Tomáš si prošel zajímavou prací, která pro něj byla velkou inspirací do budoucna.
Dnes budeme pokračovat v sérii rozhovorů s lidmi, kteří se věnují zajímavému povolání, avšak tentokrát nebudeme lovit Čechy nebo Slováky v zahraničních vodách, ale v těch domácích. Představíme vám člověka, o kterém jste už měli možnost slyšet z některých médií a jeho jméno bývá spojováno s unikátním projektem, který nazval Topa Touch. Co nás ale zaujalo ještě více, byly jeho pracovní začátky, které byste při čtení jeho životopisu jistě nepřehlédli. Tomáš už při studiu na střední škole vypomáhal v rodinné pohřební službě s dlouholetou tradicí, a tak jsme se rozhodli, že ho několika otázkami vyzpovídáme a přiblížíme našim čtenářům jeho cestu a stejně tak i jeho zajímavý projekt. V odpovědích padlo mnoho hlubokých myšlenek, ale i nějaký ten příběh, který pravděpodobně bude mít na svědomí nejednu husí kůži. Pojďme tedy na to.
Ahoj, na začátek by ses nám mohl v krátkosti představit. Tedy kdo jsi a čemu se věnuješ?
Čaute, volám sa Tomáš Stríž a zvečňujem pre ľudí spomienky a lásku v podobe odtlačkov prstov, tlkotu srdca alebo fotografií do šperkov. Moje prívesky ľuďom dodávajú pocit, že ich milovaná osoba je stále s nimi. A tento pocit je nenahraditeľný.
Od svých 15 let ses věnoval zajímavému povolání, mohl bys nám prozradit více?
Určite. Budem už štvrtá generácia v našej rodinnej firme, ktorá sa venuje pohrebníctvu. Začali to všetko moji prarodičia v roku 1946 a v tradícii pokračujeme dodnes, len trošku modernejšie.
Jelikož jde o rodinnou firmu a ty pravděpodobně konkrétně tímto směrem nepůjdeš, bude to znamenat její konec s generací tvých rodičů?
Vôbec to nebude znamenať koniec. Napriek tomu, že som čoraz viac vyťažený svojou aktivitou v podobe zvečňovania spomienok do príveskov, mám ešte brata, s ktorým máme v pláne pokračovať v rodinnej firme a potiahnuť ju aj pre ďalšiu generáciu. Už len kvôli tej dlhoročnej histórii by bolo hlúpe vzdať sa toho.
Všechny zvědavce jistě zajímá náplň práce člověka pracujícího v pohřební službě.
Áno, mal som a stále to mám v živote zaujímavé. Už od svojich 15-tich som vypomáhal v našej firme, čo si vyžadovalo každodenný kontakt so zosnulými. Mnoho rovesníkov v takom prostredí nenájdeš. Teda vlastne asi žiadneho. Nikdy mi to však neprišlo ako niečo čudné, lebo som v tom vyrastal od mala. Mal som jednoducho iné detstvo ako moji rovesníci. Zažíval som nočné výjazdy pre zosnulých, nočné prechádzky po cintorínoch, patológiách a podobne... takže posúďte, či je to zaujímavé.
Tak to tedy nepochybně je. Jak ovlivnila tato práce tvoje dětství ještě předtím, než jsi vůbec začal v rodinné firmě vypomáhat?
Osobne to nevnímam tak, že som mal detstvo ovplyvnené touto prácou nejako výrazne. Naši mi zabezpečili plnohodnotné detstvo so všetkým, čo k tomu patrí. Mám ich veľmi rád a som im za to vďačný a pohrebníctvo som bral a stále to beriem ako prácu ako každú inú. Na druhej strane, vyrástol zo mňa normálny chalan, ktorý trošku rýchlejšie v živote dospel vďaka svojej práci.
No, mnoho dnešních teenagerů bys asi k něčemu podobnému nepřemluvil. Ale je přirozené, že se lidé smrti bojí. Změnil se během těch let tvůj pohled na tuto tématiku?
Túto otázku dostávam dosť často a moja odpoveď je vždy rovnaká: mŕtvi ti už neublížia, živí áno.
Velmi trefná odpověď. Mnohé určitě zajímá, jak vypadá, resp. vypadal tvůj „běžný“ pracovní den v pohřební službě.
Môj deň nebol nikdy rovnaký, čiže sa ani nedá povedať, že by bol niečím bežný. Pretože smrť si nevyberá ani deň ani hodinu. Vždy záležal deň od toho, kedy nás zavolali za zosnulým a každý z nich mal svoj vlastný osud. Ak by som ale mal spomenúť nejaké opakujúce sa úkony, tak nimi boli: obliekanie zosnulých alebo organizácia pohrebov na cintoríne.
Bylo pro tebe toto povolání spíše fyzicky, nebo psychicky náročnější?
Ako som už spomínal, myslím, že som vďaka tomuto skôr dospel, jednoducho mi to otvorilo pohľad na život. Poviem ti príklad: ľudia sa hádajú kvôli úplným zbytočnostiam. Áno, patrí to zjavne k životu, ale mám pocit, že si ľudia zabudli alebo sa im nechce, nestíhajú si hovoriť viac: ĽÚBIM ŤA. Život je príliš krátky na to, aby sme sa dlho zaoberali zbytočnosťami. Teraz sú naši blízki tu, no za pár sekúnd môže byť všetko úplne inak. Mohol by som o tom písať donekonečna a uvádzať nespočetne veľa príkladov a príbehov, v ktorých ľudia ľutujú svoje skutky, chceli by vrátiť čas späť a viackrát povedať svojmu blízkemu ľúbim ťa alebo ho jednoducho len objať a nehádať sa s ním. Bohužiaľ, už to ale nejde. Sme ľudia, robíme chyby. Táto práca mi pomohla omnoho viac si vážiť život, vážiť si každú sekundu, ktorá mi bola daná s tými, ktorých najviac milujem.
Velmi pěkná myšlenka a já věřím, že si ji mnozí vezmou k srdci. Dá se předpokládat, že jsi za ta léta zažil už opravdu všechno. Jaké byly nejbizarnější požadavky pozůstalých?
Zaskočil si ma. Najbizarnejšia? Za tie roky sa všeličo udialo, nepríde mi to úplne ako bizarnosť, ale uvediem jeden príklad. Keď sme pochovávali mladého chlapca do rakvy, jeho známi mu chceli vložiť do rakvy potraviny rôzneho druhu: od grilovaného kurčaťa po Coca Colu a mnoho iného. Mne to však neprišlo zvláštne, keďže častokrát ľudia chcú odprevadiť zosnulého s niečím, čo mal veľmi rád na tomto svete.
Možná trochu choulostivá otázka, ale přeci to zkusím. Věříš, že existuje něco mezi Nebem a Zemí, co je mimo naše chápání? Nějací duchové a tak.
Či, verím na niečo medzi nebom a zemou? Jasné, to by sme tu pri odpovedaní trávili aj mesiace, keby som mal hovoriť všetky príbehy, ktoré sa vymykajú tomuto svetu. Jeden taký príbeh dám. Taktiež nám priniesli mladého chalana, ktorý zomrel pri autonehode. Jeho mamina sa k nám do rozlúčkovej miestnosti chodila každý deň do pohrebu so synom rozprávať. Vždy som pri nej bol, aby to zvládla. Rozprávala mu rôzne veci a zrazu zhaslo svetlo, zostala tma a decká, poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Zrazu sa zaplo rádio a začalo sa prelaďovať ako v horore a zastavilo sa na jednej pesničke. Nechápal som. Jeho mamina mi povedala, že to bola jedna z jeho najobľúbenejších pesničiek. Po pár sekundách sa svetlo rozsvietilo a rádio prestalo hrať. Ale viete, čo je na tom naj? Rádio bolo celý čas vytiahnuté zo zástrčky a nie je ani na baterky. Čiže áno, verím na veci medzi nebom a zemou.
Mýtus zvaný svalové kontrakce slyšeli už mnozí z nás. Setkal ses s ní někdy, případně s jiným „pohybem“ zesnulého?
Priznám sa, s takým niečím som sa nikdy nestretol. Jediné, s čím som sa stretol, bolo posledné vydýchnutie.
Jak reagují lidé, když jim řekneš, čemu ses dlouhá léta věnoval/věnuješ?
Väčšina z nich by ma na to nikdy netipovala. Vždy ich nechám hádať. Potom zostanú v šoku. Samozrejme, následne sa začnú vypytovať, ale zvykol som si.
Přejděme k trochu příjemnějšímu tématu, a tedy tvému aktuálními projektu. Můžeš nám ho ve zkratce představit?
Môj aktuálny projekt je zvečňovanie odtlačkov našich blízkych do zlatých a strieborných príveskov TOPA TOUCH. Cieľom mojej práce je dodať ľuďom pocit, že ich blízka osoba, láska ich života, je stále pri nich nech sú aj na druhom konci sveta. Vytvoril som pre jednotlivých zákazníkov kategórie produktov, ktoré si môžu vybrať.
Takže tento projekt je spíše oslavou života a takový protipól tvé předešlé práce? Pokračuj.
Mám kategóriu TOPA BABY TOUCH, ktorá je venovaná mladým rodičom, ktorým sa narodil malý drobček. Dávajú si zvečňovať do príveskov drobčekove nožičky, ručičky a takmer vždy si želajú uviesť na prívesok aj dátum narodenia, prípadne čas, hmotnosť pri narodení a výšku. Rodičia tak nosia stále pri sebe spomienku na narodenie ich dieťatka. Potom mám kategóriu TOPA HEARTBEAT, ktorá je určená pre zamilovaných. Pomocou môjho vlastného špeciálneho prístroja meriam tep srdca osobe, ktorá myslí na svoju lásku. Verte mi, že vidno pekne ako jemu alebo jej poskočí srdiečko, keď myslí na svoju lásku, prvé stretnutie, prvý bozk. Tento záber potom vytiahnem a zvečním na prívesok, taktiež aj s nejakým odkazom, väčšinou. Mám aj kategóriu TOPA PET TOUCH. Áno, ide o dotlačky domácich miláčikov. Mnoho ľudí chce mať stále pri sebe svojho psíka, mačičku, no nie vždy to ide fyzicky. Preto si dajú odtlačiť labky svojich miláčikov na prívesok.
Slováci jsou poměrně konzervativním národem. Setkáváš se tedy s hlavně negativními názory, nebo to lidé chápou?
Nestretávam sa s veľa negatívnymi ohlasmi. Vo veľkej väčšine to ľudia hodnotia pozitívne a tešia sa, že majú možnosť takto obdarovať svojich blízkych, milovaných. Častokrát mi aj sami dávajú nápady na nové produkty, nové tvary a inšpirujú ma.
Jakou nejzvláštnější „vzpomínku“ jsi vytvářel?
Neviem, či vám to príde dostatočne zvláštne, ale odtláčal som koníkovi podkovu. Bol to pre mňa zážitok, pretože byť pri tak majestátnom zvierati a brať mu odtlačok si vyžadovalo veľa rešpektu z mojej strany.
V našich končinách jsi snad jediný, kdo se věnuje něčemu takovému, ale v zahraničí je to poměrně běžná věc. Zacházejí například zámořské pohřební služby do extrémů, které bys ty jednoduše nezvládl?
Áno, som jediný na Slovensku, kto sa venuje uchovávaniu spomienok v takejto forme, pokiaľ viem. Ale zo zahraničia určite vidno viacero bizarných pokusov o uchovávanie pamiatky na zosnulých. Napríklad jeden mladý chalan rozbehol takú stránku, kde si ľudia fotili selfie fotky z pohrebov a aj so zosnulými.
Jaké jsou tvé plány do budoucna?
Do budúcna? Som človek, ktorý nerád stojí na jednom mieste. Stále mám potrebu sa niekam posúvať a vymýšľať nové a nové veci. Len nedávno mi vyšli edície nových vecí: tenisky s odtlačkami blízkych alebo kryty na mobilné telefóny, na ktoré si môžu zákazníci nechať zvečniť odtlačky prstov, nožičiek, ručičiek, labiek. Takže mojim plánom je naplno sa venovať svojmu projektu a čo najviac ho rozširovať.
Ještě by mě zajímalo, jak relaxuješ, vypínáš od své práce.
Pre mňa je fitko to najviac, tam vypnem, tam prichádzam na nové myšlienky, nové nápady. Vieš, telo je jediné miesto v ktorom musíš žiť, staraj sa oň tak, aby ti to raz v zlom neodplatilo.. Ide z veľkej časti aj o tvoju myseľ a tú si cvičením občas tiež poriadne prevetrám.
A na závěr prostor pro tebe a pár závěrečných slov čtenářům REFRESHERu.
Pozdravujem všetkých čitateľov. Neprestávajte veriť a snažiť sa dosiahnuť svoje sny a ciele a hlavne robte, čo vás baví a napĺňa.
Děkujeme za určitě jedinečný rozhovor. Bicáky a garde si vychytal.
V případě, že znáte někoho, kdo se věnuje jedinečnému a možná i inspirativnímu povolání, ať už u nás, nebo v zahraničí, dejte nám vědět na [email protected]. Velmi rádi vám přineseme i další rozhovory s Čechy a Slováky, kteří se v davu určitě neztratí.
