeme pre opustených ľudí urobiť hneď zajtra.
Často si všímame osamelých ľudí okolo nás, no málokto s tým niečo skutočne urobí. Kristína už 8 rokov venuje svoj voľný čas seniorom a dnes tieto vzácne momenty zdieľa s vyše 20-tisíc ľuďmi na instagramovom profile @seniortapotrebuje.
Fotografka a bývalá pedagogička ukazuje, že staroba nemusí byť len o samote. O vracaní radosti do života, prekonávaní predsudkov i plánoch do budúcna nám porozprávala v rozhovore.
Kedy si si povedala, že len súcit k seniorom nestačí a ideš do toho?
Seniorom sa snažím spríjemňovať dni už od roku 2018. Myšlienka založiť profil však vznikla až v decembri 2025, keď som sedela doma na gauči v pyžame.
Keď som ho zakladala, mala som štyri práce, takže môj voľný čas bol obmedzený. Napriek tomu som sa snažila navštevovať seniorov, ktorí ma potrebovali. Všímala som si, že ľudia na naše blízke vzťahy reagovali na mojom osobnom profile, a tak som chcela vytvoriť priestor na uchovávanie týchto spomienok.
Ako iniciatíva Senior ťa potrebuje funguje v praxi?
Je to zatiaľ o mojich osobných vzťahoch so seniormi a o čase, ktorý s nimi trávim. Píše mi však veľa ľudí, ktorí sa chcú zapojiť, čo si vážim. Momentálne nemám žiadnu organizačnú štruktúru, no premýšľam, ako to posunúť ďalej. Nechcem, aby energia ochotných ľudí zostala nevyužitá len preto, že ju nemajú kam smerovať.
Čo je najväčší predsudok, ktorý podľa teba o starých ľuďoch máme?
Že sú jednoducho starí. Áno, staroba prináša zdravotné aj fyzické obmedzenia, ktoré sa nedajú vždy ovplyvniť. Myslím si však, že si s ňou automaticky spájame koniec zážitkov, radosti, spontánnosti či nových začiatkov. Akoby človek po dosiahnutí určitého veku už nemal právo túžiť po nových veciach. Pýtajme sa sami seba, či by sme v ich veku chceli hovoriť len o liekoch, alebo aj o tom, čo nás teší a čo by sme chceli ešte zažiť.
Pre osamelého človeka môže byť ťažké otvoriť sa niekomu alebo vôbec prijať pomoc. Ako si budujete túto dôveru?
Myslím si, že seniori vnímajú, keď sa o nich niekto skutočne zaujíma, a keď je to, naopak, neúprimné. Dôvera potrebuje čas a niekedy aj veľa trpezlivosti. Nikdy som sa nesnažila budovať ju cielene. Jednoducho som sama sebou a snažím sa k nim pristupovať úprimne, bez potreby niečo predstierať alebo od nich niečo očakávať.
Pracovala si ako učiteľka. Sú si v niečom tínedžeri a seniori podobní?
Myslím si, že mladí ľudia a seniori majú spoločného viac, než si uvedomujeme. V každom veku potrebujeme cítiť, že niekam patríme, že nás niekto počúva a že sme pre niekoho dôležití.
V septembri som odišla zo školstva. Na strednej škole, kde som učila, som sa predtým rozprávala s kolegyňou o tom, ako ju jej žiaci robia mladšou. Zamyslela som sa nad tým a uvedomila som si, že ten pocit mám ja v spoločnosti starších ľudí.
Staroba, osamelosť či umieranie sú v našej spoločnosti často tabuizované. Zmenil sa tvoj pohľad na starnutie, odkedy si so seniormi v úzkom kontakte?
Intenzívnejšie si uvedomujem, aký je čas neúprosný. Aj preto sa snažím žiť v prítomnosti a neodkladať chvíle s ľuďmi, ktorých milujem. Silno to vnímam pri svojej 95-ročnej prababke. Rozprávame sa aj o jej veku a o tom, že život má svoje prirodzené hranice. Snažím sa jej ozývať a navštevovať ju každý deň.
Je nejaký príbeh, ktorý ťa zasiahol natoľko, že naň nikdy nezabudneš?
Každý človek, ktorého stretnem, si so sebou nesie niečo jedinečné. Mňa mimoriadne zasiahol príbeh pána Kaliho, vedľa ktorého som sa ocitla pred rokom a pol počas letu z Viedne do Emirátov. Z krátkeho rozhovoru sa stalo šesťhodinové rozprávanie. Po pristátí sme si vymenili kontakty a každý pokračoval svojou cestou. Myslela som si, že to bude jedno z tých milých stretnutí, na ktoré človek spomína, ale už ich nikdy nezopakuje.
Neskôr sme však zašli na spoločnú večeru a keď sa ma po pár týždňoch opýtal, či by som za ním neprišla do Indie, spontánne som povedala: „Tak dobre.“ Chcela som spoznať jeho svet a urobiť mu radosť. Postupne medzi nami vzniklo veľmi osobné puto. Prišla som ho prekvapiť aj na jeho narodeniny.
Kali mi v rozhovoroch zveril, že sa mu nikdy nepodarilo oženiť ani založiť si rodinu. Veľmi ma to zasiahlo, pretože v ňom vidím človeka, ktorý by si to zaslúžil prežiť. Niektoré túžby si v sebe človek nesie celý život bez toho, aby dostal šancu ich naplniť. Dnes máme priateľstvo, ktoré nepozná tisíce kilometrov ani náš šesťdesiatročný vekový rozdiel.
Veľa sa hovorí o tom, že seniorom chýba materiálna či zdravotná pomoc alebo lepšie služby. Čo im chýba najviac z tvojej skúsenosti?
Ľudská blízkosť. Seniori potrebujú oboje - pozornosť aj systém, ktorý im umožní dôstojne a bezpečne žiť.
Stretávam sa aj s tým, že veľa rodín chce byť svojim seniorom nablízku, ale popri práci a ďalších povinnostiach nedokážu pokryť všetko potrebné. Skvelé by boli napríklad priestory v zariadeniach, v ktorých by mohol senior na čas prespať spolu so svojím blízkym.
Rodina by tak mohla tráviť čas spolu bez toho, aby musela sama zabezpečovať všetku starostlivosť. Seniori by sa necítili opustení a ich blízki by nemuseli mať pocit, že sa musia rozhodovať medzi vlastným životom a starostlivosťou o človeka, ktorého milujú.
Prichádzajú chvíle, keď narazíš na situáciu, v ktorej nedokážeš pomôcť, hoci by si veľmi chcela?
Takých chvíľ je veľa, napríklad pri návštevách seniorov v nemocnici. Najťažšie je pre mňa lúčiť sa s ľuďmi, ktorých mám rada, a prijímať, že niektoré veci nedokážem zmeniť. Učím sa však, že to, že nedokážem vyriešiť všetko, ešte neznamená, že moja prítomnosť nemá význam.
Povedzme, že čitateľ si teraz povie: „Chcem pomôcť, ale neviem ako.“ Čo môže pre seniorov urobiť hneď zajtra?
Veľa ľudí má pocit, že ak chcú pomáhať, musia začať niečím veľkým. Musia mať veľa peňazí, dostatok času alebo sa zapojiť do nejakej organizácie. A keď nič z toho nemajú, neurobia napokon vôbec nič. Pritom môžu začať úplne jednoducho.
Zavolajte svojej babke alebo dedkovi. Zastavte sa za starším susedom. Pomôžte niekomu s nákupom, opýtajte sa ho, ako sa má, alebo si na chvíľu sadnite a vypočujte si, čo vám chce povedať. Nemusíte zmeniť celý svet, aby ste niekomu zmenili deň.
Projekt Senior ťa potrebuje rastie. Keď sa pozrieš dopredu, aká je tvoja vízia?
Mojím tajným snom je vydať knihu s výnimočnými príbehmi, ktoré so seniormi tvoríme od roku 2018. Chcela by som tiež vybudovať komunitu a nájsť spôsob, ako dobrovoľníkov bezpečne prepájať s tými, ktorí potrebujú podporu.
Uvažujem aj nad vytvorením priestoru s primeranou odbornou podporou, kde by sa ľudia mohli rozprávať o osamelosti a strate. Nemám zatiaľ všetky odpovede na to, ako to celé uskutočniť. Viem však, že nechcem zostať len pri peknej myšlienke. Chcem hľadať cesty, ako to pretaviť do niečoho, čo bude mať skutočný dosah na životy ľudí.
